Zamrznutý kotol

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Zamrznutý kotol, Hrubá veža a Zamrznuté pleso
Zamrznutý kotol so Zamrznutým plesom a Zamrznutými okami. Pohľad z Východnej Vysokej

Zamrznutý kotol aj Zamrznutý kotol pod Poľským hrebeňom, nesprávne Zmrznutý kotol (pod Poľským hrebeňom) (poľ. Kocioł pod Polskim Grzebieniem, nem. Kessel des Gefrorenen Sees, maď. Fagyott-tó-katlan) je najvyšším stupňom Svišťovej doliny pod Poľským hrebeňom vo Vyských Tatrách. Uzáver tvorí úsek hlavného hrebeňa Vysokých Tatier od Divej veže po Velický štít a vyšná časť severovýchodného vedľajšieho hrebeňa Velického štítu. Od vlastnej Svišťovej doliny ho delí 10 až 30 m vysoký morénový val.[1]

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Kotlu dalo názov Zamrznuté pleso pod Poľským hrebeňom, ktoré býva do neskorého leta pokryté ľadom a snehom.[1]

Prírodopis[upraviť | upraviť zdroj]

Na dne kotla je Zamrznuté pleso a o niečo ďalej na sever dve malé plieska Zamrznuté oká. Vody z kotla a Zamrznutého plesa najprv odtekajú pod zemou a potom bezmennými jarčekmi sa spájajú s odtokom z Kačacieho plieska a jarčekmi Litvorovej priehyby a Litvorového plesa vo Svišťovej doline. Kotol je pravdepodobne najväčším v celých Tatrách, ktorý nemá povrchový odtok vody. Dlho do leta je pokrytý snehom a ľadom. Často býva navštevovaný turistami.[1]

Turistika[upraviť | upraviť zdroj]

Po modrá turistická značka modrej turistickej značke z Lysej Poľany vedie popri pravom brehu Bielej vody lesná cesta (je aj pre starších turistov pohodlná) na Bielovodskú poľanu, kde v jej strede stojí lesovňa. V hornej časti doliny, pod Bielovodskou vežou je Poľana pod Vysokou. Značkovaná cesta vedie Bielovodskou dolinou okolo Rozpadlín, Spismichalovej doliny, Litvorového žľabu, Rovienok, Svišťovej doliny, ktoré sú po ľavej strane turistického chodníka do Litvorovej doliny a do Zamrznutého kotla, kde sa cesty rozdeľujú po modrá turistická značka modrej značke do Prielomu a na Zbojnícku chatu vo Veľkej Studenej doline a po zelená turistická značka zelenej značke cez Poľský hrebeň do Velickej doliny a na Sliezsky dom.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
  2. ADAMEC, Vladimír; ROUBAL, Radek. Turistický sprievodca Vysoké Tatry. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1972. 182 s. 77-002-72.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Súradnice: 49°10′31″S 20°08′21″V / 49,17528°S 20,13917°V / 49.17528; 20.13917