Julius Andreas Hefty

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Julius Andreas Hefty
pedagóg, novinár, horolezec
Julius Andreas Hefty
Narodenie14. február 1888
Bratislava, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie3. december 1957 (69 rokov)
Budapešť, Maďarsko
Národnosťšvajčiarska
Profesianovinár

Julius Andreas Hefty (Gyula Andor Hefty, Július Andrej Hefty), (* 14. február 1888, Bratislava, Slovensko – † 3. december 1957, Budapešť, Maďarsko) bol pedagóg, novinár, publicista, horolezec, propagátor Vysokých Tatier, ktorý pôsobil v Kežmarku.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal zo 16 detí. Bol z nich najstarší. Jeho otec Dr. Friedrich Hefty, ktorý v čase jeho narodenia pracoval v Bratislave, bol profesorom na Technickej univerzite, pochádzal zo Švajčiarska. Jeho matkou bola Mária rodená Peterdyová. Hefty študoval v Bratislave a na univerzite v Budapešti. Bol členom budapeštianskeho akademického turistického spolku BETE (Budapesti Egyetemi Turista Egyesület). Od roku 1909 bol jeho tajomníkom a od roku 1913 jeho hlavným tajomníkom.

Okolo roku 1911 sa prisťahoval do Kežmarku. Tu pôsobil ako učiteľ dejepisu na obchodnej škole. Spolu s Ottom Brucknerom sa zapojil do zimných športov ako učiteľ lyžovania. Hefty sa stal vynikajúcim horolezcom. V rokoch 1908 – 1923 uskutočnil vo Vysokých Tatrách vyše 40 zimných výstupov. Túry podnikal najmä s Alfredom Groszom, Ľudovítom Rokfalusym, Gyulom Komarnickým. So spolulezcom Gyulom Komarnickym urobil prvovýstup severnou stenou Malého Kežmarského štítu). Bolo to 18. decembra 1912. Vtedy sa začala písať horolezecká história štítu. Hefty a jeho priatelia urobili prvovýstup severozápadnou stenou na Kriváň a v roku 1913 s Gyulom Komarnickym prvý zimný výstup severným hrebeňom od Gerlachovského sedla na Gerlachovský štít. Vo Vysokých Tatrách je po ňom pomenovaný žľab v južnej stene Jahňacieho štítu, ktorý spolu s nimi vyliezol v roku 1911. Bol jedným z najlepších odborníkov na oblasť Belianskych Tatier. Pre turistov organizoval lyžiarsky výcvik, cvičil horských vodcov. Bol funkcionárom Karpatského spolku (Karpathenverein) a v rokoch 1920  –  1937 jeho hlavným tajomníkom.

V rokoch 1916  –  1919 bol zodpovedným redaktorom týždenníka Karpathen Post (Karpatská pošta). Vydával ročenky Karpatského spolku (Karpathen-jahrbuch). Bol redaktorom časopisu Turistaság és Alpinizmus (Turistika a Alpinizmus) (1918 – 1923) i jeho pokračovateľa Turistik, Alpinismus, Wintersport (Turistika, Aplinizmus, Zimné športy) (1924 – 1933). Článkami propagoval turistiku, horolezectvo a zimné športy. Napísal vyše 25 prác na tieto témy. Bol autorom i spoluautorom turistických a lyžiarskych sprievodcov, publikácii o kúpeľníctve a cestovnom ruchu. Spolupracoval na vydaní mapy Vysokých Tatier, vydal horolezecký slovník. V rokoch 1924  –  1939 bol inšpektorom ev. cirkevného zboru Unterschwaben (dnes Červený Kláštor).

Po prvej svetovej vojne sa v novinách Karpathen Post usiloval o vytvorenie samostatnej Spišskej republiky, ktorá mala byť vyhlásená 6. decembra 1918. Gyula Hefty v októbri 1918 v liste maďarskej vláde vyjadril stanovisko spišských Nemcov, v ktorom okrem iného uviedol, že ak by sa nepodarilo udržať Spišskú župu v rámci Uhorska, spišskí Nemci na základe sebaurčovacieho práva vytvoria osobitný nemecký Spiš, a tak sa priklonia k Uhorsku, lebo vraj nikto nemôže od nich žiadať, aby sa kvôli slovenským roľníkom a sluhom, ktorí majú v rodinách osem až desať detí, zatiaľ čo Nemci a Maďari jedno až dve, oni stali Slovákmi. Julius Hefty sa 7. decembra 1918 stretol v Budapešti s Milanom Hodžom, ktorý vtedy reprezentoval česko-slovenský štát v Maďarsku. Opýtal sa ho aké by bolo postavenie Nemcov a Maďarov v Československu. Hodža mu vysvetlil, že ústava nového štátu zaručí práva každému národu v ňom žijúcemu, ale, že úradným jazykom bude čeština a slovenčina, a okrem iného v školách sa bude od piateho ročníka vyučovať v slovenskom a českom jazyku. Po tomto rozhovore, ktorý Hefty reprodukoval spišským Nemcom a Maďarom, posilnilo sa ich odhodlanie vytvoriť Spišskú republiku, v ktorej by spišskí Nemci a Maďari mali rozhodujúce úlohy. [1] Keď Kežmarok obsadila čs. armáda prepustili ho zo školy a 20. februára 1920 zatkli. Bol väznený v Košiciach, Ilave a v Bratislave. Keď ho prepustili býval v Tatranskej Polianke. Ani tu neustal v propagátorskej činnosti. Veľa cestoval po Európe, aby svojimi prednáškami prilákal do Tatier a na Spiš turistov. V roku 1928 ho úrady zbavili štátneho občianstva, ale až pred druhou svetovou vojnou, okolo roku 1938, sa presťahoval do Budapešti, kde zomrel a je pochovaný.[2][3][4][5]

Publicistika[upraviť | upraviť zdroj]

  • Lyžiarsky sprievodca po Belianskych Tatrách (1912)
  • Lyžiarsky sprievodca po Vysokých Tatrách (1912)
  • Lyžiarsky sprievodca pre Štrbské Pleso (1914)
  • Smernice pre výučbu lyžovania (1917)
  • Podrobný sprievodca po Vysokých Tatrách (1922)
  • Krátky sprievodca po Vysokých Tatrách (1934)
  • Veľký sprievodca zimných športov severného Maďarska a Sedmohradska (1943)
  • Vyšné Ružbachy ( 1930)
  • Gerlachov ( 1932)
  • Kežmarský drevený kostol ( 1933)
  • Sedmohradsko ( 1941)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. POLLÁK, Miroslav; ŠVORC, Peter. Spišské exody v 20. storočí. 1.. vyd. Levoča-Bratislava : Občianske združenie Krásny Spiš a Kalligram, 2015. 257 s. ISBN 978-80-8101-883-1.
  2. Hefty, J.A.: Turistický denník (27.7.1914 - 16.12.1916 - rukopis)
  3. Hochberger, Ernst: Die Namen der Hohe Tatra in vier Sprachen - Herkunf und Bedeutung, Karpatendeutches Kulturwerk Slowakai, Karlsruhe, 2007
  4. Rainer, Rudolf, P.SDS - Ulreich, Eduard: Karpathendeutches Biographisches Lexikon, Stuttgart, 1988, s.125
  5. Slovenský biografický slovník, Matica slovenská, 1987, s.308

 Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]