Juraj Jakubisko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Juraj Jakubisko
slovenský filmový režisér a scenárista
slovenský filmový režisér a scenárista
Narodenie 30. apríl 1938 (78 rokov)
Kojšov, Slovensko
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Juraj Jakubisko

Juraj Jakubisko (* 30. apríl 1938, Kojšov) je slovenský filmový režisér, scenárista, kameraman, výtvarník. Jeho filmy sa vyznačujú osobitou poetikou, bizarnosťou a hravosťou. Jeho manželkou je slovenská herečka a filmová producentka Deana Horváthová-Jakubisková.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Juraj Jakubisko sa narodil 30. Apríla 1938 v dedine Kojšov na východe Slovenska. Vyštudol Strednú umelecko-priemyselnú školu v Bratislave, kde sa spoznal s Elom Havettom. Na Filmovú Akadémiu múzických umení v Prahe sa spoločne dostali akurát v čase nástupu československej novej vlny. Počas štúdia natočil veľa krátkych filmov a dokumentov. Po úspešnom absolvovaní pražskej FAMU v roku 1966 nasledovalo veľmi produktívne a doteraz najzaujímavejšie Jakubiskovo obdobie. V pribehu necelých štyroch rokov natočil tri dlhometrážne filmy. Debutoval úspešným filmom Kristove roky (1967) a pokračoval filmami Zbehovia a pútnici (1968) a Vtáčkovia, siroty a blázni (1968). Kvôli nepriaznivej politickej situácii v Československu nemohol po normalizácii dokončiť svoj v poradí štvrtý dlhometrážny film Dovidenia v pekle, priatelia (tento film dokončil až v roku 1990). V roku 1971 dostal zákaz na točenie hraných filmov a bol presunutý do Krátkeho filmu v Bratislave, kde sa mohol venovať len krátkometrážnym, či strednometrážnym filmom. V tomto období Jakubisko natočil filmy Stavba storočia (1972), Ondrej Nepela (1974), Výstavba tranzitného plynovodu ZSSR, NDR, Západná Európa (1974), Filmy v mesiaci ČSSP (1976), Dožinky '77 (1978). Aj napriek silnej cenzúre sa mu v tomto období podarilo natočiť film na objednávku Bubeník červeného kríža (1977), ktorý zarezonoval výnimočnými výtvarnými kvalitami. V roku 1975 sa oženil s Ľudmilou Vašovou, s ktorou má dcéru Janettu. V roku 1984 sa Jakubisko rozviedol. Na konci osemdesiatych rokov mu bolo dovolené natočiť ďalší hraný film a tak vznikol snímok Postav dom, zasaď strom (1979). Po filme (aj napriek diváckemu úspechu) prišli opätovné kritiky zo strany štátnych funkcionárov. Znovu prišli sankcie, no nie také kruté. Mohol natáčať iba historické filmy, rozprávky a komédie. Do roku 1989 nakrútil trojdielny televízny film Nevera po slovensky (1979), rozprávku Perinbaba (1985) a sedemdielny televízny seriál Teta (1987), ktorý neskôr zostrihal na filmovú verziu s názvom Pehavý Max a strašidlá (1987). V tomto období natočil oceňovaný film Tisícročná včela (1983). Tri mesiace pred pádom komunistického režimu mal premiéru jeho posledný film z osemdesiatych rokov Sedím na konári a je mi dobre (1989). V roku 1985 sa znovu oženil. Spolu so svojou novou ženou Deanou Horváthovou-Jakubiskovou založili v roku 1991 produkčnú spoločnosti J&J Jakubisko Film, ktorú Deana Horváthová-Jakubisková vedie. Spolu majú syna Jorika. V roku 1990, už bez akéhokoľvek politického tlaku natočil televízny film Takmer ružový príbeh (1990). V roku 1992 pokračoval filmom Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Od roku 1993 žije v Prahe, kde natočil svoj ďalší film Nejasná správa o konci sveta (1997), ktorý bol aj prvým filmom v produkcii J&J Jakubisko Film. V novom tisícročí natočil filmy ako Post coitum (2004) a Bathory (2008).

Detstvo a jeho vplyv na filmy[upraviť | upraviť zdroj]

Juraj Jakubisko sa narodil 30. Apríla 1938 v malej východoslovenskej dedine Kojšov, ktorá sa nachádza pri meste Spišská Nová Ves. Kojšovčania žili tradičným dedinským životom, s vlastnými tradíciami a zvyklosťami. Týmito tradíciami sa Jakubisko inšpiroval aj vo svojej filmovej tvorbe. Napríklad odkaz na tradíciu zavesovania zvončekov na novomanžeskú postel použil vo filmoch ako Zbehovia a pútnici, či Perinbaba. Taktiež miestny pohrebný rituál priam až dokumentaristicky znázornil vo filme Kristove roky.

Z Kojšova sa neskôr presťahovali do mesta Košice, ktoré boli v tom čase kozmpolitným mestom. Bok po boku tu žili Slováci, Maďari, Rusíni, Židia a Česi. V Košiciach Juraj Jakubisko návštevami kina Čas, kde pozerával grotesky s Charlie Chaplinom alebo Busterom Keatonom spoznal nový svet - svet filmu. Okrem kina sa rád pozeral aj na “divadlo” u dominikánov. Zoskupenie poštárov tu aranžovalo rôzne živé obrazy z Biblie spolu so živými obrazmi Lenina a Stalina. Niekomu by sa toto spojenie mohlo zdať zvláštne, no samotný Juraj Jakubisko z tohto spojenia spravil jeden z princípov jeho filmovej poetiky. 

Štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Sklon k výtvarnej tvorbe priviedol Juraja Jakubiska na Strednú umelecko-priemyselnú školu v Bratislave. Bol prijatý do oddelenia grafiky, no prestúpil na fotografiu. Práve na oddelení fotografie sa vtedy zoznámil so svojim budúcim dlhoročným kamarátom Elom Havettom. Absolvovaním umeleckej strednej školy nadobudol Jakubisko výtvarné vzdelanie, ktoré využíva vo svojich filmoch doteraz. Práve výtvarno je najsilnejšou stránkou jeho filmov.

Spolu s Elom Havettom sa prihlásili na Filmovú Akadémiu múzických umení v Prahe, kde bol Juraj Jakubisko prijatý na odbor réžia, neskôr si k réžii pridal aj kameru a tak vyštudoval vysokú školu v dvoch odboroch štúdia. Študoval práve v čase nástupu novej generácie československých filmárov. Toto hnutie nesie názov československá nová vlna. Patria do nej režiséri ako Věra Chytilová, Miloš Forman, Ján Němec, Jaromil Jakeš, Pavel Juráček, či samotní Juraj Jakubisko, Elo Havetta a Dušan Hanák. Aj napriek silnej cenzúre z toho obdobia mali študenti z FAMU prístup k filmom od zahraničných režisérov ako Federico Fellini, François Truffaut alebo Jean-Luc Godard, vďaka čomu mali aspoň ako tak prívetivé východisko k tvorbe originálnych filmov. Počas štúdia na vysokej škole bol Juraj Jakubisko veľmi aktívny. Natočil mnoho krátkych študentských filmov : Každý deň má svoje meno (1960-1961), Mlčení (1961-62), Déšť (1965), Čekají na Godota (1966) a spolu s Elom Havettom Mikulaschki týdeník (1961-63). Taktiež spolupracoval na filmoch iných režiśerov z československej novej vlny. Pre Věru Chytilovú robil asistenta réžie k filmu Strop (1963), vo filme Evalda Schroma Turista (1961) si zahral a Jaromilovi Jirešovi pomáhal ako spoluautor námetu a scenára k filmu Sál ztracených kroků (1960). Už počas štúdia Jakubisko natočil pre košickú ČST Tri rozprávky (1963) na motívy rozprávok Petra Jilemnického, film Vysťahovalec (1966) a dokument Korytári (1966).

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

60. roky[upraviť | upraviť zdroj]

Najzaujímavejšie a nanešťastie veľmi krátke obdobie v Jakubiskovej doterajšej kariére bolo medzi rokmi 19671970. Za tento čas dokončil tri významné filmy nielen pre československú, ale aj pre svetovú filmovú kinematografiu.

Kristove roky (1967)[upraviť | upraviť zdroj]

Už počas vysokoškolského štúdia začal mladý Juraj Jakubisko pracovať na scenári k svojmu celovečernému debutu, ktorý ponúkol vedúcemu I. tvorivej skupiny Štúdia hraných filmov Bratislava - Koliba Albertovi Marenčinovi. V roku 1967 tak vznikol film s názvom Kristove roky. Na finálnej podobe filmu mal aj veľkú zásluhu spoluator scenára Lubor Dohnal. Kameramanom bol Igor Luther. Všetci traja, Juraj Jakubisko, Lubor Dohnal, Igor Luther boli z rovnakej generácie, preto sa dá film Kristove roky označiť ako generačným filmom. Hlavnou postavou je 33-ročný výtvarný umelec Juraj. Ten po absolvovaní školy hľadá nielen zamestnanie, no aj spôsob životnej sebarealizácie. Juraj si postupne začne uvedomovať bezcielnosť svojho doterajšieho života bez záväzkov a povinností. Ako protiklad voči nemu vystupuje jeho brat Andrej, ktorý je vojenským pilotom. Narozdiel od Andrejových nestálych vzťahov má Andrej ženu. Zpočiatku protikladné postavy sa postupom času k sebe čoraz viac približujú. Film je po estetickej stránke veľmi kvalitne zvládnutý, obsahuje veľa absorudných scén a bizarností. Jednu časť film poukazuje na fakt, že sa jedná iba o obraz, nie o skutočnosť, naopak druhá sa všetkych príznakových prvkov vzdáva a udalosti zobrazuje priam dokumentaristickým spôsobom. Na to, že sa jedná o režisérov debut, film je veľmi zrelým. Bol úspešný aj na domácej, aj na zahraničnej pôde. Pozbieral mnoho ocenení, medzi inými aj prestížnu Cenu československej kritiky za rok 1967 či tri ocenenia na 16. MFF v Mannheime v roku 1967.

Zbehovia a pútnici (1968)[upraviť | upraviť zdroj]

Po úspešnej spolupráci s kameramanom Igorom Lutherom chcel Jakubisko spoločne natočiť jeho ďalší film. Igor Luther však dostal lukratívnu ponuku od francúzskeho spisovateľa a režiséra Alain Robbe-Grilleta, ktorú prijal. Sám Jakubisko sa preto pri svojom v poradí druhom filme postavil za kameru. Úlohy kameramana sa zhostil výborne, vo filme sa nachádza mnoho experimentov s kamerou (hra s farbami, “nervózny” pohyb kamery, netradičné perspektívy,…). Na scenári spolupracoval s Ladislavom Ťažkým a Karolom Sidonom. Film s názvom Zbehovia a pútnici (1968) obsahuje tri poviedkové časti o troch vojnách (o prvej svetovej vojne, o druhej svetovej vojne, o apokalyptickej vízii). Každá z poviedok sa riadi vlastnou osobitou poetikou. Nanešťastie sa film krátko po dotočení dostal do trezoru, kde zostal až do roku 1989. Zbehovia a pútnici sú významným filmom nielen pre slovenskú a svetovú kinematografiu, ale taktiež pre samotného Juraja Jakubiska, ktorý sa o filme zmienil takto : „Jediný film, ktorý by som už nevedel lepšie nakrútiť…”

Vtáčkovia, siroty a blázni (1969)[upraviť | upraviť zdroj]

Po vpáde ruských vojsk v roku 1968 sa situácia v národnej kinematografii nezmenila ihneď. Juraj Jakubisko stihol vytvoriť film Vtáčkovia, siroty a blázni (1969). Scenár napísal spolu s Karolom Sidonom, s ktorým nadviazal intenzívnu spoluprácu. Scenár bol veľmi stručný, pretože sa Jukubisko spoliehal na improvizáciu na placi. Film plný expresívnych obrazov je prvým z „trilógie osudu a šťastia”, ako túto trilógiu nazval sám Jakubisko. Prvým nie je len kvôli poradí, no aj vďaka predznamenávaniu nových postupov, ktoré v ďalších dvoch častiach trológie využíva. Všetky tri filmy, Vtáčkovia, siroty a blázni (1969), Sedím na konári a je mi dobre (1989), Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992), využívajú tému ľúbostného trojuholníka. Film Vtáčkovia, siroty a blázni zasadil do obdobia v roku 1968, kedy mala Jakubiskova generácia mnoho očakávaní a nádejí, no zároveň aj sklamaní. Jedným z pozitív bola možnosť natáčiť filmy, Dušan Hanák debutoval filmom 322 a Elo Havetta debutoval filmom Slávnosť v botanickej záhrade. Príbeh je o dvoch kamarátoch Yorickovi a Andrejovi a ich spoločnej láske Marte. Film natočený počas chaotickej pražskej jary sa na dlhé obdobie zavrelo do trezoru ihneď po jeho vytvorení.  

70. - 80. roky[upraviť | upraviť zdroj]

Zákaz točiť hrané filmy prišiel pred zostrihaním v poradí štvrtého Jakubiskového filmu Dovidenia v pekle, priatelia (1990) v roku 1970. Natočený materiál bol doručený talianskemu producentovi, ktorý ho zostrihal podľa svojich predstáv, diametrálne odlišných od tých Jakubiskových. Juraj Jakubisko sa od tejto verzii dištancoval. Svoju verziu dokončil až v roku 1990. Po zákaze točenia hraných filmov bol Jakubisko presunutý do Krátkeho filmu v Bratislave. Avšak aj tvorba krátkych či dokumentárnych filmov bola prísne redukovaná. Témy boli ideologické, diktované zhora. Jednalo sa o filmy ako Stavba storočia (1972), Ondrej Nepela (1974), Výstavba tranzitného plynovodu ZSSR, NDR, Západná Európa (1974), Filmy v mesiaci ČSSP (1976), Dožinky '77 (1978). Avšak aj v týchto filmoch badať výrazný filmársky rukopis po vizuálnej stránke diela. Pri filme Stavba storočia (1972) bol Juraj Jakubisko režisérom, kameramanom a scenáristom. Elektrizujúcu hudbu zložil Marián Varga so svojou kapelou Collegium Musicum. Jakubisko vo filme pracuje so symbolmi a vytvára tak viaceré roviny, ktoré môže divák vo filme vidieť. Najvýraznejším filmom z tohto obdobia je jednoznačne Bubeník červeného kríža (1977). Jednalo sa propagačný film pre Červený kríž, vďaka čomu mal aj výraznejšiu slobodu pri tvorbe oproti ostatným projektom z tej doby. Film ja najzaujímavejší svojou obraznosťou. Kameramanom bol Ján Ďuriš. Filmom Jakubisko dokázal, že jeho kvality sa nestratili, len na istý čas boli kvôli nepriaznivým okolnostiam pribrzdené.

Postav dom, zasaď strom (1979)[upraviť | upraviť zdroj]

Až po desiatich rokoch má Jakubisko dovolené natočiť ďalší dlhometrážny hraný film s názvom Postav dom, zasaď strom (1979). Scenár mu však bol pridelený. Jednalo sa o pozívneho socialistického hrdinu. Tento scenár bol predurčený na gýčový film. Preto sa ho Juraj Jakubisko spolu s Luborom Dohnalom rozhodli prepísať. Meno Lubora Dohnala v titulkoch nikdy nefigurovalo z toho dôvodu, aby mu nestopli činnosť. Hlavným motívom filmu je opäť ľúbostný trojuholník. Ďalším výrazným motívom je motív Cesty. Film ja taktiež plný rôznych symbolov a metafor, ktoré sú pre tvorbu Juraja Jakubiska typické. Postav dom, zasaď strom sa dostal do distribúcie, no po negatívnej kampani okolo filmu ho znovu stiahli a dali do trezoru

Po filme Postav dom, zasaď strom (1979) bol Juraj Jakubisko opäť sankciovaný, tentoraz však nie tak kruto. Bolo mu dovolené točiť rozprávky, komédie a historické filmy.

Nevera po slovensky (1979)[upraviť | upraviť zdroj]

Realistická trojdielna komédia Nevera po slovensky (1979) vyčnieva nad ostatnými Jakubiskovými filmami svojou jednoduchou lineárnou koncepciou. Taktiež nie je u Juraja Jakubiska typickým označenie jeho filmu ako realistického. Režisér známy svojími bizarnými, vizuálne experimentálnymi scénami v tomto filme neoúšťa logiku „životného sveta”. Trojdielny film je, ako už názov napovedá, o nevere. Avšak paradoxom celého filmu je, že sa samotná nevera nikdy neodohrá. Prvá časť má názov Nevera, druhá sa volá Vykrúcačky a poslednou, treťou časťou je Trest. Samotný Juraj Jakubisko sa k filmu vyjadril následovne : „ … v čase, kdy témata, která mě zaujímala, byla zapovězena, jsem sáhl po komedii. Byla to zvědavosť, protože před tím jsem tíhnul k tragikomedii s důrazem na černou klávesu. Nebýt této zkušenosti, asi by nikdy nevznikla burleskní scéna pohřbu otve Pichandy v Tisícročné včele.”

Tisícročná včela (1983)[upraviť | upraviť zdroj]

Film Tisícročná včela (1983) je adaptáciou rovnomennej knihy Petra Jaroša. Kniha Jakubiska zaujala hlavne poetikou magického realizmu, ktorá mu bola nesmierne blízka. Spolu so samotným autorom knihy Petrom Jarošom pripravili scenár. Žánrovo sa film radí medzi ságy, konkrétne je to historická kronika rodiny Pichandovcov začínajúca na konci 19. storočia, ktorá pokračuje v 20. storočí a končí na konci prvej svetovej vojny v roku 1917. Tento film je jedným z najúspešnejších filmov Juraja Jakubiska. Československými kritikmi a novinármi bol ocenený ako najlepší československý film osemdesiatych rokov, na prestížnom festivale v Benátkach získal cenu Zlatý Fénix za výtvarnú stránku a najlepšiu kameru a mnoho ďalších ocenení po celom svete. Týmto filmom Juraj Jakubisko dokázal vyzretosť svojho filmárskeho rukopisu. Monumentálna sága sa Jakubiskovi podarila natočiť aj vďaka koprodukcii Slovenskej filmovej tvorby spolu so zahraničnou spoločnosťou Beta Film München.  

Perinbaba (1985)[upraviť | upraviť zdroj]

Po ságe Tisícročná včela (1983) Jakubisko natočil dve rozprávky. Prvou z nich je Perinbaba (1985). Na scenári spolupracoval so slovenským spisovateľom a scenáristom Ľubomírom Feldekom. Jedná sa o rozprávkový príbeh malého Jurka, ktorého pred smrťou zachráni Perinbaba a zoberie ho do svojej ríše. Juraj Jakubisko vytvoril dva svety, v jednom sa zastavil čas a tak Perinbaba, Jurko a ani Zubatá nestarnú, naopak od druhého svetu, teda zeme. Jurko sa po čase zaľúbi do Alžbetky a bude sa chcieť vrátiť na zem. Juraj Jakubisko vo filme využíva už svoje typické magické prvky, ktoré sú miestami ladené až hororovo.  

Pehavý Max a strašidlá (1987)[upraviť | upraviť zdroj]

Zostrihaním trinásťdielneho rodinného seriálu na požiadavku nemeckého producenta vznikla druhá rozprávka pod názvom Pehavý Max a strašidlá (1987). Na scenári spolupracovali scenáristi ako Jaroslav Dietl, Joachim Hamman, Jozef Paštéka a samotný Jakubisko. Za kamerou sa taktiež vystriedali viacerí kameramani : hlavným kameramanom bol Ján Ďuriš, druhými kameramanmi boli Ján Piroh a opäť Juraj Jakubisko. Zatiaľ čo v Perinbabe boli hororové prvky skôr výnimkou, Pehavý Max a strašidlá je jednoznačným (parodickým) spojením rozprávky a hororu. Tento film má okrem iných, aj silnú etickú hodnotu.

Sedím na konári a je mi dobre (1989)[upraviť | upraviť zdroj]

Tri mesiace pred pádom komunistického režimu v Československu dokončil Juraj Jakubisko film Sedím na konári a je mi dobre (1989). Jedná sa o druhý film z z voľnej trilógie slobode, či z „trilógie osudu a šťastia”. Pôvodne sa mal film volať Visím na konári a je mi dobre, no tento názov neprešiel strážcami ideologickej čistoty. Dôvodom mohlo byť, že pôvodný názov mohol narážať na nezmyselné popravy nevinných ľudí na Slovensku stalinistickým režimom. Príbeh je o dvoch charakterovo rozdielnych kamarátov zaujímajúcich sa o jednu ženu a dej je zasadený do obdobia tesne po skončení druhej svetovej vojny. Tiež sa tu teda otvára motív ľúbostného trojuholníka, ktorý je príznačný pre všetky tri filmy z trilógie o slobode. Motív duality sa nenachádza len v rozdielnych charakteroch hlavných postáv, ale aj balancovaním medzi skutočnosťou a fikciou, rozprávkou a realitou. Ako je už u filmov Juraja Jakubiska zvykom, aj Sedím na konári a je mi dobre získalo veľa ocenení. 

90. roky - súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Po páde komunistického režimu a vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa situácia pre Juraja Jakubiska výrazne zlepšila. Už nebol obmedzovaný politickou situáciou a mohol po viac ako dvadsiatich rokoch opäť slobodne natáčať. Začala tak ďalšia etapa v kariére Juraja Jakubiska, ktorá trvá dodnes.

Dovidenia v pekle, priatelia (1970/1990)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1990 sa vracia k natočenému, no nezostrihanému materiálu filmu Dovidenia v pekle, priatelia. Pôvodne bol film zostrihaný talianskym producentom, avšak k tejto verzii sa Juraj Jakubisko nikdy nepriznával. Aj keď finálna verzia bola dokončená až po páde komunistického režimu, treba brať na povedomie, že vznikal počas normalizácie v roku 1970. Scenár mal na starosti Juraj Jakubisko a Karol Sidon a tento film je zároveň posledným spoločným filmom tejto dvojice. Príbeh je o dvojici mužov a jednej žene, ktorý žijú veľmi zvláštnym spôsobom života. Práve “zvláštnosť” je charakteristickým slovom opisujúcim tento film. Jakubisko v ňom pracuje so surreálnymi prvkami, bohatou obraznosťou, bizarnosťou a mnohými, jemu typickými prvkami. Jakubisko využil hercov aj po 22 rokoch a natočil s nimi dokrútky, ktoré umocňujú celkovú dojem zaujímavosti diela. Juraj Jakubisko bol popri réžii a tvorbe scenáru aj kameramanom filmu.

Takmer ružový príbeh (1990)[upraviť | upraviť zdroj]

Televízny film Takmer ružový príbeh (1990) je spojením žánrov muzikálu, rozprávky a romantického príbehu. Spojenie rozprávky s realitou vidno aj v samotnom príbehu. Juraj Jakubisku v ňom spojil rozprávku o Šípkovej Ruženke a krutej reality Darinky, trpiacej vážnou dedičnou chorobou, ktorá zabila aj jej mamu pri pôrode. V hlavnej úlohe sa objavila známa speváčka Darinka Rolincová. Film vyniká po vizuálnej stránke a dobre zvládnutou choreografiou. Kameramanom bol Ján Ďuriš. Aj napriek prihladnutiu, že sa jedná o film určený tínedžerom tento snímok nedosiahol úroveň iných Jakubiskových filmov.

Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992)[upraviť | upraviť zdroj]

  Tretím, posledným filmom z voľnej trilógie o slobode je film Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992). Narozdiel od ľúbostného trojuholníka dvoch mužov a jednej ženy vo filmoch Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a Sedím na konári a je mi dobre (1989) sa v tomto filme jedná o dvojicu žien súperiacich o jedného muža. Motív boja za slobodu bol pre domácich divákov viac žiadaný v rokoch 1969 a 1989, teda v rokoch vzniku predchádzajúcich dvoch filmov z trilógie. Možno aj preto bol Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý dostatočne docenený až v zahraničí. Film získal hlavnú cenu Zlatý Delfín na 9. MFF Festival Cinema de Troia v portugalskom meste Azil

Nejasná správa o konci světa (1997)[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1992 nakrútil Juraj Jakubisko zopár krátkych filmov a videofilmov. Táto skromná aktivita predznamenávala väčší projekt, ktorý bol časovo náročný. Týmto projektom bol film Nejasná správa o konci světa (1997). Film vznikol už v produkcii J&J Jakubisko Film v čase, kedy už režisér býval v Prahe. Jakubisko vytvoril apokalyptický príbeh inšpirovaný proroctvami známeho proroka Nostradama. Podľa režiséra stojí film sám o sebe a nespája ho so žiadnym so svojich predchádzajúcich diel. Avšak je tu istá podobnosť s filmom Tisícročná včela (1983). V oboch filmoch sa jedná o agu zobrazujúcu viaceré rodiny žijúce v jednej dedine. Podobností sa medzi týmito filmami dá nájsť viacero. Narozdiel do filmu Tisícročná včelaNejasná správa o konci sveta potlačenú realistickú rovinu a tak je zvýraznený iluzívny charakter filmu. Kameraman filmu bol Ján Ďuriš. ktorý za prácu na tomto filme získal na MFF v Montreale v roku 1997 Cenu za najväčší umelecký prínos - kamera.  Film získal cenu Zlatý Delfín za najlepšiu réžiu v talianskej Pescare a taktiež cenu za najlepšiu réžiu aj na MFF v San Diegu v USA.

Post Coitum (2004)[upraviť | upraviť zdroj]

Na prelome 20. a 21. storočia sa Juraj Jakubisko opäť venuje krátkej tvorbe. V médiach sa začalo hovoriť o plánovanom spracovaní legendy o čachtickej pani. Preto bolo aj prekvapením, keď oznámil, že bude režisérom filmu Post Coitum (2004). Podtitul tohto snímku je “mrazivá city komedie”. Film obsahuje mnoho erotických scén, no o pornografiu sa nejedná. Je to skôr akási dekonštrukcia pornografie. Erotickými zábermi skôr odhaľuje, čo všetko pri sexe absentuje. V posteľových scénach prehlbuje individualizmus a nevytvára pomyselné duševné puto medzi mužom a ženou a ich lásku. Kameramanom bol opäť Ján Ďuriš, ktorý tentoraz natáčal na HD technológiou. Ako napísal v biografii o Jurajovi Jakubiskovi Peter Michalovič a Vlastimil Zuska, Post Coitum je prvým filmom na území „cool estetiky".

Bathory (2008)[upraviť | upraviť zdroj]

Zatiaľ posledným filmom Juraja Jakubiska je adaptácia známej legendy o Alžbete Báthoryovej z roku 2008 a s názvom Bathory. V čase uvedenia bol film najdrahším slovenským filmom. Jednalo sa zároveň o koprodukčnú spoluprácú Slovenska, Česka, Maďarska a Veľkej Británie. Juraj Jakubisko sa podľa jeho vlastných slov držal historických údajov a známych faktov, avšak biele miesta zaplnil svojou fantáziou. Film zaznamenal divácky úspech ( so zárobkom cez 5 miliónov eur sa stal po tejto stránke najúspešnejším Jakubiskovým filmom), no súdobé kritiky filmom nadšené neboli. Bathory bola úspešná v súťaži Český lev v sekcii Najlepší výtvarný počin a Divácky najúspešnejší český film. 

V súčasnosti sa hovorí o dvoch rozrobených projektoch Juraja Jakubiska. Prvým je Slovanská epopej o histórii Slovanov, druhým projektom je pokračovanie Perinbaby, kde chce obsadiť do hlavnej roly opäť Guliettu Masinu aj napriek tomu, že herečka v roku 1994 zomrela. Tento problém plánuje vyriešiť pomocou počítačových trikov, čiže ďalších inovatívnych vizuálnych prístupov sa od neho dá očakávať aj v najbližších rokoch. 

Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenský Fellini. Aj tak sa hovorí Jurajovi Jakubiskovi, ktorý má mnoho spoločných charakteristických autorských prvkov.

Pre Jakubiskove filmy bolo najdôležitejšie, že do nich vtiahol svet čudáckych bizarných existencií a rozprávanie podriadil poetike nespútanej obraznosti ľudových rozprávok či surrealistických feérií. Tak sa v jeho filmoch stretávame s naturalizmom jedenia múch priamo z mucholapky v Dovidenia v pekle, priatelia (1970), či postavou Smrti v poviedkach filmu Zbehovia a pútnici (1970). V jeho príbehoch sa stáva nemožné možným; bez metafory a alegórie nie je ani jeden z jeho dôležitých titulov. Vzhľadom na aktuálnu paralelu sa dá hovoriť o magickom realizme v slovenskom filme.

Po ére viery v presah umenia do života sa Jakubisko a jeho generácia uzavreli do sveta umenia, nechceli poučovať, byť svedkami, kritikmi, filmovými filozofmi, či spasiteľmi. Väčšmi chceli tlmočiť radosť, atmosféru a zážitok. Ich hra však nebola celkom bez spodných tónov zúfalstva, ich groteskne bizarné príbehy niesli v sebe často skrytú tragiku.

Často opakovanými prvkami sú aj tie folklórne, spomenuté pri Jakubiskovom detstve. Čerpá z tradičných hudobných motívov, z ľudového výtvarného umenia, využíva tradičný odev, predmety každodennej potreby, zoomorfné zobrazenia, rituály a podobne.

Zoznam filmov[upraviť | upraviť zdroj]

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

2012

2010

  • Monako Monaco Charity Film Fest
    Bathory
    • Najlepší umelecký počin
  • Slovensko Slnko v sieti
    • Najlepší filmový počin

2009

  • Česko Český lev 2008
    Bathory
    • najlepší výtvarný počin roku
    • Najlepší výtvarník a výtvarná koncepcia roku
  • Slovensko Cena Igric
    Bathory
    • za výtvarný design filmu
  • Portugalsko Elza Morante
    • Cena kinematografie

2008

  • Česko XLIII. MFF Karlovy Vary
    • Krištáľový glóbus za dlhodobý umelecký prínos svetovej kinematografii

2003

  • Česko Český lev 2002
    • Dlhoročný umelecký prínos českému filmu (udelený Českou filmovou a televíznou akadémiou)
  • Slovensko Najvyššie štátne vyznamenanie Slovenské Republiky
    • Pribinov kríž II. triedy

2002

  • Slovensko X. MFF Art Film Trenčianske Teplice
    • Zlatá kamera za celoživotný prínos slovenské kinematografii (cena bola udelená v dobe zahajovacieho ceremoniálu)

2001

2000

  • Juhoslávia Prehliadka filmov Juraja Jakubiska v Belehrade
    • Zlatá pečať za významný prínos v rozvoji umenia a filmu (udelená Juhoslovanskou filmotékou)
  • Slovensko Anketa slovenských filmových novinárov a kritikov
    • Prvé miesto v kategórii Najlepší slovenský režisér

1999

1998

1997

1993

1991

1990

1989

1988

1987

1986

  • Československo MFF pre deti a mládež Gottwaldov
    Perinbaba
    • Zvláštna cena poroty
  • Československo Medaila slovenského filmu
    Perinbaba
  • Československo XXIV. Festival českého a slovenského filmu Mariánské Lázně
    Perinbaba
    • Cena za výtvarnú stránku filmu
  • Juhoslávia Filmový festival v Belehrade
    Perinbaba
    • Cena divákov za najlepší film
  • Taliansko MMF Benátky
    Perinbaba
    • Čestné uznanie RAI II
  • Francúzsko IV. Festival mladého diváka Lyon
    Perinbaba
    • Cena mladého diváka za najlepší film
  • Argentína I. Medzinárodná prehliadka filmov pre deti a mládež Mar del Plata
    Perinbaba
    • Zvláštne uznanie

1985

  • Taliansko XLII. MMF Benátky
    Perinbaba
    • Cena Gondola, Zvláštne uznanie poroty Katolického filmového strediska

1984

  • Španielsko IV. MFF Sevilla
    Tisícročná včela
    • Hlavná cena Konfederácie španielskych filmových klubov za najlepší film festivalu
  • Taliansko XLVI. MFF Benátky
    • Čestné uznanie a plaketa RAI II. za doterajšiu filmovú tvorbu

1982

1979

  • Maďarsko MFF technických filmov Budapešť
    Bubeník červeného kríža
    • 1. cena

1978

  • Nemecko Filmový festival v Oberhausenu
    Bubeník červeného kríža
    • Zvláštna cena
  • Bulharsko MFF Varne
    Bubeník červeného kríža
    • Zlatá medaile
  • Československo XV. Celoštátna prehliadka o umení ARS FILM
    Bubeník červeného kríža
    • Hlavná cena

1977

  • Taliansko XLVI. MFF Benátky
    • Čestné uznanie a plaketa RAI II. za doterajšiu filmovú tvorbu

1971

  • Taliansko XLVI. MFF Benátky
    • Čestné uznanie a plaketa RAI II. za doterajšiu filmovú tvorbu

1973

  • Maďarsko VI. MFF technického filmu, Budapešť
    Stavba storočia

• Hlavná cena

1969

1968

1967

  • Nemecko XVII. Medzinárodný filmový týžden Mannheim
    Kristove roky
    • Cena FIPRESCI
    • Cena Jozefa Sternberga za najoriginálnejší a najprekvapivejší film festivalu
    • Cena Jury Vysoké ludové školy
  • Československo Cena ústeckého Filmového klubu
    Kristove roky
    • Zvláštna cena
    Vysťahovalec
    • Zvláštna cena poroty
  • Československo Múza lyriky
    Kristove roky
    • Cena pražských divákov TERPSICHORÉ
  • Československo XVIII. Filmový festival pracujucích, Ostrov nad Ohří
    Kristove roky
    • Cena poroty
  • Nemecko XVII. Medzinárodný filmový týždeň v Mannheimu
    Čakanie na Godota
    • Cena Simony Dubreuilh
  • Nemecko XIV. Dni krátkeho filmu v Oberhausenu
    Čakanie na Godota
    • Veľká cena za najlepší krátky hraný film
    • II. cena medzinárodne poroty Vysokých ludových škol NSR
  • Taliansko X. MFF Grand Premio Bergamo
    Dážď
    • Zlatá medaile v kategórii

autorského filmu

1964

  • Belgicko Medzinárodný festival experimentálnych filmov Knokke le Zoute
    Mlčanie
    • Čestné uznanie bruselskej školy INSAC

Divadlo[upraviť | upraviť zdroj]

Výstavy[upraviť | upraviť zdroj]

  • 2000: Paríž, Francúzsko
  • 2004: Berlín, Nemecko, Taliansko, Praha - Česko
  • 2005: Praha, Česká republika
  • 2009: Praha, Česká republika
    • MIRO Galéria, Bratislava, Slovensko
    • Prezidentský palác, Bratislava, Slovensko
  • 2010: 6 výstav, Česká republika

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Peter Michalovič, Vlastimil Zuska, Juraj Jakubisko. Bratislava : Slovenský filmový ústav. ISBN 80-85187-43-4 .
  2. CSFD profily filmov Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni, Dovidenia v pekle, priatelia, Post Coitum, Bathory, Slovanská epopej
  3. Tatiana Urbanová, Folklórne prvky vo filmoch Juraja Jakubiska. Brno: Janáčkova akademie múzických umění v Brně

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Rozhovory[upraviť | upraviť zdroj]