Červený kríž

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Nositeľ Nobelovej ceny
Jean Henri Dunant, spoluzakladateľ Medzinárodného Červeného kríža

Medzinárodné hnutie Červeného kríža a Červeného polmesiaca (do roku 1986 Medzinárodný Červený kríž)[1] je názov pre medzinárodné hnutie, ktoré organizuje národné spoločnosti Červeného kríža. Tieto sú právne nezávislé, ale pracujú na základe spoločných zásad. Majú rovnaké ciele, predpisy, symboly a ich riadiace orgány sú spojené. Celosvetové pôsobenie je nezávislé na štátnych inštitúciách a je založené na dobrovoľnosti – pomôcť. Cieľom hnutia je chrániť životy, zdravie, dôstojnosť a znižovať utrpenie ľudí v núdzi následkom vojen, prírodných alebo technických katastrof a epidémií bez ohľadu na národnosť, pôvod, náboženstvo alebo politický názor postihnutých.

Základné princípy[upraviť | upraviť zdroj]

Základné princípy boli schválené XX. Medzinárodnou konferenciou Červeného kríža v októbri 1965 vo Viedni:

  • ľudskosť (humanity)
  • nestrannosť (impartiality)
  • neutralita (neutrality)
  • nezávislosť (independence)
  • dobrovoľnosť (voluntary service)
  • jednotnosť (unity)
  • univerzálnosť - svetovosť (universality)

História[upraviť | upraviť zdroj]

Až do polovice 19. storočia neexistovala žiadna systematická starostlivosť o vojnou zranených, žiadne zariadenia pre umiestnenie a ošetrovanie, nieto ošetrujúci personál s primeraným zariadením a vzdelaním. Roku 1859 navštívil švajčiarsky obchodník Henri Dunant v Taliansku francúzskeho cisára Napoleona III. s cieľom obnovenia obchodných povolení v Alžírsku. Pri tejto návšteve zažil 24. marca 1859 bitku pri talianskom mestečku Solferino. V tejto bitke bolo počas jedného dňa zabitých 6000 vojakov a 25000 zranených. Nedostatočná lekárska starostlivosť a utrpenie zranených na neho tak zapôsobilo, že zabudol na svoje zámery a niekoľko dní sa plne venoval organizácii a ošetrovaniu zranených. Svoje zážitky spísal roku 1862 v knihe "Spomienky na Solferino", ktorú potom poslal politikom a vojenským hodnostárom celej Európy. Jedna z jeho myšlienok bola výzva na zriadenie organizácií, ktoré by sa v mieri pripravili na pomoc zraneným v najbližších vojnách.

Henri Dunant musel v roku 1867 ohlásiť bankrot (nevenoval sa svojim obchodom) a Červený kríž opustiť. Roku 1871 pomáha v parížskych uliciach raneným . V roku 1894 ho vo švajčiarskom Heiden v útulku pre chudobných objavuje novinár Georg Baumbarger. Jeho články o smutnom osude prebehnú tlačou. Svetová verejnosť je alarmovaná. K narodeninám mu gratuluje anglická kráľovná a pápež. Roku 1901 dostáva ako prvý človek Nobelovu cenu mieru. Zomiera o deväť rokov neskôr vo veku 82 rokov. 35 rokov žil roztrpčený a sklamaný.

V priebehu druhej svetovej vojny boli bežne príslušníci červeného kríža, ako aj ranení bojovníci a podporný personál bez ohľadu na vek a pohlavie vystavení útokom bojujúcich strán. Známe je predovšetkým jednanie nemeckých a japonských vojsk. Vojaci týchto krajín bežne vraždili ranených bojovníkov protivníka aby sa o nich v zajatí nemuseli starať.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik organizácie[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá národná organizácia pod Červeným krížom bola založená koncom roka 1863 v Stuttgarte (Württembergische Sanitätsverein).

V auguste 1864 bola švajčiarskou vládou zvolaná do Ženevy ďalšia konferencia a 22. 8. 1864 bol podpísaný šestnástimi štátmi tzv. Prvý Ženevský dohovor. Na jeho základe sú napr. zariadenia, vozidlá, personál označené červeným krížom považované za neutrálne. Prvé aktivity pod symbolom červeného kríža prebehli roka 1867 v nemecko-dánskej vojne na bojisku pri Langensalze.

V nasledujúcich rokoch potom vznikli národné Červené kríže skoro vo všetkých európskych krajinách. Nemecko-francúzska vojna v rokoch 1870 - 1871 potom demonštrovala ich potrebu.

V roku 1876 sa Medzinárodný výbor premenoval na dodnes platný názov: Medzinárodný výbor červeného kríža (MVČK), francúzsky: Comité international de la Croix-Rouge (CICR), anglicky: International Committee of the Red Cross (MVČK) a nemecky: Internationales Komitee vom Roten Kreuz (IKRK).

Dnes sa často stretávame s pojmom Medzinárodnou hnutia Červeného kríža a Červeného polmesiaca. Pod týmto pojmom sa skrývajú Medzinárodný výbor červeného kríža (MVČK), Medzinárodná federácia Červeného kríža a Červeného polmesiaca (MFČKČP) - predtým Liga spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca a ešte národnej spoločnosti Červeného kríža a Červeného polmesiaca, ktorých je v súčasnej dobe 189.

Liga organizácií Červeného kríža bola založená národnými organizáciami Červeného kríža Anglicka, Francúzska, Talianska, Japonska a USA 5. 5. 1919 s cieľom rozšíriť aktivity Červeného kríža aj na situácie, ktoré s vojnou nesúvisí (prírodné katastrofy, technické nešťastia, epidémie). Už v prvých piatich rokoch po založení sa uskutočnilo 47 podujatí v 34 krajinách. Počiatočná rivalita oboch organizácií bola v roku 1928 vyriešená a došlo k spolupráci pod názvom Medzinárodný Červený kríž. O rok neskôr pristúpila do spolku organizácia Červený polmesiac ako symbol islamských krajín. 27. 1. 1991 bol ustanovený dodnes platný názov: Medzinárodná federácia organizácií Červeného kríža a Červeného polmesiaca, anglicky International Federation of Red Cross and Red Crescent Societies (IFRC). Členmi federácie je 187 štátov. Dohromady je dnes globálne pod týmto názvom 98 mil. členov a z toho 300000 trvalo zamestnaných. 

Ženevské právo[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné zásady, ktoré zastáva Medzinárodný červený kríž, sú postavené na princípoch medzinárodného humanitárneho práva, ktoré možno definovať ako súbor medzinárodných práv usilujúcich o obmedzení použitia násilia v ozbrojených konfliktoch. Riadiacim princípom celého systému ženevského práva je ľudskosť a jeho hlavným cieľom je snaha o humanizáciu ozbrojených konfliktov. Pri vzniku systému výrazne zasahoval a podieľal sa na ňom Medzinárodný výbor Červeného kríža, preto sa o ženevskom práve niekedy priamo hovorí ako o práve Červeného kríža. 

Základným prameňom medzinárodného humanitárneho práva a prameňom, z ktorého Medzinárodný červený kríž vychádza, sú tzv. Ženevské dohovory o ochrane obetí ozbrojených konfliktov.

Systém ženevského práva tvoria predovšetkým štyri Ženevské konvencie z roku 1949, ďalej tiež dodatkové protokoly k dohovorom z roku 1977 a 2005 a zvykové pravidlá.

Prvý Ženevský dohovor, tzv. Dohovor o zlepšení osudu ranených príslušníkov ozbrojených síl v poli, bola postupne v rokoch 1906 a 1929 rozšírená, doplnená a taktiež zahrnula do svojho znenia chorých príslušníkov ozbrojených síl v poli.

Druhý Ženevský dohovor tzv. Dohovor o zlepšení osudu ranených, chorých a stroskotancov ozbrojených síl na mori, bol prijatý v roku 1899 na prvej mierovej konferencii v Haagu.

Tretí Ženevský dohovor tzv. Dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami doplnil zmluvný rad roku 1929 na konferencii v Ženeve.

Štvrtý Ženevský dohovor - počas konania druhej svetovej vojny sa dohovory prejavili ako nedostatočné a nastala nutnosť revízie. Tá prebehla roku 1949 a dohovory boli rozšírené. Novo pribudla Štvrtá Ženevská konvencia, tzv. Dohovor o ochrane civilných osôb počas vojny.

Ženevské konvencie sa v súčasnosti radia medzi najakceptovanejšie zmluvné inštrumenty medzinárodného práva.  Ich zmluvnými stranami je k 1. 3. 2016 196 štátov. 

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]