Velické Granáty

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 49°9′56″S 20°9′30″V / 49,16556°S 20,15833°V / 49.16556; 20.15833
Velické Granáty
skupina veží
Wielka Granacka Turnia.jpg
Zľava Granátový roh, Malá Granátová veža a Granátová veža, Vyšné granátové sedlo a Granátová stena.
Štát Slovensko Slovensko
Región Prešovský kraj
Okres Poprad
Pohorie Vysoké Tatry
Povodie Poprad
Nadmorská výška 2 420 m n. m.
Súradnice 49°9′56″S 20°9′30″V / 49,16556°S 20,15833°V / 49.16556; 20.15833
Najľahší výstup I, Granátová lávka a niektoré veže, len s horským vodcom.
Poloha v rámci Slovenska
Red pog.svg
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Tatier
Red pog.svg
Poloha v rámci Tatier
Wikimedia Commons: Velické Granáty
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Velické Granáty (správne Velické granáty) sú masív v rázsoche Bradavice nad Velickou dolinou vo Vysokých Tatrách. Chrbticu Velických granátov tvoria Granátové veže (poľ. Granackie Turnie). Ich výbežky, vysunuté k Velickej doline, sú Granátové steny (poľ. Granackie Baszty, nem. Granatenwand, maď. Gránátfal). Sú to Opálová stena, najvýraznejšia Granátová stena a Velická stena. Medzi Granátovými vežami a Granátovými stenami tiahne sa po celej dĺžke široká a výrazná rampa - Granátová lávka, ktorá ich od seba oddeľuje.[1][2]

Rohatá veža

Topografia[upraviť | upraviť zdroj]

Hrebeň Velických granátov oddeľuje Velickú dolinu od Slavkovskej doliny, ktorá je rezerváciou a je teda uzavretá pre turistov i horolezcov. V smere od Bradavice hrebeň tvorí: Rohatá veža (2 420 m n. m.), Rohatá štrbina, Granátový roh, Vyšná granátová štrbina, Malá Granátová veža (2 298 m n. m.), Prostredná granátová štrbina, Granátová veža (2 344 m n. m.), Nižná granátová štrbina, Dvojitá veža, Sedlo pod Dvojitou vežou, Velická kopa (2 227 m n. m.) a tri Velické hrby.[2]

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Pastieri a poľovníci oddávna nosili z Velickej doliny tmavočervené a čierne granáty. Brúsili z nich kamienky do suvenírovej bižutérie. Granát ako amulet chránil zlatokopov pred nástrahami a duchmi, poľovníkov na kamzíky pred úrazmi. Kamienky nachádzali väčšinou v skalách dolinnej terasy, popri Večnom daždi, a najmä v jej východnej časti, ktorú preto nazývali Granátnicou i Granátovou stenou. Z nej tento názov prešiel na celé terajšie Velické granáty.[1][2]

Niekoľko horolezeckých výstupov[upraviť | upraviť zdroj]

Z Granátovej lávky sú chodecky dostupné Opálová aj Velická stena, Velické vežičky sú takmer jej súčasťou. Zložitá konfigurácia masívu ponúka veľa horolezeckých ciest. Horolezci sa vyberali do nich dosť neskoro, začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia. Prvovýstup pravým rebrom Opálovej steny urobili 6. júla 1932 H. a G. Cauerovci a E. Probstová s lekárom Deziderom Reichartom. V súčasnosti vedie tromi vysunutými vežami 50 registrovaných ciest. Najviac ich vzniklo v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Veľký podiel na nich majú Ivan Gálfy a Ivan Urbanovič. Medzi inými to boli aj Alexius Kőrtvélyessy, chatár na Zbojníckej a Zamkovského chate, Pavol Vavro a Alan Stolz, pracovníci horskej služby, horskí vodcovia a záchranári, Juraj Weincziller, František Ždiarsky.[2]

  • 1907 Prvý prechod hrebeňa Alfred Martin a J. Franz, okrem Rohatej veže.
  • 1911 Prvovýstup na Veľkú Granátovú vežu priamo hrebeňom zo Sedla pod Dvojitou, Gy. Komarnicki, jedno miesto IV.
  • 1959 Prvý zimný prechod celého hrebeňa V. Korsák a S. Samuhel.[3]

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Pod Velickými granátmi pravdepodobne už v praveku chodili laténski hutníci z neďalekej huty, ktorá bola v Novom Smokovci. Pri výkope základovej jamy objavili robotníci strieborniak s portrétom cisára Marca Aurelia. Na miesto nálezu prizvaný viedenský archeológ Ignác Spöttl odhalil na ľavom brehu Slavkovského potoka, pod Cestou Slobody, veľmi produktívne metalurgické pracovisko, ktoré bolo činné na prelome kresťanského letopočtu. Stopy po príbytkoch sa síce nenašli, bola tu však relatívne dobre zachovaná taviaca pec kruhového pôdorysu, mohutná žulová nákova, grafitové kokily na odlievanie rudy a za ich pomoci odliate „pagáče“ kujného železa, veľké haldy nedostatočne vytavenej trosky a zásoba netavenej rudy. Zaujímavým nálezom bola železná plastika brodivého vtáka, ktorá sa v súčasnosti nachádza v múzeu TANAPu v Tatranskej Lomnici.[2]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
  2. a b c d e BOHUŠ, Ivan. Tatranské štíty a ľudia. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2012. ISBN 978-80-969017-9-1. S. 159.
  3. KROUTIL, František. ''Vysoké Tatry pro horolezce, 2. diel. [s.l.] : Olympia, 1977.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]