Ženevské konvencie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pôvodný dokument

Ženevské konvencie sú 4 konvencie a 3 dodatkové protokoly, ktoré upravujú podmienky a pravidlá medzinárodného práva na ochranu obetí vojny. Ženevské konvencie na ochranu obetí vojny boli novo zjednané na diplomatickej konferencii konanej v Ženeve od 21. apríla do 12. augusta 1949 po skončení druhej svetovej vojny, pričom boli aktualizované skoršie tri zmluvy a pridaná štvrtá konvencia. Ženevské konvencie z roku 1949 boli ratifikované celé alebo s výhradami 194 štátmi.[1]

Ženevské konvencie neupravujú použitie zbraní vo vojne, čo je ošetrené Haagskými konvenciami a Ženevským protokolom.

Ženevské konvencie spolu so svojimi dodatkovými protokolmi predstavujú prameň medzinárodného humanitárneho práva (alebo tiež vojnového práva). Ich hlavnou zásadou je, že v prípade ozbrojeného konfliktu musí byť rešpektovaná dôstojnosť ľudskej bytosti a bez akéhokoľvek nepriaznivého rozlišovania musia byť pred konfliktom a jeho následkami chránení tí, ktorí na konflikte nie sú priamo zúčastnení, ako aj tí, kto boli z konfliktu vyradení v dôsledku choroby, zranenia či zajatia. Zmluvnými stranami Ženevských konvencií sú všetky štáty sveta a ich zásady (a zásady I. a II. dodatkového protokolu) sú súčasťou medzinárodného obyčajového práva a z toho titulu zaväzujú každého člena medzinárodného spoločenstva.

Ženevské konvencie zaväzujú každú skupinu zúčastňujúcu sa v ozbrojenom konflikte, teda nielen vládne sily, ale aj napríklad povstalcov a ich príslušníkov. Ženevské konvencie musia byť dodržané všetkými stranami konfliktu za všetkých okolností, teda aj bez ohľadu na chovanie ktoréhokoľvek zo strán konfliktu. Vážne porušenie Ženevských konvencií predstavujú vojenské zločiny a páchateľ je trestne zodpovedný podľa medzinárodného práva.

Zodpovednosť za porušenie Ženevských konvencií nesie nielen ten, kto sa ho dopustil, ale aj ten, kto také porušenie nariadil aj ten, kto z nedbalosti pri výkone svojej funkcie porušenie zo strany podriadených umožnil. Ďalej potom skutočnosť, že k porušeniu došlo na základe príkazu nadriadeného, nezbavuje sama o sebe podriadeného zodpovednosti za takýto čin.

Každý štát je povinný osobu podozrivú zo spáchania vážneho porušenia postaviť pred súd, bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť, alebo ju vydať štátu majúcemu na jej stíhaní záujem.

Dejiny medzinárodného humanitárneho práva[upraviť | upraviť zdroj]

Plagát červeného kríža počas prvej svetovej vojny

V roku 1862 Henri Dunant vydal knihu Spomienka na Solferino v ktorej popísal hrôzy vojny.[2] Jeho vojenské skúsenosti ho inšpirovali, aby navrhol:

  1. založenie permanentnej agentúry humanitárnej pomoci vo vojne,
  2. zmluvu, ktorou by bola uznaná neutralita tejto agentúry a povolila humanitárnu pomoc vo vojnovej zóne.

Prvý návrh viedol k zriadeniu Červeného kríža. Druhý návrh viedol k prijatiu Prvej Ženevskej konvencie. Za oba úspechy Henry Dunant získal prvú Nobelovú cenu mieru v roku 1901.[3][4]

Prvá konvencia bola prijatá 22. augusta 1864 12 štátmi.[5]

Clara Barton bola významnou osobou v kampani pre ratifikáciu Prvej Ženevskej konvencie v Spojených štátoch, ktoré ju ratifikovali v roku 1882.[6]

Druhá konvencia bola po prvýkrát prijatá 6. júla 1906 a špecificky ošetruje pravidlá pre ozbrojené a námorné sily na mori.[7]

27. júla 1929 bola prijatá tretia konvencia o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami a nadobudla účinnosť 19. júna 1931.[8]

V inšpirácii vlny humanitárneho a pacifického entuziazmu po druhej svetovej vojne a pobúrení vojnovými zločinmi odhalenými počas Norimberského procesu séria konferencií bola vedená v roku 1949 a znovu potvrdila, rozšírila a revidovala predchádzajúce tri konvencie a prijala štvrtú konvenciu o ochrane civilných osôb počas vojny.

Napriek rozsahu týchto dokumentov, sa časom sa ukázalo, že sú nekompletné. V skutočnosti sa povaha vojen v období studenej vojny zmenila, pre čo si mnoho ľudí myslelo, že Ženevské konvencie upravujú vyhasnutú realitu[9]: na druhej strane, väčšina ozbrojených konfliktov bola vnútornými či občianskymi vojnami v ďalšom pohľade väčšina moderných asymetrických vojen bola spôsobila zvyšujúce sa straty na civilistoch, čo viedlo k potrebe poskytnúť civilným osobám a objektom ďalšiu ochranu v bojovej situácii, teda k aktualizácii Haagských konvencií.

Z týchto dôvodov boli prijaté roku 1977 dva dodatkové protokoly, ktoré rozšírili podmienky Ženevských konvencií. V roku 2005 bol prijatý tretí dodatkový protokol o prijatí ďalšieho ochranného znaku, Červeného kryštálu.

Konvencie a dodatkové protokoly[upraviť | upraviť zdroj]

Ženevské konvencie zahrňujú pravidla, ktoré sa použijú počas ozbrojeného konfliktu a zaisťujú ochranu osobám, ktoré nie sú alebo ďalej nemôžu byť účastníkmi bojov, napríklad

Konvencie[upraviť | upraviť zdroj]

Tri pôvodné Ženevské konvencie prijaté pred druhou svetovou vojnou boli revidované v roku 1949 a bola pripojená štvrtá konvencia.

Dodatkové protokoly[upraviť | upraviť zdroj]

Konvencie z roku 1949 boli pozmenené tromi dodatkovými protokolmi

  • Protokol I (1977) Dodatkový protokol k Ženevským konvenciám z 12. augusta 1949 o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov
  • Protokol II (1977) Dodatkový protokol k Ženevským konvenciám z 12. augusta 1949 o ochrane obetí ozbrojených konfliktov nemajúcich medzinárodný charakter
  • Protokol III (2005) Dodatkový protokol k Ženevským konvenciám z 12. augusta 1949 o prijatí ďalšieho rozoznávacieho znaku

Použitie Ženevských konvencií[upraviť | upraviť zdroj]

Ženevské konvencie majú platnosť od začiatku vojny alebo ozbrojeného konfliktu a sú nimi viazané vlády, ktoré konvencie ratifikovali. V spoločných ustanoveniach článkov 2 a 3 je upravené použitie týchto konvencií, ktoré je širšie.

Spoločné ustanovenie článku 2 týkajúce sa medzinárodných ozbrojených konfliktov[upraviť | upraviť zdroj]

Toto ustanovenie stanoví, že sa Ženevské konvencie použijú vo všetkých prípadoch medzinárodných konfliktov, pokiaľ aspoň jeden z bojujúcich štátov ratifikoval konvencie. Najmä:

  • Konvencie sa použijú vo všetkých prípadoch vyhlásenia vojny medzi zmluvnými štátni.
  • Konvencie sa použijú vo všetkých prípadoch ozbrojeného konfliktu medzi dvoma alebo viac zmluvnými štátmi, aj keby nedošlo k vyhláseniu vojnového stavu. Táto podmienka bola pridaná v roku 1949 k riešeniu situácií s charakterom vojny bez formálneho vyhlásenia (napr. policajná akcia).[10]
  • Konvencie sa použijú aj keď jeden zo štátov nie je stranou, ale iba pokiaľ ich daný štát „akceptuje a použije ustanovenie konvencií“.[10]

Článok 1 Protokolu I ďalej upresňuje, že ozbrojený konflikt proti koloniálnej nadvláde a cudzej okupácii je tiež kvalifikovaný ako medzinárodný.

Pokiaľ sú kritéria medzinárodného konfliktu uznané, plná ochrana podľa konvencií sa pokladá za uplatnenú.

Spoločné ustanovenie článku 3 týkajúce sa vnútroštátnych ozbrojených konfliktov[upraviť | upraviť zdroj]

Ustanovenie článku 3 stanovuje, že isté minimálne pravidlá vojnového práva sa tiež použijú v ozbrojenom konflikte, ktorý nemá medzinárodný charakter, ale prebieha v rámci hraníc jedného štátu. Aplikácia tohto ustanovenia vyžaduje interpretáciu pojmu ozbrojený konflikt.[10] Napríklad by sa ustanovenie použilo v prípade konfliktu medzi vládnymi a povstaleckými silami alebo medzi dvoma povstaleckými skupinami alebo inými konfliktmi vojnového charakteru vo vnútri jedného štátu. Útok skupiny osôb na policajnú stanicu nebude považovaný za ozbrojený konflikt podľa článku 3, ale len akciu podľa práva daného štátu.[10]

Ženevské konvencie ako celok nie sú použiteľné v situácii vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Možno aplikovať len obmedzené podmienky ustanovenia článku 3[10] a ďalej Protokolu II. Dôvodom obmedzenia by bol konflikt s právami zvrchovaného štátu. V prípade použitia tohto ustanovenia platí:

  • S osobami, ktoré sa aktívne nezúčastňujú útočných akcií, vrátane vojenských osôb zranených, chorých či zaistených bude zachádzané humánne.
  • Zranení a chorí budú ošetrení.

Vynucovanie konvencií[upraviť | upraviť zdroj]

Ochranné mocnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Pojem ochranná mocnosť má v konvenciách špecifický význam. Ochranná mocnosť je štát, ktorý nie je časťou ozbrojeného konfliktu, ale súhlasil s ochranou záujmov štátu, ktorý je súčasťou konfliktu. Ochranná mocnosť je sprostredkovateľom umožňujúcim komunikáciu medzi stranami konfliktu. Ochranná mocnosť tiež dohliada na dodržovanie konvencií, ako napríklad návšteva vojnových zajatcov alebo vojnovej zóny. Ochranná mocnosť jedná ako zástanca zajatcov, zranených a civilistov.

Vážne porušenia konvencií[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg
Pozri aj: Vojnový zločin

Nie všetky porušenia konvencií majú rovnakú váhu. Najzávažnejšie zločiny sú označené ako závažné porušenia a poskytujú právnu definíciu vojnových zločinov. Závažné porušenia tretej a štvrtej konvencie zahrňujú nasledujúce činy, pokiaľ boli spáchané proti chráneným osobám:

  • úmyselné zabitie, mučenie alebo neľudské a kruté zaobchádzanie, vrátane biologických experimentov,
  • úmyselné spôsobenie veľkého utrpenia alebo zranenia,
  • presvedčovanie osôb k službe v nepriateľských ozbrojených silách,
  • úmyselné zbavenie či znemožnenie práva na spravodlivý proces.

Za vážene porušenia štvrtej konvencie sa ďalej považujú:

  • branie rukojemníkov,
  • rozsiahle ničenie a zabavenie majetku neoprávnené vojenskou nutnosťou a to nezákonne a bezohľadne,
  • nezákonné deportácie alebo uväznenie osôb.[11]

Štáty, ktoré prijali konvencie, musia prijať a vynucovať zákony trestajúce akýkoľvek takýto trestný čin. Štáty sú tiež povinné vyhľadať osoby, ktoré spáchali dané trestné činy alebo ich neriadili a postaviť ich pred súd bez ohľadu na ich občianstvo a miesto kde bol trestný čin spáchaný. Princíp univerzality platí tiež pre vynucovanie konvencií.

Slovenské právo[upraviť | upraviť zdroj]

Ženevské konvencie boli Česko-Slovenskom podpísané a následne ratifikované. V Zbierke zákonov boli vyhlásené pod číslom 65/1954 Sb.

Dva dodatkové protokoly boli podpísané v Ženeve dňa 8. júna 1977 a po ratifikácii vyhlásené pod č. 168/1991 Zb.. Dňa 8. decembra 2005 bol v Ženeve dojednaný už tretí dodatkový protokol.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. State Parties / Signatories: Geneva Conventions of 12 August 1949. International Humanitarian Law. International Committee of the Red Cross. prístup: 2007-01-22.
  2. DUNANT, Henry. A Memory of Solferino. English version, full text online.
  3. ABRAMS, Irwin (2001). The Nobel Peace Prize and the Laureates: An Illustrated Biographical History, 1901-2001. US: Science History Publications.
  4. The story of an idea, film on the creation of the Red Cross, Red Crescent Movement and the Geneva Conventions
  5. ROXBURGH, Ronald (1920). International Law: A Treatise. London: Longmans, Green and co.. Pôvodnými dvanástimi členmi boli Švajčiarsko, Bádensko, Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Hesensko, Holandsko, Taliansko, Portugalsko, Prusko, Španielsko a Württemberské kráľovstvo.
  6. BURTON, David (1995). Clara Barton: in the service of humanity. London: Greenwood Publishing Group.
  7. Text of the 1906 convention (French)
  8. Text in League of Nations Treaty Series, vol. 118, pp. 304-341.
  9. KOLB, Robert (2009). Ius in bello. Basel: Helbing Lichtenhahn.
  10. a b c d e PICTET, Jean (1958). Geneva Conventions of 12 August 1949: Commentary. International Committee of the Red Cross.
  11. How "grave breaches" are defined in the Geneva Conventions and Additional Protocols, International Committee of the Red Cross.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ženevské úmluvy na českej Wikipédii.