Václav Dusil

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Václav Dusil
Václav Dusil
Narodenie30. december 1884
Hejčín, dnes časť Olomouca, Česko
Úmrtie28. december 1960 (75 rokov)
Olomouc, Česko
Národnosťčeská
Známy vďakadôstojník Čs. armády, novinár, pôsobil vo Vysokých Tatrách
ProfesiaDôstojník

Václav Dusil (* 30. december 1884, Hejčín, dnes časť Olomouca, Česko – † 28. december 1960, Olomouc, Česko)[1][2] bol dôstojník československej armády. Pôsobil v Poprade a vo Vysokých Tatrách, kde aktívne spolupracoval so športovými a turistickými organizáciami a bol činný ako novinár.[3]

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Po skončení prvej svetovej vojny 15. decembra 1918 na pancierovom vlaku prišli do Popradu prvé československé jednotky tvorené príslušníkmi Československých légií. Vojaci novovytvorenej československej armády začali obsadzovať strategické miesta v novej Československej republike. Do Popradu prišla 6. januára 1919 Horská brigáda. Jej príslušníkom bol nadporučík - veliteľ 3. roty 7. horského práporu, od roku 1920 štábny kapitán Václav Dusil, neskôr major a podplukovník. [3][4] Krátko po príchode sa príslušníci brigády nasťahovali do Popradu a do barakov v bývalom vojenskom lazarete, ktorý rokoch 1915 – 1917 postavila Rakúsko-Uhorská vojenská správa v Tatranských Matliaroch. Netrvalo dlho a Václav Dusil začal s vojakmi chodiť do vysokohorského prostredia. Bol výborným lyžiarom a zakrátko so svojimi priateľmi na lyžiach urobil viacero túr do tatranských dolín. Nadriadených presvedčil, že príslušníci horskej brigády potrebujú nielen dobrý výcvik v horách, ale musia vedieť dobre lyžovať. Spracoval metodiku lyžiarskych výcvikov, pohybu a prežitia v horách. [5][6] Vo februári - marci 1920 boli vojaci, okrem dlhých lyžiarskych pochodov, napríklad z Dolného Smokovca na Poľský hrebeň, k Temnosmrečianskym plesám, na Kôprovské sedlo, k Hincovým plesám, schopní absolvovať túry na Lomnický hrebeň, Rysy i Širokú vežu. Horský prápor č. 4 dokonca prešiel cez Kôprovské sedlo aj s delostrelectvom. Guľomety a rozobrané delá niesli na chrbtoch somáre.[7][8]

Votrubova chata

Okrem iného bol poverený zúčastňovať sa na práci Československo-poľskej delimitačnej komisie, ktorá rokoch 1919 – 1934 mala za úlohu s konečnou platnosťou vyriešiť spory o novú hranicu s Poľskom, v tomto prípade vytýčiť severnú hranicu v oblasti Západných, Vysokých a Belianskych Tatier, ktorá mala viesť po hrebeni Tatier. Územné nároky Poliakov sa aj navonok prejavovali koncentráciou ich vojska v chatách poľských Tatier. Javorová a Bielovodská dolina boli v oblasti poľského záujmu. A to Václavovi Dusilovi vnuklo myšlienku zabezpečiť hranice s Poľskom prítomnosťou vojakov v tatranských dolinách. Navrhol, aby vojsko postavilo v Doline Bielych plies pod Predným Kopským sedlom chatku s dvomi miestnosťami. Bola dokončená v auguste 1923 a pomenovali ju Votrubova chata na počesť vtedajšieho veliteľa Horskej brigády v Spišskej Novej Vsi generála Jana Votrubu. V roku 1920 inicioval výstavbu vojenského prístrešku alebo chaty pod Rysmi, ktorá sa po ustálení pomerov mala premeniť na civilný objekt. Pri jej výstavbe aktívne pomáhali vojaci.[8]

Vojenské Zruby, dnes Tatranské Zruby

Vojaci potrebovali v Tatrách stálu a dobre zabezpečenú základňu. Na jej výstavbu Václav Dusil vybral neďaleko Nového Smokovca horskú poľanu. V roku 1923 vojaci postavili prvé drevené zruby. Slúžili ako poľný tábor pre horolezecké kurzy. Boli známe ako „Baraky pri Slavkovskom potoku“. V roku 1926 k nim pribudol dôstojnícky „pavilón“. To už „Baraky“ boli premenované na Vojenské zruby.

Okrem vojenských povinností začal byť od roku 1920 aktívny aj v športových a turistických organizáciách, viedol informačnú kanceláriu Tatranskej komisie Klubu československých turistov ( KČST). Ako podpredseda Tatranskej komisie KČST vypracoval v roku 1921 projekt značkovaných turistických chodníkov vo Vysokých Tatrách. Pri výstavbe chodníkov a ich údržbe a značkovaní zorganizoval pomoc vojakov. Osobitný podiel mali vojaci na výstavbe Tatranskej magistrály. Bol poverený kontrolou práce horských vodcov, podchytil 21 vodcov z podtatranských dedín a spolu so svojim pobočníkom Františkom Münsterom pripravil ich preskúšanie, doplnenie výstroja, postaral sa, aby dostali nové vodcovské odznaky, vodcovské knižky a jednotné odevy. Spracoval zásady prevádzky záchranných staníc, metodiku záchranných akcií a v roku 1926 predstavil svoju víziu záchrannej služby vo Vysokých Tatrách. Angažoval sa ako spoluzakladateľ a funkcionár Športového klubu Vysoké Tatry, Slovenskej župy Zväzu lyžiarov a ako zástupca armády pôsobil v komisii pre zriadenie Tatranského národného parku. [4] Major Dusil bol iniciátorom prvého tatranského lyžiarskeho filmu, v ktorom aj účinkoval. Bol spoluzakladateľom týždenníka Z Tater a slovenských lázní v rokoch 1925 - 1930 bol jeho stálym spolupracovníkom a autorom mnohých článkov s turistickou, horolezeckou a lyžiarskou tematikou. [8]

V roku 1934 odišiel z Vysokých Tatier. "Pomohla" mu k tomu nevšedná popularita a jeho kontakt s civilným životom. To neradi videli jeho predstavení. Povýšili ho do hodnosti podplukovníka a preložili do rodného Olomouca.[8]

Knihy a publikačná činnosť[upraviť | upraviť kód]

  • Václav Dusil Sníh, hory, slunce, Starý Smokovec 1935
  • Redaktor časopisu Vysoké Tatry (1932)[5]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. DUSIL Václav 30.12.1884 – 28.12.1960 [online]. biography.hiu.cas.cz, [cit. 2015-11-18]. Dostupné online.
  2. Osobnost: Václav Dusil [online]. prijmeni.cz, [cit. 2015-11-18]. Dostupné online.
  3. a b BOHUŠ, Ivan. Kto bol kto vo Vysokých Tatrách. Vysoké Tatry, roč. XI., čís. 3, s. 22.
  4. a b Z Tater a slovenských lázní, roč. II., čís. 2.
  5. a b Houdek, Ivan; Bohuš, Ivan: Osudy Tatier, Vydavateľstvo Šport Bratislava, 1976
  6. KOLEKTÍV, autorov. Česká stopa v Tatrách. Poprad : Podtatranské noviny, 2015. S. 64.
  7. ARGALÁCS, Mikuláš. Obdivuhodné výkony vojakov. Tatranský dvojtýždenník, roč. 2015, čís. 10, s. 9.
  8. a b c d BOHUŠ, Ivan. Vraveli mu duch Tatier. Vysoké Tatry, roč. XXXII., čís. 4, s. 22.