Eduard Grečner

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Eduard Grečner
slovenský filmový režisér a scenárista
Narodenie21. september 1931 (87 rokov)
Kopčany, Česko-Slovensko

Eduard Grečner (* 21. september 1931, Kopčany) je slovenský filmový scenárista a režisér.

Štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Vyštudoval gymnázium v Skalici. Už počas štúdia na gymnáziu sa začal zaujímať o umenie, konkrétne o literatúru a divadlo. Publikoval svoje básne v rôznych časopisoch a režíroval aj miestne školské divadlo.

Na pražskej FAMU sa najprv rozhodol študovať réžiu v ročníku Václava Wassermana. Onedlho však ochorel na tuberkulózu. Po návrate z liečenia mu lekári odporučili prestúpiť z réžie na odbor dramaturgia a scenáristka. Grečner radu lekárov poslúchol a v rokoch 1950 - 1954 študoval v ročníku M. V. Kratochvíla. Ročník absolvoval, ale bez formálneho ukončenia. Počas štúdia pokračoval na svojej predchádzajúcej literárnej tvorbe a písal recenzie pre Československý rozhlas (1950 - 1953).

Kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalej pokračoval na svojej predchádzajúcej literárnej tvorbe. Následne začal pracovať ako dramaturg, scenárista a režisér v bratislavských ateliéroch Štúdia hraných filmov na Kolibe. Jeho prvý kontakt s filmovou réžiou mimo školy bol, keď sa stal asistentom réžie dokumentu Štefana Uhra. Nasledovala práca pomocného režiséra na ďalších dvoch Uhrových filmoch - My z deviatej A (1961) a Slnko v sieti (1962). Tiež spolupracoval s Andrejom Lettrichom na jeho stredometrážnom hranom filme Strieborný Favorit (1960). Grečner bol aktívny aj ako scenárista. Pracoval na viacerých televíznych filmoch Vida Horňáka, ako napríklad Mlčanie mora (1963) a Kolíska (1964). Scenáristicky zastrešil aj dokumentárny film Eugena Šinka Etuda (1964).[1]

Eduard Grečner ukázal aj svoje herecké umenie. Účinkoval v dvoch filmoch Petra Solana Boxer a smrť (1962) a Prípad Barnabáš Kos (1964). Popri vyťaženej práci režiséra a scenáristu pokračoval v recenzovaní činnosti z oblasti umenia v publikáciách Mladá tvorba a Kultúrny život.[1]

Natáčal mnoho televíznych filmov, medzi iným aj snímku Čarodejnica (1971. V danom čase bol zároveň bol odvolaný z natáčania televízneho filmu Šampanské z dôvodu ním publikovanej výzvy k pasívnej rezistencii k udalostiam augusta 1968.

Eduard Grečner bol tak do roku 1991 odsunutý do sekcie dabingu. Mimo ňu natočil len dva televízne filmy Mŕtve oči a Príbelská vzbura Janka Kráľa, oba z roku 1978. Na konci osemdesiatych rokov ako prvý predsedal Slovenskému filmovému zväzu. V druhej polovici deväťdesiatych rokov bol predsedom filmovej komisie Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia. Prednášal na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave a tiež na Fakulte dramatických umení v Banskej Bystrici. V deväťdesiatych rokoch sa na krátko vrátil k filmovej réžii a natočil dve snímky. Po roku 2000 sa venuje už len dabingu.

V roku 2018 vyšla o ňom monografia českého filmového vedca Milana Cyroňa, na ktorej s ním spolupracoval a sám aj knihu pokrstil. Ide o prvú ponovembrovú českú monografiu venovanú výlučne tvorbe slovenského filmára. [2]

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

Herecká filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1964 Prípad Barnabáš Kos

O Grečnerovi[upraviť | upraviť zdroj]

Filmy[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1997 Eduard Grečner (TV film)
  • 1993 Portréty (TV seriál)
  • 1997 Eduard Grečner (TV film)
  • 2007 Martin Slivka - "... muž, ktorý sadil stromy" (TV film)
  • 2008 Kým sa skončí tento film, MEDZI 4 - 5, 6 (TV film)
  • 2009 Koliba, Zlatá šedesátá (TV seriál)
  • 2010 25 ze šedesátých aneb Československá nová vlna

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

CYROŇ, Milan. Eduard Grečner a jeho filmy. Literární příprava filmů Eduarda Grečnera v letech 1958–1967. Praha : Casablanca, 2018. 319 s. (Filmoví tvůrci.) Vydané v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom. ISBN 978-80-87292-42-6. (český)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b 25 ze šedesátých [online]. zlatasedesata.cz, [cit. 2014-01-16]. Dostupné online.
  2. TASR. Eduard Grečner: Celý život som hádzal hrach na stenu. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2019-02-26. Dostupné online [cit. 2019-02-28]. ISSN 1336-197X.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]