Pavel Branko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Pavel Branko
filmový kritik, publicista a prekladateľ
filmový kritik, publicista a prekladateľ
Narodenie27. apríl 1921 (98 rokov)
Terst, Taliansko
Národnosťslovenská
Odkazy
Webstránkapavel.branko.eu
CommonsSpolupracuj na Commons Pavel Branko

Pavel Branko alebo Pavol Branko[1] (* 27. apríl 1921, Terst[2]) je nestor slovenskej filmovej kritiky, publicista, prekladateľ fikčnej a non-fikčnej literatúry, teoretik dokumentárneho filmu, historik a novinár. Patrí k významným osobnostiam modernej slovenskej kultúry a je autorom mnohých publikácií z oblasti slovenskej kinematografie. Ako prvý na Slovensku sa začal systematicky zaoberať teóriou non-fiction filmu.

Po páde reálneho socializmu dostal nemalý počet ocenení, čestných uznaní a zároveň aj cenu za celoživotné dielo. V súčasnosti je jeho ženou Emília Branková.

Život a zamestnanie[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a skorá kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Pavol Branko sa narodil na palube francúzskej lode, ktorá mala namierené do talianskeho mesta Terst. Jeho otec bol Žid, ale o židovstvo sa veľmi nestaral, bol dokonca pokrstený. Mama bola Ruska, medzi jej predkami sa však našli Nemci, Rusi aj Česi.

Branko strávil svoje detstvo v Hačave. Do Bratislavy sa presťahoval v roku 1931. V rokoch 1932 až 1940 navštevoval reálne gymnázium v Bratislave. Po absolvovaní gymnázia začal navštevovať Slovenskú vysokú školu technickú v študijnom odbore strojárstvo. Pretrval v nej iba dva semestre. Štúdium musel kvôli židovskej príslušnosti svojho otca ukončiť. Do leta roku 1942 vystriedal až tri krátkodobé zamestnania.

Politická aktivita a uväznenie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1939 sa Branko pripojil k ilegálnej Komunistickej strane, toho času najsilnejšiej protifašistickej sile na Slovensku.

Jeho politická aktivita skončila v júni 1942, keď ho spolu s ďalšími štyrmi členmi strany zatkli. Krátko po zatknutí bol odsúdený na doživotie.

Medzi rokmi 1942 a 1945 bol Branko politickým väzňom v troch slovenských mestách – Bratislava, Nitra a Leopoldov.

Vo februári 1945 bol spolu s ostatnými odtransportovaný do koncentračného tábora Mauthausen. Tri mesiace strávené v Mathausene do konca vojny patrili v jeho živote medzi najťažšie.

Literárne preklady, filmová kritika a recenzie[upraviť | upraviť zdroj]

Po oslobodení od roku 1945 až 1948 bol Branko nezávislým prekladateľom, prekladal fikčnú literatúru a filozofickú non-fikčnú z angličtiny, ruštiny a nemčiny. Neskôr začal písať filmové recenzie a stal sa rešpektovaným nezávislým filmovým kritikom.

Medzi rokmi 1948 a 1958 boli jeho filmové recenzie publikované v mnohých žurnáloch, periodikách a denníkoch ako Kultúrny život, Pravda, Práca, Náš film, Slovenské pohľady, Smena, Ľudovýchova, Slovenská reč, Pod zástavou socializmu, Svet socializmu a iné.

V roku 1952 ako filmový recenzent a kritik rezignoval a so svojou prvou ženou Máriou sa presťahoval do opustenej chaty vo Vysokých Tatrách, kde sa venoval prekladaniu kníh.

V roku 1956, známym ako „rok odmäku“, sa vrátil do Bratislavy, kde pracoval ako redaktor novozaloženého filmového dvojtýždenníka Film a divadlo. Branko sa okrem iného špecializoval aj na dokumentárny film. Pravidelne navštevoval krátkometrážne filmové festivaly v Karlových Varoch, Oberhausene, Lipsku a Krakove (príležitostne aj ako člen poroty), tak ako aj Pula Film Festival v Juhoslávii. V 50-tych, 60-tych a skorých 70-tych rokoch publikoval svoje recenzie, kritiky a eseje prevažne v slovenskom a českom jazyku. V týchto troch desaťročiach prispieva svojimi filmovými kritikami do týchto slovenských mediálnych formátov: Čítanie o ZSSR, Film a divadlo, Kultúrny život, Ľudovýchova, Mladá tvorba, Národná obroda, Nové slovo, Práca, Pravda, Predvoj, Príroda a spoločnosť, Rodina a škola, Slovenský rozhlas, Slovenka, Slovenská reč, Slovenské pohľady, Slovenský jazyk a literatúra, Smena, Svet socializmu, Učiteľské noviny, Új szó, Umelecké slovo, Televízia, Večerník a Život. Čo sa týka českých mediálnych formátov, prispieval do: Czechoslovak Life, Divadelní a filmové noviny, Estetika, Film a doba, Filmové a televizní noviny, Reportér, Rudé právo, Plamen a Tvorba.

V zahraničí publikoval príležitostne v týchto periodikách: Les Lettres Françaises (Francúzsko); Telegram (Juhoslávia, Záhreb); Deutsche Filmkunst (Nemecká demokratická republika); Ekran Warszawski, Film polski, Kamera (Poľsko); Filmspiegel (SRN); Filmrutan (Švédsko) a Iskusstvo kino, Sovetskij ekran (ZSSR).

Od roku 1968 viedol scenáristicko-dramaturgický kurz na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Ešte v lete toho roku ako člen delegácie slovenských filmárov a kritikov navštívil západonemecké veľkomesto Bochum, kde odpremietali a diskutovali o nonkonformných slovenských filmoch, vrátane takých ako Zbehovia a pútnici Juraja Jakubiska.

Zatiaľ čo bol Branko vysoko rešpektovaným filmovým kritikom a publicistom, stále sa venoval literárnym prekladom. V roku 1967 obržal čestnú cenu SÚKK a SV ČSSP za preklad knihy Maxima Gorkého – Život Klima Samgina (Жизнь Клима Самгина).

Čierna listina[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1970 sa Pavel Branko vzdal postu redaktora dvojtýždenníka Film a divadlo. Krátko nato bol rok zamestnaný ako vedecký pracovník Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Boli to presne dva roky pred jeho zaradením na čiernu listinu ako filmový publicista aj prekladateľ. V roku 1973, ako 52-ročný, sa uchýlil do práceneschopnosti a ako 55-ročný odišiel natrvalo do dôchodku. Roku 1972 sa rozviedol so svojou prvou ženou Máriou. Druhý manželský zväzok uzatvoril s Emíliou o šesť rokov neskôr.

Ako filmový kritik bol na čiernej listine počas celej „normalizácie“ reálneho socializmu (1972 – 89), ako prekladateľ od roku 1972 až do roku 1978. Od roku 1972 až 1976 príležitostne publikoval filmové eseje na nekontroverzné témy, lebo jeho priatelia a kolegovia mu ako "pokrývači" poskytovali v tlači svoje mená.

Od roku 1989[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi rokmi 1990 a 2007 Pavel Branko publikoval filmové kritiky v niekoľkých žurnáloch a denníkoch ako Dialóg, Film a doba, Film.sk, Filmová revue, Kino-Ikon, Kultúrny život, Mosty, Nové slovo, Pravda, Rádio Slobodná Európa a Sme.

Autorský štýl a jazyk Pavla Branka[upraviť | upraviť zdroj]

Autorský štýl Pavla Branka je v mnohých ohľadoch originálny. Originálny v zmysle prístupu, keď sa vo svojich filmových recenziách či kritikách až cielene vyhýbal a vyhýba klišovitým vyjadreniam a generalizujúcim frázam. Takmer každý jeho text je obohatený o slovo, ktoré sa v danom období nepoužívalo, respektíve bolo v tomto období už archaickým pomenovaním. Občas sa v jeho textoch nachádzajú aj novo vytvorené (neologizmy) alebo zriedkavo používané výrazy ako: „techminimum“, „slovgličtina“, „doslovistický“ atď.

Brankov autorský štýl a rukopis patrí v našich končinách filmovej kritiky a recenzistiky k tým najviac rozpoznateľným. Každý jeho text je poznamenaný jazykovou vycibrenosťou, ku ktorej patrí aj hra so slovami.

Martin Šmatlák o jeho jazyku ešte napísal: „Jazyk v jeho textoch nepoužíva ako neutrálny komunikačný nástroj, ale ako vycibrený a neustále kultivovaný prostriedok na vyjadrenie poznaného. Často aj s emotívnym zafarbením cez vydarenú metaforu alebo s hravou štylizáciou. Svojím narodením pristál vo viacjazyčnom Terste, materčinou mu bola ruština, v detstve ho obklopovala nemčina i maďarčina a v dospelosti prekladal okrem ruštiny aj z nemčiny a z angličtiny. K slovenčine však stále pristupuje s radostnou tvorivosťou a s úprimnou starostlivosťou o dôkladnú písanú i ústnu hygienu tohto jazyka.“[3]

Ocenenia a čestné uznania[upraviť | upraviť zdroj]

  • V roku 1997 získal za svoju prácu Čestný doktorát Vysokej školy múzických umení (VŠMU). O tri roky neskôr mu boli udelené rozličné ocenenia ako Prémia SFZ a ÚSTT za jeho všetky doterajšie práce obsahujúce texty s filmovými kritikami, LFSR za zborník a Cena slovenskej filmovej kritiky za trojzväzkovú publikáciu Straty a nálezy, 1948 2007.
  • V roku 2000 dostal spolu s cenou Zlatá kamera na MFF Art Film Fest aj pamätnú listinu od predsedu vlády.
  • V roku 2006 získal za jazykové eseje Úklady jazyka Cenu literárneho časopisu Romboid.
  • V roku 2007 získal Cenu Slnko v sieti za svoje celoživotné dielo.
  • V roku 2011 získal Cenu ministra kultúry za rok 2010 a viaceré ocenenia za pamäti Proti prúdu.
  • V roku 2012 získal Čestné uznanie Egona Ervína Kischa KALF a AOSS, Tvorivá prémia SFZ, ÚSTV, LF, Cena Slovenských filmových novinárov.
  • V roku 2015 dostal od prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku Pribinov kríž II. triedy.
  • V roku 2016 mu Literárny fond udelil Cenu Romana Kaliského.
  • V roku 2017 bol prijatý za čestného člena PEN-klubu.

Dva dokumentárne filmy o Pavlovi Brankovi[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2009 dokumentaristka Zuzana Piussi natočila stredometrážny dokumentárny film o „nestorovi slovenskej filmovej kritiky“ Pavlovi Brankovi pod názvom Hrdina našich čias. Názov odkazuje na rovnomennú novelu Michaila Lermontovova, venovanú „zbytočnému človekovi“, za akého sa ironicky považoval aj sám Pavel Branko.

V roku 2010 natočil Jaro Rihák o Brankovi krátkometrážny portrét pre televíznu reláciu GEN.sk (Galéria elity národa.sk).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Branko, Pavol. In: Encyklopédia Slovenska I A – D. 2., nezm. vyd. Bratislava: Veda, 1985. s. 234.
  2. Branko, Pavel. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 265.
  3. http://www.pavel.branko.eu/Smatlak.pdf

Vybraný zoznam publikácií Pavla Branka[upraviť | upraviť zdroj]

Knihy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Mikrodramaturgia dokumentarizmu, Bratislava (Slovenský filmový ústav, Národné kinematografické centrum) 1991, 95 str.; ISBN 80-85187-00-0. (O estetike dokumentarizmu.)
  • Straty a nálezy I, 1948 – 98. Bratislava (Filmová a televízna fakulta VŠMU, Národné centrum pre audiovizuálne umenie) 1999, 225 str.; ISBN 80-85182-52-1. (Zbierka filmových recenzií publikovaná medzi rokmi 1948 až 1998 v rôznych filmových žurnáloch a v kultúrnej časti popredných slovenských denníkov.)
  • Straty a nálezy II, 1963 – 2005. Bratislava (FOTOFO; FTF VŠMU; Slovenský filmový ústav) 2005, 260 str.; ISBN 80-85187-44-2.
  • Straty a nálezy III, 1963 – 2007. Bratislava (FOTOFO, FTF VŠMU, SFÚ) 2007, 294 str.; ISBN 978-80-85187-48-9.
  • Proti prúdu. Bratislava (Marenčin PT/SFÚ) 2011, 219 str.; ISBN 978-80-8114066-2; 978-80-8518759-5. (Autobiografia.)
  • Úklady jazyka. Bratislava (Milanium/SFÚ) 2014, 270 str.; ISBN 978-80-89178-5-4 (Eseje o slovenčine, slovgličtine a iných -inách 1)
  • Úskalia a slasti jazyka (Milanium/SFÚ) 2015, 311 str.; ISBN 978-80-89178-63-6 (Eseje o slovenčine, slovgličtine a iných -inách 2)
  • Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy (Marenčin PT/SFÚ) 2016, 253 str.; ISBN 978-80-8114-737-1 (Rozhovory Iris Kopcsayovej s PB o láske a sexe, o bohu a smrti, ale aj o Trumpovi a populačnej explózii.)

Články Pavla Branka, ktoré môžu byť prístupné aj online[upraviť | upraviť zdroj]

  • Úklady jazyka alebo slovgličtina, séria článkov publikovaná v mesačníku Romboid (ISSN 0231-6714).

Výber literárnych prác prekladaných Pavlom Brankom[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maxim Gorkij, Klim Samgin I.-II; z ruského originálu preložil a štúdiu napísal Pavel Branko. Bratislava (Tatran) 1967. Vol. 1, 989 str., Vol. 2, 801 str.
  • Alexej Tolstoj, Krížová cesta (trilógia: I.-III.); z ruského originálu preložil Pavel Branko; štúdiu napísal Ivan Slimák; ilustroval Ľudovít Ilečko. Bratislava (SVKL) 1956; 944 str. – druhá edícia 1960; tretia edícia 1965.
  • Othar Čiladze, Kam ideš, človek...; preložil Pavel Branko. Bratislava (Tatran) 1985. 531 str.
  • Jack London, Volanie divočiny; Biely Tesák; Morský vlk; úvodná štúdia Viktor Krupa; z anglického originálu preložil Pavel Branko. Bratislava (Tatran) 1979. 508 str.
  • Jack London, Elam Ohnivák; preložil Pavel Branko; Železná päta, preložil Štefan Kýška. Bratislava (Tatran) 1980.
  • Brecht, Bertolt, Rozhovory utečencov; preložil Pavel Branko. in: Revue svetovej literatúry, Vol.26, No.6, 1990, str. 136 – 147.

Články a rozhovory o Pavlovi Brankovi[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]