Slávnosť v botanickej záhrade
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
| Slávnosť v botanickej záhrade | |
|---|---|
| Originálny názov | Slávnosť v botanickej záhrade |
| Žáner | Féria |
| Dĺžka | 83 minút |
| Štát | Česko-Slovensko |
| Pôvodný jazyk | slovenský |
| Rok | 1969 |
| Filmový štáb | |
| Réžia | Elo Havetta |
| Scenár | Ľubomír Dohnal, Elo Havetta |
| Kamera | Dodo Šimončič |
| Herecké obsadenie | |
Obsadenie
| |
Slávnosť v botanickej záhrade je slovenský film nakrútený režisérom Elom Havettom z roku 1969. Farebná féria o potrebe zázraku v ľudskom živote. Takto znie už zaužívaný, neoficiálny, večne citovaný, ale stále aktuálny podtitul filmu. Je to rozprávanie o bláznivej západo-slovenskej dedinke, „ktorej obyvatelia sú nielen výrobcami ale do veľkej miery aj nadšenými a usilovnými konzumentmi svojho vlastného produktu – vína. Tento „modus vivendi“ samozrejme navodzuje aj príslušnú atmosféru vo filme.“ Dedinu navštívi potulný muzikant a „samozvaný Francúz“ Pierre. Prišiel, aby zvestoval potrebu zázraku, radosti a šťastia v živote človeka. Naruší jej bežný život a prinesie závan čerstvého vzduchu slobody, ktorý divákovi poodhalí nezvyčajné dedinské charaktery a ich osudy.
Načrtnutie zápletky
[upraviť | upraviť zdroj]Divákovi sa dedina predvádza z pohľadu muzikanta Pierra. Objavuje sa práve v čase, keď sa celá dedina raduje z dlhoročne očakávanej svadby Márie a Kováča Paroháča. Mária má dcéry z predchádzajúceho manželstva, najpodstatnejšie sú tri najstaršie – Katarína, Mi a Margarita. Ďalšími významnými postavami sú botanik Gašpar a otec ôsmich dcér Štefan Domček. Postupne spoznávame aj ostatné postavy, ktoré sa vynárajú a predstavujú počas celého filmu.
Interpretácia
[upraviť | upraviť zdroj]Základným konfliktom je rozdiel medzi mužským a ženským princípom. Ženy neustále túžia po deťoch, manželstve. Sú prevažne hysterické alebo roztopašne hlúpe. Zatiaľ čo ich silnejšie náprotivky nerozmýšľajú o ničom inom, ako o slobode, cestovaní, zážitkoch, bezhlavosti… Celý príbeh vyvrcholí bujarou zábavou a hostinou na počesť zázrakov. Tie reprezentuje inscenácia demonštrujúca zázrak na Svadbe v Káne Galilejskej. Akciu zorganizoval Pierre. V Gašparovi vyvolá potrebu oslobodiť sa, vezme nohy na plecia a utečie z dediny aj od svadby s Katarínou. Jeho túžba po voľnosti a slobode je silnejšia, ako láska ku Kataríne.
Babindol ako dedinka s vinárskou históriou má bohatý život, ktorý sa ale naučia vychutnávať až po príchode Pierra Francúza. Ten zdôrazňuje nevyhnutnosť zázraku v živote človeka. Miestni sa ním nechajú inšpirovať no nie všetci. Dôkaz, že zázraky existujú, sa objaví farníčke, keď ju deduškovia svojou neverou vyprovokujú, aby vyvolala slnko. A ono naozaj vyšlo. Táto milá scéna dokonale zobrazuje celkovú harmóniu absurdností v celom filme. Objavuje sa aj v konaní postáv, ktoré tým, že majú pomerne jednoduché dialógy, môžu byť expresívne bláznivé…
„A je písané, aby syn človeka, v tridsiatom roku veku svojho prvým zázrakom sa zjavil a slúžil radosti.“ Takto cituje jedna z vedľajších postáv Bibliu a zároveň poslúžila ako komentár autorom na odchod Gašpara z Babindolu. Aby ho doprevádzali na jeho ceste za slobodou. Stáva sa nasledovníkom Pierra, šíriteľom potreby zázraku ale aj radosti v živote človeka. Mierne trpko už pôsobí iba posledný titulok, ktorý je akoby predzvesťou krutej normalizácie, ktorá nasledovala. „A tak sa Babindol stal opäť domovom spokojných a pracovitých ľudí.“
Dobové ohlasy
[upraviť | upraviť zdroj]„Tak, ako sa dokážu spojiť protichodné živly a život so smrťou, tak sa v okamihu môže premeniť nielen voda na víno, ale aj noc na deň. Stačí na to len zázrak, trebárs aj inscenovaný. Zázrak je totiž slávnosťou preklenutia protikladov. Ale na to, aby sa dostavil, treba nielen uveriť, že slnko môže vyjsť uprostred noci a voda sa môže premeniť na víno, ale treba aj hru brať vážne. V okamihu zázraku potom prestanú existovať opozície, zotrú sa hranice medzi realitou a fantáziou, Pierre môže vystúpiť z vlaku bratov Lumiérovcov a Gašpar sa môže vydať na cestu na pokyn režisérskeho megafónu.”
Samotný režisér Elo Havetta povedal o Pierrovi toto: „Napríklad taký Pierre – muž, ktorý urobil zázrak. Človek svetobežník, po celý život sa pridŕžal hesla „ibi bene ubi patria” – kde je dobre, tam je moja vlasť. A dnes sa vracia tento rytier slobody späť do malej dediny Babindol, odkiaľ snáď kedysi vyšiel, o tom hovorí babindolský pán farár: „Viete, človek si celý život myslí, že je slobodný vtedy, keď sa nikomu a na nič neviaže, keď sa môže túlať, kde sa mu zachce. Ale potom to na neho príde, že sloboda je mať pod nohami kúsok vlastnej zeme. Mať domov kam sa môže vrátiť…”
V explikácii ku scenáru sa Lubor Dohnal (scenárista) zamýšľa nad inšpiráciou: „Prostriedky, ktoré sme zvolili, sú prostriedky naivnej fresky a kolotočových odrhovačiek, niečo z atmosféry Renoirových a Chagallových obrazov, balanc medzi naivitou, banalitou, sentimentom, pátosom a groteskou, ktorý by mal poskytnúť dosť dôvodov k veselosti a sprostredkovať vyznanie, že ľudská duša bez ohľadu na formu, akú jej poskytuje intelekt, je nepokojným pútnikom za živou vodou, za zázrakom.”
Ohlasy z tlače
[upraviť | upraviť zdroj]„Slávnosť v botanickej záhrade je skutočne ohňostroj. Ohňostroj plný jemných farieb a hrejivej atmosféry, ktorá na nás dýcha zo známych obrazov maliarov impresionistov, hudby, ktorá v divákovi doznieva ešte dlho po skončení filmu, kolotoč vtipu a nesmierne ľudských situácií, ktorý strhne diváka so sebou od prvej chvíle až po tragikomický záver, pri ktorom nám predtým uvoľňujúci smiech začne trochu primŕzať na perách.” (Štrpková, A.: Poteší Slávnosť Sorrento? Svet, 26. 3. 1969)
„Botanická záhrada se zcela zřejmě zhlédla v postupech, který uplatňoval film v dobách, kdy ještě nebyl pokažen zvukem a kdy musel prostřednictvím obrazu říci vše. Havetta se hlásí k této čisté filmovosti programově, a přesvědčivě dokazuje, že i moderní technika může z těchto postupů těžit – a k prospěchu filmového umění.” ((an): Ve jménu života a jeho krás. Lidová demokracie, 23. 4. 1970, s. 6.)
„Elo Havetta sa už v tomto svojom prvom celovečernom hranom filme vyhranil skôr ako osobitý filmár, ktorý sa usiluje postihnúť náladu, atmosféru okamihu, epizódnej situácie, než ako rozprávač fabuly s epickým pôdorysom či dramatickou krivkou gradácie. Podnety jeho poetiky a štýlu sú rôznorodé. Surrealizmus aj lyrický impresionizmus, groteska aj jarmočný folklór. Ich využitím vo filmovej podoby dosiahol však nové hodnoty.” (Obuch, Andrej: Málo známy velikán slovenského filmu. Slovenský denník, 4. 9. 1981, s. 5.)
Hlavné postavy
[upraviť | upraviť zdroj]- Slavoj Urban – Pierre
- Jiří Sýkora – Gašpar
- Nina Divíšková – Katarína
- Dušan Blaškovič – Kováč
- Hana Slivková – Mária
- Zuzana Cigánová – Margita
- Marta Rašlová – Mi
- Anton Iuriník – farár
- Vincent Šikula – II. muzikant
Tvorcovia
[upraviť | upraviť zdroj]- Elo Havetta – réžia
- Ľubomír Dohnal, Elo Havetta – námet, scenár
- Dodo Šimončič – kamera
- Zdeněk Liška – hudba
- Juraj Červík st. – architekt
- Jozef Ciller – návrhy kostýmov
- Alfréd Benčič – strih
- Václav Škvor – zvuk
- Alexej Artim – vedúci výroby
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- A. J. Fraňo: Dialóg o botanickej záhrade. In: Smena, Bratislava. 29.3. 1969.
- Katarína Mišíková: Slávnosť v botanickej záhrade. In: Časopis DVD Edície, Slovenský film 60. rokov, Slávnosť v botanickej záhrade. ISSN 1336-9768.
- Lubor Dohnal, explikácia k scenáru
- SME, 22.11. 2008, s. 24.