Krútňava (opera)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Krútňava
Krútňava
Vznik
HudbaEugen Suchoň
LibretoEugen Suchoň, Štefan Hoza
PredlohaMilo Urban: Za vyšným mlynom
Obdobie vzniku19411949
Premiéra
10. decembra 1949
Slovenské národné divadlo, Bratislava
Informácie o predstavení
Jazykslovenčina
Miesto a čas dianiaza prvej ČSR na slovenskej dedine

Pozri tiež Zoznam opier

Krútňava je slovenská opera v šiestich obrazoch Eugena Suchoňa na libreto Eugena Suchoňa a Štefana Hozu spracovaného podľa novely Mila Urbana Za vyšným mlynom.

Vznik diela[upraviť | upraviť zdroj]

Okolnosti vzniku slovenskej národnej opery siahajú do roku 1940, keď vtedajší vládny komisár Slovenského národného divadla Dr. Úradníček, pozval básnika Jána Smreka, literárneho vedca Andreja Mráza a Eugena Suchoňa na stretnutie, na ktorom im predostrel výzvu vytvoriť slovenskú národnú operu. Skladateľ si bol vedomý toho, že nová opera potrebuje predlohu, ktorá bude základom skutočne moderného divadelného diela a po dlhšom neúspešnom hľadaní náhodou natrafil na Urbanovu novelu Za vyšným mlynom. Bolo to počas jeho pobytu na liečení v Korytnických kúpeľoch, kde ho dielo oslovilo do takej miery, že už počas liečenia vypracoval základnú osnovu budúcej opery. Dielo komponoval od roku 1941. Jeho kompozičný postup bol netradičný – jeho primárna predstava vychádzala z hudby, až potom prišlo na rad libreto. Libretistom Krútňavy sa stal autor sám, pričom spolupracoval s režisérom Jánom Jamnickým, básnikom Jánom Poničanom a najmä s operným spevákom, publicistom a dramaturgom Štefanom Hozom, ktorý je uvedený i v záhlaví partitúry ako spoluautor libreta a bol i prvým predstaviteľom postavy Ondreja Zimoňa.

Osudy diela a cenzúra[upraviť | upraviť zdroj]

Premiéra sa konala v Slovenskom národnom divadle 10. decembra 1949 v obsadení Katrena – Margita Česányiová, Ondrej – Štefan Hoza a Štelina – František Zvarík. V tomto obsadení existuje v archíve Slovenského rozhlasu aj unikátna historická nahrávka pôvodnej verzie Krútňavy. Režisérom premiéry bol Karel Jernek. Ohlasy prekonali všetky očakávania. Profesor Černušák, známy český publicista, hodnotil premiéru Krútňavy nasledovne: ...Niet pochýb, že slovenské umenie tu má konečne prejav zvrchovane závažný v tom odbore, v ktorom sa doteraz nemohlo vykázať činom rýdzich hodnôt. Krútňava ho prináša v takej miere, že sa javí celkom zaslúžený jej prenikavý úspech. Jej hudba preniká k samej podstate psychologického diania, činí tak s pálčivou citovou vernosťou a výraznou intenzitou. Zužitkujúc odkaz nedávnej minulosti, Janáčkov a Novákov, nesie zároveň silné prvky umeleckej individuality tvorcu. Pevne zakotvená v domácej tradícii, svieti prekrásnymi farbami ľudového života v prejavoch vrúcneho lyrizmu, hýrivej bujarosti, dramatického napätia, aj posväcujúcej katarzie. Je v nej rovnováha strhujúceho temperamentu a tvorivého intelektu, vôle a činu. Pevne verím, nech sa bude utvárať ďalší vývoj slovenskej hudby akokoľvek, že Krútňava zostane jedným z jeho najvýznamnejších medzníkov...

A aj zostala, hoci krátko po premiére bola jej ďalšia existencia značne ohrozená zo strany ideologickej mašinérie vtedajšieho režimu. Suchoň dostal predvolanie na vtedajší Ústredný výbor KSS, kde mu bolo naznačené, že pokiaľ operu neprepracuje tak aby sa zbavila akýchkoľvek nánosov kresťanstva, z ktorého čistých ideálov celá opera vyrastá, nebude možné ju ďalej uvádzať. Tlak na autora sa vyhranil až do požiadavky vtedajšej kultúrnej kritičky Zdenky Bokesovej pozmeniť dej tak, aby Katrenino dieťa bolo nemanželským synom Jána Štelinu, a nie Ondrejovým legitímnym dieťaťom, ako je tomu v pôvodnej i dnes hrávanej verzii. Starý Štelina tak mal byť "odškodnený" svojim vnukom od Katreny. Táto verzia mala v Slovenskom národnom divadle premiéru roku 1952. Až v banskobystrickej inscenácii v roku 1963 sa odvážili opäť vrátiť k pôvodnému deju, avšak stále ešte nebolo úplne možné uviesť Krútňavu s úplne pôvodným textom. A aj na najnovšej nahrávke tejto opery z roku takmer nezaznieva a ak áno tak len veľmi nepatrne slovo Boh, hriech, vôbec už nie farár, čo najmä badať v parte starého Štelinu, ktorý sa v origináli neustále utieka k Bohu a k modlitbe, čo zaznelo po prvý raz až na premiére v roku 1999 v inscenácii Juraja Jakubiska v Slovenskom národnom divadle.

Hlavné postavy[upraviť | upraviť zdroj]

Označení položek
Postava Hlasový odbor Premiérové obsadenie
Štelina bas František Zvarík
Ondrej tenor Štefan Hoza
Katrena soprán Margita Česányiová
Zimoň barytón
Zimoňka mezzosoprán
Zalčíčka soprán

Dej[upraviť | upraviť zdroj]

  • Prvý obraz – Vyjadruje brieždiace ráno, keď dievčatá nachádzajú mŕtveho Jána Štelinu pod lesom. Hudobne vyjadrené piesňou Zabili Janíčka. Z poľany pribehne aj Janova milá Katrena, priznáva, že Jano bol včera u nej. Starý Štelina ju v žiali obviní, že ona zavinila Janovu smrť.
  • Druhý obraz – Do dediny prišli žandári, aby tu vyšetrili vraždu. Katrena žiali za svojim milým, macocha a tetky ju prehovárajú, že je najvyšší čas pomyslieť na vydaj a nielen za Janom smútiť. Odporúčajú jej Ondreja Zimoňa. Veď ten sa už dávno o ňu uchádza. Starý Štelina Katrene dohovára, aby žila sama v spomienkach na Jana. Keď sa dozvedá, že žandári nič nevyšetrili, sľubuje, že vraha svojho syna si nájde sám.
  • Tretí obraz – Katrena sa proti svojej vôli vydáva za bohatého Ondreja Zimoňa. Zobrazuje tu slovenskú svadbu so všetkými obradmi a zvykmi, tancami – zbor spieva Páslo dievča pávy. Obrad vyruší Štelina a vyčíta Katrene, že pred oltárom krivo prisahala. Ondrej sa hnevá – na svojej svadbe nechce o mŕtvom počuť už ani slova.
  • Štvrtý obraz – Rok po svadbe sa Katrene a Ondrejovi narodil syn. Katrena spieva synovi uspávanku a žaluje sa kamarátkam, že Ondrej sa k nej správa divne. Prichádza starý Štelina a Katrena sa mu vyznáva, že milovala jeho Janka a Ondreja si vzala z donútenia. Dievčatá obdivujú dieťa a vypytujú sa na Ondreja, ktorý sa ku Katrene hrubo správa, bije ju a veľa pije. Prichádza aj starý Štelina, aby sa pozrel na dieťa. Hostia potom odchádzajú a Ondrej zostáva s Katkou sám. Je pobúrený žartami dievčat na tému podobnosti dieťaťa a sám ako posadnutý vidí v dieťatku črty Jana. V zlosti urazí ženu, pobije sa so Štelinom a uteká do lesov.
  • Piaty obraz má názov Katarzia (vnútorná očista). Opitý Ondrej sa vracia z krčmy domov. Cesta vedie lesom, tade, kde stretol Jana a zabil ho. Ondrej blúzni a zbadá zjavenie Jana. Bojuje s myšlienkou priznať sa a keď spoza hory zaznie spev mladých, táto dojímavá melódia láme v ňom vzdor a hrdosť. Nastáva katarzia a priznáva sa k vražde.
  • Šiesty obraz – Veľká noc. Skončil sa pôst a v dedine vládne veselie. Zrazu sa odkiaľsi ozve výstrel. Preľaknutí dedinčania chytia pastierika od Zimoňov, ktorý vystrelil do vzduchu z akejsi pušky. Pastierik sa priznáva, že pušku videl zakopávať svojho gazdu v chlieve. Ondrej je odhalený, Štelina triumfuje a chce ho ísť hľadať. Vtom sa však zjaví Ondrej, ktorý sa prišiel sám udať, a priznáva sa z vraždy. Vraždil zo žiarlivosti, pretože miloval Katrenu. Ešte predtým, než ho odvedú žandári odpykať si trest, Katrena Ondrejovi potvrdzuje, že dieťa je naozaj jeho (nie je však jednoznačné, či klame, aby Ondrejovi uľahčila, alebo vraví pravdu). Štelinova nádej, že má vnuka, sa síce rozplynula, no aj tak vzdáva sa pomsty a prepúšťa Ondreja, ktorého chcel sám zabiť. Opera končí zborom, kde ľud oslavuje víťazstvo spravodlivosti alebo dobra nad zlom. Zo záverečného zboru možno vnímať chválu návratu k narušenému poriadku prírody a sveta.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]