Viliam Ján Gruska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Viliam Ján Gruska
slovenský scénograf, filmový architekt, pedagóg, etnograf, dramaturg, scenárista a režisér
Viliam Ján Gruska
Narodenie24. september 1936
Ružomberok, ČSR
Úmrtie23. september 2019 (82 rokov)
Bratislava, Slovensko
Alma materFakulta architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave
Súrodencibrat Jozef Damas Gruska

brat Ivan Gruska

brat Vladimír Gruska
ManželkaAnna Grusková, rod. Saková
DetiAlexandra Grusková, Jana Grusková Vargicová, Viliam Gruska ml.
Odkazy
Webstránkaviliamjangruska.sk

Doc. Ing. Viliam Ján Gruska (* 24. september 1936, Ružomberok – † 23. september 2019, Bratislava)[1] bol osobnosť slovenskej kultúry, scénograf, filmový architekt, pedagóg, etnograf, dramaturg, scenárista a režisér, pútnik kultúrou a históriou slovenského národa, ktorý určujúco inicioval, inšpiroval a ovplyvnil činnosť a tvorbu folklórnych súborov, folklórnych skupín, ideu a dramaturgiu desiatok programov, projektov, festivalov a ich scén, tvorbu množstva filmových a televíznych diel a mysle množstva ľudí.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Vyrastal v učiteľskej rodine, ktorá žila v rokoch 1936 – 1945 v Rabčiciach, od roku 1946 v Liptovskej Teplej, kde od roku 1947 V. J. Gruska navštevoval základnú školu a o.i. ochotníčil v divadle žiakov aj dospelých, účinkoval v detskom folklórnom súbore. Maturoval na gymnáziu (vtedy JSŠ) v Ružomberku. V rokoch 1954 až 1976 pôsobil ako tanečník, sólista, pedagóg a choreograf v Lúčnici. Ako dramaturg a scénograf bol spoluautorom viacerých programov pre SĽUK. Ako pedagóg tanca a choreograf pôsobil vo FS Technik. Absolvoval Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva na SVŠT v Bratislave. V rokoch 1962 až 1971 pracoval v Slovenskej televízii ako vedúci scénografickej výroby. Neskôr pracoval ako architekt v Slovenskej filmovej tvorbe a ako scénický výtvarník v slobodnom povolaní. Od roku 1985 pôsobil ako pedagóg a docent na Katedre scénografie Divadelnej fakulty VŠMU. V roku 1990 bol predsedom Výboru Matice slovenskej.

Architekt filmov a amfiteátrov[upraviť | upraviť zdroj]

Počas svojej kariéry sa podieľal na vytvorení ľudových festivalov a slávností, v rámci ktorých vytvoril niekoľko amfiteátrov v prírode (Východná, Detva, Zuberec, Heľpa), spolupracoval na filmových prepisoch opier (Jánošík, Svätopluk), televíznych inscenáciách (Veselé paničky z Windsoru, Najdúch), televíznych a kolibských filmoch (Chodník cez Dunaj, Kára plná bolesti, Poviestka, Uhol pohľadu, Neďaleko do neba, Cinka panna) [2] či filmových rozprávkach (Mahuliena, zlatá panna, Perinbaba, Sokoliar Tomáš).[3] Režíroval dokumentárne filmy Rodostrom slovenčiny a Rodiská a doliny.[2]

Rodiská a doliny vandrovných sklenárov spoza Chočských vrchov[upraviť | upraviť zdroj]

Dokumentárna panoráma Viliama J. Grusku z roku 2013 o vandrovných sklenároch spoza Chočských vrchov mapuje prudké premeny rodísk Huty, Malé Borové, Veľké Borové a dolín Prosieckej a Kvačianskej. 80-minútový filmový dokument zachytáva dve doliny a tri obce na rozhraní Liptova a Oravy v procese histórie, kultúry, medziľudských vzťahov a prírodných podmienok. Je to autobiografické rozprávanie popredného slovenského etmografa, scénografa a folklóristu vychádzajúce tak z vlastných skúmaní a spomienok, ako aj z prehovorov ľudí, ktorí do tohto regiónu neodbytne patria. Nádherné prírodné scenérie videné kamerou Richarda Krivdu sú doplnené množstvom dobových fotografií ľudí a krajiny, čo ozvláštňuje rozprávačovu niť faktov, javov a procesov daného neveľkého územia.[4]

„Toto rozprávanie nebolo len o planine Svorad, o dvoch dolinách neďaleko nej, o troch dedinách za chočskými vrchmi. Takýchto miest je na Slovensku aj vo svete veľa. A všade platí: kto sa vzdáva rodísk a kultúry v nich, už nenájde k nim cestu. Hoci by si časom za výmenu nechal oči vyplakať, ako v tej Rúfusovej rozprávke: Či jesto pravda na svete. Zostane mu už len jedna cesta. Na cintorín. Pokloniť sa k svojim predkom.“ (zo záverečného textu Viliama J. Grusku)[5]

Iniciátor diela Panoráma ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry[upraviť | upraviť zdroj]

V sedemdesiatych rokoch 20. storočia spolu so Svetozárom Stračinom a ďalšími inicioval zrod kolekcie gramoalbumov mapujúcich piesňovú a hudobnú kultúru regiónov Orava, Pohronie, Liptov, Podpoľanie, Kysuce a Terchovská dolina, Gemer a Malohont. Takto si na začiatok myšlienky spomína Juraj Dubovec: „Niekedy uprostred leta 1976 ma oslovil Viliam J. Gruska, aby som s ním strávil týždeň na Orave. Povedal mi, že v odbornej verejnosti, ktorá sa venuje skúmaniu prejavov tradičnej ľudovej kultúry, prevláda názor, že Orava je v tomto smere už ,mŕtva’. Že sa tam v obciach a rodinách už dávno nespieva, nehrá a netancuje. On však bol presvedčený o opaku a pokračoval v úsilí o znovuobjavenie folklórnej Oravy. Vytvoril dodnes originálnu korunu pocte svojmu rodnému kraju aj v kontexte európskeho diania projektom nahrávania dvojalbumu Orava, ktorý sa stal doslova legendou. Legendou, ktorou nám Vilo ukázal dovtedy nepoznané cesty a potom nás po nich doviedol aj k ďalším Panorámam.“

Vladimír Kyseľ približuje vznik tohto diela takto: „V roku 1978 uzrel svetlo sveta gramoalbum Orava, prvý titul z edičného radu Panoráma ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry. Ďalšími boli Podpoľanie, Liptov, Pohronie, Kysuce a Terchovská dolina a Gemer a Malohont. Celá edícia bola výsledkom série regionálnych programov uvádzaných postupne na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve, väčšinou pod dramaturgickým aj režijným vedením Viliama Jána Grusku. Z jeho tvorivej dielne vzišiel aj námet na zdokumentovanie hudobnej kultúry jednotlivých regiónov. K realizácii sa pridal Svetozár Stračina a ďalší spolupracovníci. Tak vznikol jeden z najvýznamnejších projektov svojej doby, zameraný na zaznamenanie a sprístupnenie ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry jednotlivých regiónov stredného Slovenska prostredníctvom verejnosti prístupnej formy, zvukových nosičov."

V roku 2020, teda po vyše 40 rokoch od vydania prvého titulu Orava, Július Jackuliak a Igor Kottman v spolupráci s Občianskym združením Archív Viliama Jána Grusku iniciovali znovuvydanie edície Panoráma ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry.[6]

Autor biografických publikácií o slovenských osobnostiach[upraviť | upraviť zdroj]

Viliam J. Gruska sa v neskoršom období okrem iného venoval aj tvorbe publikácií, životopisných profilov či putovných výstav o slovenských osobnostiach akými boli Milan Rastislav Štefánik, Ladislav Hanus, Milo Urban, Jozef Majerčík, Milan Rúfus či Bronislava Kubánková.[2]

V obci Veľké Borové sa o povznesenie kultúrneho života zaslúžil aj založením festivalu Letokruhy človeka a krajiny pod Svoradom – festival návratov k prírode, krajine, kultúre, tradíciám. V roku 2016 bol programovým obsahom festivalu Memoriál Jožka Majerčíka, ktorý sa po dvoch ročníkoch za účasti ľudových umelcov z Východnej z Veľkého Borového presunul priamo do Východnej, kde sa v roku 2018 uskutočnil III. ročník memoriálu Jožka Majerčíka pri príležitosti 90. výročia jeho narodenia.[7]

Propagátor rómskej kultúry[upraviť | upraviť zdroj]

Viliam Gruska stál pri zrode monumentálneho predstavenia Rodokmeň zeme VI. Ľudia z rodu Rómov – scénická freska,[8] uvedeného v roku 1986 na 32. ročníku folklórneho festivalu Východná, ktoré sa stalo prelomovým prezentáciou Rómov na Slovensku resp. vo vtedajšom Československu ako príslušníkov samostatného etnika s vlastnými dejinami, jazykom a kultúrou.[9] Zároveň šlo podľa etnologičky Zuzany Kumanovej o prvé oficiálne spoločenské použitie etnonymu Rómovia u nás.[10]

Gruskov synovec, informatik a vysokoškolský pedagóg Damas Gruska, k programu uvádza: „Dlho na ňom pracoval a samotné uvedenie sa riešilo na najvyšších miestach: u predsedu vlády, na ÚV KSS i ministerstve kultúry, ktoré bolo najviac proti. Obávali sa, že stretnutie stoviek Rómov, navyše z rôznych lokalít, od rurálneho východného Slovenska až po mestské prostredie západných Čiech, nemôže skončiť inak ako všeobecnou bitkou. Nakoniec to dopadlo nad očakávanie. Za všetky zážitky spomeniem len jeden: vyznanie mladého tanečníka breakdancu, krátko po vystúpení pred vypredaným niekoľkotisícovým hľadiskom, že prvýkrát v živote je hrdý na to, že je Róm.“[11]

Novinárka a folkloristka Elena Akácsová rovnako spomína na atmosféru na festivale aj obavy usporiadateľov: „Postavil si hlavu, zaručil sa za nich a oni ho poslúchali absolútne na slovo. Boli to najdisciplinovanejší účastníci, akí sa kedy na folklórnom festivale objavili. Program bol gruskovsky monumentálny, ale diváci sedeli v hľadisku celé hodiny ako primrazení, hoci im na hlavy pieklo slnko. Dodnes mám zimomriavky, keď si na ten program spomeniem.“[9]

Podľa Zuzany Račkovej z Národného osvetového centra „najmladšími účinkujúcimi na festivale vo Východnej boli v roku 1986 len niekoľkotýždňoví novorodenci v programe Ľudia z rodu Rómov. Scenárista a režisér Viliam Gruska pripravil program, ktorý zachytával život Rómov od narodenia, cez detstvo, svadbu a iné rodinné a kalendárne príležitosti, až po pohreb. Rómovia brali svoju úlohu účinkujúcich tak vážne, že do obrazu o krštení priniesli niekoľko maličkých novorodencov".[12]

Gruskova práca na príprave aj samotné uvedenie programu sa stali významným impulzom k oživeniu výskumu rómskej kultúry v rámci vtedajšieho Národopisného ústavu SAV, ktorého riaditeľka Božena Filová poskytla Gruskovi ako asistenta etnológa a neskoršieho popredného romistu Arne Manna.[13][14]

Rozhlasové a dokumentárne rozhovory[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1996, keď mal Viliam Gruska 60 rokov, v banskobystrickom rozhlasovom štúdiu s ním Juraj Dubovec pripravil cyklus rozhovorov vo forme spomienkového rozprávania Siločiary jedného života (1996).[2] Pred Štedrým dňom v roku 2007 bol hosťom hudobného redaktora Vlada Franca v relácii Túto hudbu mám rád. [15] O svojom tvorivom živote hovorí v dokumentárnom filme Pútnik slovenským časom – Portrét Viliama Jána Grusku.[16] V roku 2014 bol hosťom relácie Portréty na Rádiu Regina.[17]

V roku 2016 bol Viliam J. Gruska hosťom v rozhlasovom magazíne o kresťanskom umení s názvom Krajina duše na Rádiu Devín.[18] RTVS v súvislosti s úmrtím Viliama J. Grusku uviedla viaceré rozhlasové relácie, v ktorých bol hosťom.[19]

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 2008: Pribinov kríž III. triedy za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti ľudovej kultúry a umenia[20]
  • 2016: Cena Žilinského samosprávneho kraja za významný prínos a uchovávanie, zveľaďovanie i prezentáciu podôb tradičnej ľudovej kultúry, jej symbolov a prvkov identifikujúcich jednotlivé lokálne komunity[21]
  • 2018: Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii[22]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. TASR. Zomrel známy scénograf a etnograf Viliam Ján Gruska. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2019-09-23. Dostupné online [cit. 2019-09-24]. ISSN 1335-4418.
  2. a b c d Siločiary jedného života – Viliam Gruska [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, 2019-10-03, [cit. 2019-10-03]. Dostupné online.
  3. Viliam Ján Gruska [online]. Bratislava: FTF VŠMU, [cit. 2019-09-24]. Dostupné online.
  4. Slovenský dokument - veľký - RTVS.sk [online]. www.rtvs.sk, [cit. 2021-01-02]. Dostupné online.
  5. Rodiská a doliny vandrovných sklenárov spoza Chočských vrchov | DVD | Klapka [online]. www.klapka.sk, [cit. 2021-01-02]. Dostupné online.
  6. Panoráma ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry [online]. FEELING, spol. s r.o., 2020-10-01, [cit. 2020-10-01]. Dostupné online.
  7. Východná. III. memoriál Jožka Majerčíka – 18. 8. 2018 – podporil z verejných zdrojov FPU (16) [online]. Východná: Obecný úrad, [cit. 2019-09-24]. Dostupné online.
  8. Ukážka z televízneho dokumentu Deti vetra, časť: Ľudia z rodu Rómov, SONDY č. 10, 1986 [online]. Veľké Borové: Archív Viliama Jána Grusku, [cit. 2021-08-29]. Dostupné online.
  9. a b Viliam Gruska a jeho prelomové predstavenie o Rómoch [online]. Národné osvetové centrum, 2019-09-26, [cit. 2021-08-29]. Dostupné online.
  10. KUMANOVÁ, Zuzana. Etnická identifikácia obyvateľov tzv. cigánskej/rómskej kolónie v Plaveckom Štvrtku. Slovenský národopis (Bratislava: Slovenská akadémia vied), 1998, roč. 46, č. 1, s. 47. Dostupné online [cit. 2021-08-29].
  11. GRUSKA, Damas. Rómsky výprask. Artalk (Brno: Artalk), 2020-01-13. Dostupné online [cit. 2021-08-29].
  12. TASR. Festival Východná prezentuje ľudovú kultúru už 62 rokov. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2016-07-23. Dostupné online [cit. 2021-08-29].
  13. JANOŠÍKOVÁ, Katarína. Skúmal Rómov: Prváčik mal z obrázku popísať kúpeľňu, nevedel ani, aké je to mať teplú vodu. Čierna labuť (Bratislava: CEEV Živica), 2019-11-22. Dostupné online [cit. 2021-08-29].
  14. MANN, Arne. Zmeny v prístupe k Rómom pred rokom 1989. O programe Ľudia z rodu Rómov. In: Rómovia 30 rokov po revolúcii : úvahy a reflexie na ceste za slobodou. Ed. Vlado Rafael. Bratislava : eduRoma, 2020. 190 s. ISBN 978-80-972680-7-7. S. 34 – 39.
  15. FRANC, Vlado. Túto hudbu mám rád – Viliam Gruska [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, 2007-12-22, [cit. 2019-10-05]. Dostupné online.
  16. Pútnik slovenským časom – Portrét Viliama Jána Grusku : [Rozhlas a televízia Slovenska, scenár a réžia Martin Šulík, 2013] [online]. youtube.com, 2019-09-23, [cit. 2019-10-03]. Dostupné online.
  17. POSPÍŠILOVÁ, Iveta. Portréty – Viliam J. Gruska [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, 2014-05-09, [cit. 2019-10-03]. Dostupné online.
  18. Krajina duše : [hosť Viliam Gruska] [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, 2016-10-02, [cit. 2019-10-03]. Dostupné online.
  19. Zomrel scénograf, režisér a etnograf Viliam Ján Gruska [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, 2019-09-24, [cit. 2019-10-03]. Dostupné online.
  20. Pribinov kríž, III. trieda [online]. Bratislava: Kancelária prezidenta SR, [cit. 2019-09-24]. Dostupné online.
  21. ZÁTEKOVÁ, Lenka. Ocenili významné osobnosti kraja [online]. Žilina: Úrad ŽSK, 2016-12-09, [cit. 2019-09-24]. Dostupné online.
  22. TASR. Národnú cenu Slnko v sieti si prevezmú dvaja filmoví architekti. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2018-03-27. Dostupné online [cit. 2019-09-24].

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]