Cesta Slobody

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Tatry s Cestou slobody pri Vyšných Hágoch

Cesta Slobody[1] alebo Cesta slobody[2][3] (staršie: Cesta Svobody[4]; poľ. Droga Wolności, nem. Freiheitsstrasse, maď. Szabadság-út) je cestný okruh okolo Vysokých Tatier. Je tvorený cestami II/537 a I/66.

Začína sa na Podbanskom a končí sa na Lysej Poľane. Prechádza okrajom Štrbského Plesa, cez Vyšné Hágy, Novú a Tatranskú Polianku, Starý Smokovec, Tatranskú Lomnicu, Kežmarské Žľaby, Tatranskú Kotlinu, Ždiar, Podspády a Tatranskú Javorinu.

Vedie prevažne geomorfologickými podcelkami Tatranské podhorie, Popradská kotlina a Ždiarska brázda.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Cesta sa postupne vyvinula z pašeráckej prte, ktorá viedla cez Vtáčnik (1 070 m n. m.), Štôlu, Nižné Hágy k terajšej Tatranskej Kotline. Prvé správy o chodníku pochádzajú zo 16. storočia, konkrétne z roku 1590, keď ho nazývajú Zbojníckym chodníkom. V nasledujúcich rokoch pomaly zanikal. Keď bola postavená Košicko-bohumínska železnica a v Tatrách začali vznikať prvé osady bolo potrebné ich pospájať cestou.

O výstavbu cesty sa zaslúžil Uhorský karpatský spolok. Prvý návrh cesty pochádzal od riaditeľa smokoveckých kúpeľov Eduarda Blásyho (1820 – 1888) a turistického pracovníka z Kežmarku majora Antona Döllera (1831 – 1912). Podľa nich cesta mala viesť z Vyšných Hágov cez Mengusovskú dolinu okolo Popradského plesa. V roku 1879 schválil výbor spolku nový návrh, ktorý vypracoval Karol Kummer (1847 – 1936) z Vyšných Hágov, na základe podkladových materiálov novosmokoveckého lekára Mikuláša Szontágha staršieho a dobrého znalca Tatier, Alexandra Münnicha (1842 – 1918). Jeho chodník bol v podstate schodný už od roku 1880 bola to tzv. Turistická cesta.

Bolo treba presvedčiť majiteľov lesov, aby tento chodník - každý z nich na svojom úseku - dali prestavať na dva metre širokú jazdeckú cestu. Na jar 1883 sa začali práce a keď v roku 1885 odovzdával spolok upravenú cestu verejnosti, dal jej názov Turistická cesta. V rokoch 1886 – 1889 prestavali cestu na vozovku širokú štyri metre. Súčasne vybudovali vozovku medzi Starým Smokovcom a Tatranskou Kotlinou. Úsek od Smokovca na západ nazvali Klotildina cesta a na východ odtiaľ cesta Márie Terézie podľa arcikňažien, ktoré mali v Tatrách letohrádky. Do roku 1897 koče a jazdci platili vysoké mýto za používanie cesty. Už koncom 19. storočia v rokoch 1892 – 1894 vznikli dva pešie chodníky medzi Štrbským Plesom, Troma studničkami a Podbanským. Krátko po prestavbe tatranskej transverzálnej cesty boli ako autocesty upravené vozovky z podtatranských stredísk do Vysokých Tatier (ŠtrbaŠtrbské Pleso, LučivnáVyšné Hágy, PopradStarý Smokovec, Veľká LomnicaTatranská Lomnica a Spišská BeláTatranská Kotlina). Prvé auto došlo do Starého Smokovca roku 1900, v zime 1906 do Tatranskej Lomnice. V roku 1912 prvá autobusová linka spojila Starý Smokovec so Spišskou Novou Vsou.

Od roku 1893 postupne spevňovali povrch Turistickej cesty a do roku 1906 ju skoro v celej dĺžke rozšírili na 6 metrov. V roku 1895 sa koču so štvorzáprahom sa podarilo prekonať vzdialenosť medzi Starým Smokovcom a Štrbským plesom za 43 minút. Úsek medzi Tatranskou Poliankou a Tatranskými Matliarmi rozšírili v rokoch 1913 – 1915 na 8 metrov a sprístupnili automobilom. V takomto stave ju po prvej svetovej vojne prevzal nový československý štát a bola premenovaná na Cestu slobody.[3] Pomenovaná bola na pamiatku oslobodenia Slovenska, ako to uvádza vo svojich spomienkach Alois Chytil.[5]

Od roku 1923 bola postupne prestavovaná na bezprašnú, asfaltovú autocestu. V druhej polovici 20. storočia, aj v súvislosti s Majstrovstvami sveta v klasických lyžiarskych disciplínach v roku 1970 prešla radikálnymi prestavbami. V čase pred týmto svetovým šampionátom predĺžili Cestu slobody na západ zo Štrbského Plesa do Liptovského Hrádku.[3] V roku 1986 bol premostený kritický úsek pri Vyšných Hágoch a do roku 1987 sa tiež upravila trasa cesty pri Kežmarských Žľaboch. Od 1. augusta 2015 došlo k preklasifikovaniu cesty I/67 na I/66.

Dňa 27. júna 2022 sa oficiálne začala rekonštrukcia približne 42 kilometrového úseku Cesty Slobody, ktorá je rozdelená na šesť úsekov:

Úsek Dĺžka
Podbanské – Pavúčia dolina 7,620 km
Pavúčia dolina – križovatka s cestou II/538 7,370 km
Križovatka s cestou II/538 – Batizovský potok 7,350 km
Batizovský potok – Starý Smokovec 7,550 km
Starý Smokovec – Tatranské Matliare 6,164 km
Tatranské Matliare – križovatka s cestou I/66 6,122 km

Stavebné práce, okrem rekonštrukcie vyššie spomínaných úsekov cesty, budú zahŕňať aj elimináciu bezpečnostných rizík na 27 mostoch, 81 priepustoch, 14 oporných a 12 zárubných múroch, ako aj výstavbu 4 odpočívadiel, 1 poloestakády a iných spevnených plôch pozdĺž dotknutej cesty.[6][7]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Andráši, J. et al.: Vysoké Tatry, 1991
  2. Vysoké Tatry - podrobná turistická mapa, VKÚ, akciová spoločnosť, Harmanec, 2002
  3. a b c BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
  4. Vysoké Tatry. In: Slovenský náučný slovník. Ed. Pavel Bujnák. Zväzok III N – Ž. Bratislava; Praha : Litevna, literárne a vedecké nakladateľstvo Vojtech Tilkovský, 1932. 348 s.
  5. KOLLÁROVÁ, Zuzana. Obdobie vzniku Československej republiky vo Vysokých Tatrách a v blízko okolí. Tatry, roč. LVIII, čís. 1, s. 26-30.
  6. SÚC PSK OFICIÁLNE ZAHÁJILA JEDEN Z FINANČNE NAJNÁKLADNEJŠÍCH CESTNÝCH PROJEKTOV V KRAJI - VYSOKÉ TATRY [online]. Správa a údržba ciest Prešovského samosprávneho kraja, 28. jún 2022, [cit. 2022-06-28]. Dostupné online.
  7. Rekonštrukcia desaťročia. Začali s opravou Cesty slobody v Tatrách za 45 miliónov [online]. spravy.pravda.sk, 27. jún 2022, [cit. 2022-06-28]. Dostupné online.

Súradnice: 49°07′00″S 20°05′47″V / 49,116618°S 20,096258°V / 49.116618; 20.096258