Leoš Janáček

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Leoš Janáček
český modernistický skladateľ
český modernistický skladateľ
Narodenie3. júl 1854
Hukvaldy, Česko
Úmrtie12. august 1928 (74 rokov)
Ostrava, Česko
PodpisLeoš Janáček, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Leoš Janáček

Leoš Janáček (* 3. júl 1854, Hukvaldy[1] – † 12. august 1928, Ostrava[2])) bol český hudobný skladateľ.[3][4][5] Spolu s Antonínom Dvořákom a Bedřichom Smetanom patrí k najvýznamnejším českým skladateľom.[6]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Hukvaldoch na severovýchodnej Morave. Už ako sedemročný spieval v chóre. Neskôr ho prijal učiteľ Pavol Křížkovský za fundatistu augustínskeho kláštora na Starom Brne. Janáček pod jeho vedením nadobudol základy hudobného vzdelania, lebo osnova a spôsob vyučovania boli podobné ako neskôr na konzervatóriu. Popri hudobnom vzdelaní vo fundácii dostával Janáček aj všeobecné vzdelanie absolvovaním troch tried reálky a učiteľského ústavu, kde sa v roku 1872 stal učiteľom. Teoretické vzdelanie získal v rokoch 18741890 na pražskej organovej škole u Františka Blažka a u Zdeňka Skuherského, neskôr tieto štúdiá dokončil v rokoch 18791890 na konzervatóriách v Lipsku a Viedni. Po štúdiách sa vrátil do Brna, kde dirigoval spevokol Svätopluk, neskôr súbor Brněnskej besedy a zaoberal sa štúdiom ľudovej hudby.

V roku 1881[7][8] sa oženil s dcérou riaditeľa učiteľského ústavu Zdeňkou Schulzovou. V tomto ústave pomáhal pri založení organovej školy, ktorá sa neskôr stala Štátnym konzervatóriom. O osem rokov neskôr, v roku 1889, sa zoznámil so zberateľom moravských ľudových piesní Františkom Bartošom. Neskôr s ním a Pavlom Vášom zostavil zbierku moravských ľudových piesní.

Svojou tvorbou nemohol dlho preniknúť ani do Prahy, ani do cudziny. Obrat nastal až v roku 1916, keď Karel Kovařovic uviedol v pražskom Národnom divadle jeho operu Jej pastorkyňa. O dva roky neskôr v roku 1918 ju uviedli vo Viedni a tak sa mu otvorila cesta najprv do Nemecka a neskôr do celého sveta.

Janáčkova rozsiahla skladateľská činnosť sa ešte spájala s veľkou prácou organizačnou a výchovnou. Od r. 1919 do r. 1925 bol vyučujúcim profesorom Majstrovskej školy pražského konzervatória s pôsobiskom v Brne; členom Českej akadémie (1912); dopisujúcim členom The School of Slavonic Studies (1928) i členom významných českých spolkov. Masarykova univerzita mu v Brne udelila v roku1925 čestný doktorát filozofie za jeho celoživotný tvorivý odkaz.[9]

Zomrel nečakane na zápal pľúc 12. augusta 1928 v ostravskej nemocnici.

Je po ňom pomenovaný impaktný kráter Janáček na planéte Merkúr.[10][11]

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

  • Melodika sa u Janáčka prelína s intonáciou reči, ktorá nesie všetky znaky moravsko-sliezskej intonácie.
  • Inštrumentácia je veľmi svojrázna.
  • Harmónia – rád využíva trojzvuky, štvorzvuky, kvartové útvary, cirkevné stupnice a poltónové stupnice len zriedka. V jeho neskorších prácach sa často objavujú kombinované akordy, päťzvuky, súbežné reťazce trojzvukov. Jeho harmonické cítenie je silne tonálne. Medzi jeho obľúbené tóniny patria Des dur, As mol, As dur, B mol, C mol a Es dur.
  • Rytmus – Charakteristický je pre neho ostrý rytmus, spájanie rôznych taktov, posúvanie prízvuku na ľahkú dobu.

Rozdelenie tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

Generačne ho zaraďujeme do línie Antonín Dvořák a Zdeněk Fibich, ale Janáček slohovými znakmi svojej hudby hlboko prerástol do 20. storočia. Česká hudba práve v Janáčkovi dostala impulz, ktorý rozvinul pojem česká hudba a zasiahol do európskej hudby.

Janáčka môžeme orientáciou tvorby prirovnať k Stravinskému, Bartókovi i Hindemithovi. Podobne ako Bartók bol uznávaný veľmi dlho ako folklorista. Nielenže zbieral piesne, ale ich aj študoval a poukázal na ich zvláštnosti. Spolu s Františkom Bartošom spolupracoval na dvoch vydaniach zbierky Národní písně moravské a práve túto zbierku podložil i teoretickou štúdiou O hudobní stránce písně moravské. Janáček na základe folklóru vytvoril systém nazývaný nápevková teória. Od roku 1922 používal v záznamoch nápevov Hippov chronoskop, čím dosiahol efektívnejšiu metódu záznamu. Jeho tvorbu môžeme rozdeliť do troch charakterovo odlišných období:

  • I. obdobie (1873 – 1901) V jeho raných skladbách je prevažný vplyv Pavla Křižkovského, Antonína Dvořáka a nemeckých romantikov. V tomto období vznikli diela ako Suita a idyla pre sláčikový orchester, Mužské zbory vydané v rámci Ohlasov národných piesní, V suite pre veľký orchester op. 3, v operách Začiatok románu a Šárka; kantátach Hospodine, Otčenáš a Amarus a v iných dielach.
  • II. Obdobie (1901 – 1916) V tomto období nastáva radikálny odklon od romantizmu, nástup realizmu a tvorivý aj teoretický vzťah k folklóru. Nesúhlasil s Wagnerovým novoromantizmom a jeho princíp príznačných motívov nahradil osobitým hudobne dramatickým štýlom. Používal reálne motívy vyvierajúce z chvíľkovej a príznačnej situácie. Z tohto obdobia pochádzajú skladby ako Výlety pána Broučka na Mesiac, Výlety pána Broučka do 15. storočia; fragment Sonáty pre klavír; kantáta Večné evanjelium; komorné dielo Rozprávka; klavírna skladba V hmlách; symfonická báseň Šumařovo díťě; husľová sonáta; zbory Kantor Halfar, Maryčka Magdonová a Sedemdesiat tisíc.
  • III. obdobie (1916 – 1928) Po roku 1917 sa stal pre Janáčkovu tvorbu silným inšpiračným zdrojom citový vzťah ku Kamile Stosslovej. Posledné obdobie je preniknuté i ľudovým duchom a to nielen námetmi, ale i hudobnou rečou. Folklórne zdroje, ktoré sa už pred rokmi stali východiskom jeho slohu, boli rozhodujúce i pre diela tohto obdobia. V jeho skladbách z tohto obdobia nájdeme i ruské prvky. Posledné obdobie prináša skladby ako: symfonická fantázia Taras Buľba; symfonická báseň Balada blanická; piesňový cyklus Zápisník zmiznutého; opery Káťa Kabanova, Príhody lišky Bystroušky, Věc Makropulos, Z mŕtveho domu; I. sláčikové kvarteto, II. sláčikové kvarteto - Listy důvěrné; komorné diela - Mladosť, Concertino, Capriccio, Riekanky; orchestrálne dielo - Symfonietta; kantáta - Glagolská omšea; zbory - České legie a Potulní šílenec.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Operná tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Janáček bol skladateľ takmer výlučne programový. Preto najrozsiahlejšia a umelecky najmohutnejšia je jeho operná tvorba. V operách odmietol dôsledné využitie príznačných motívov známych z Wagnerových romantických opier a použil svoju nápevkovú teóriu. Napísal deväť opier:

Symfonická tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

V jeho raných skladbách nájdeme vplyv Antonína Dvořáka. Pozoruhodné je, že nenapísal ani jednu symfóniu.

Komorná tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1879 – Romanca,
  • 1880 – Dumka,
  • 1910 – Rozprávka pre violončelo a klavír,
  • 1913/1921 – Sonáta pre husle a klavír,
  • 1923 – I. sláčikové kvarteto,
  • 1924 – Mladosť pre flautu, hoboj, klarinet, lesný roh, fagot a basklarinet,
  • 1925 – Concertino,
  • 1926 – Capriccio,
  • 1927 – Riekanky,
  • 1928 – II. sláčikové kvarteto (pre svoj ľúbostný autobiografický podtext nazvané Listy důvěrné).

Kantátová tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Kantátovú tvorbu obohatil Janáček netradičnými dielami tak námetovým zameraním, ako aj hudobnou rečou a formou:

  • 1896 – Hospodine pre sólový kvartet a zmiešaný dvojzbor so sprievodom organu, harfy, 3 trúbok, 3 pozaun a 2 túb,
  • 1897 – Amarus,
  • 1911 – Na Solani, Čarták,
  • 1914 – Večné evanjelium,
  • 1916 – Otčenáš,
  • 1926 – Glagolská omša.

Piesňová tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1880 – Jarné piesne,
  • 1917 – Zápisník strateného (orig. Zápisník zmizelého).

Zbory[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1875/1876 – Mužské zbory, vydané neskôr pod názvom Ohlasy národných piesní,
  • 1895 – Štyri mužské zbory,
  • 1888 – Žiarlivec,
  • 1904 – Čtvero mužských sborů,
  • 1906 – Kantor Halfar,
  • 1908 – Maryčka Magdonová,
  • 1909 – Sedemdesiat tisíc,
  • 1916 – Vlčí stopa, Kašpar Rucký, Hradčanské písničky,
  • 1918 – Česká legie,
  • 1922 – Potulní šílenec.

Úpravy ľudových piesní[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1892 – Kytica národných piesní,
  • 1898 – cyklus Ukvaldská lidová poezie v písních (13 ľudových piesní s klavírom),
  • 1901 – Národné piesne moravské,
  • 1906/1916 – Moravská lidová poezie v písních (obsahuje 53 piesní a 26 ľudových balád),
  • 1918 – Sliezske piesne,
  • 1922 – Moravské piesne.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jaroslav Vogel: Leoš Janáček, Academia, 1997, ISBN 80-200-0621-4
  • FORST, Vladimír, a kol. Lexikon české literatury : osobnosti, díla, instituce. 2/I. H-J. Praha : Academia, 1993. 589 s. ISBN 80-200-0468-8.
  • TRKANOVÁ, Marie. U Janáčků: podle vyprávění Marie Stejskalové. Brno : Šimon Ryšavý, 1998. 205 s. ISBN 80-86137-11-2.
  • Max Brod, Život plný bojů, Mladá Fronta, 1966 Praha. Zmínka o Janáčkovi na str.246.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Matriční záznam o narození a křtu
  2. Lidové noviny, 13.8.1928, s.1, Leoš Janáček zemřel
  3. Leoš Janáček, český hudební skladatel a pedagog, Česká muzika
  4. V Rakousku nalezeny tři ztracené Janáčkovy fugy Ke zpravodajství, Vídeň 15. dubna 2006, zpravodaj ČTK [online]. [Cit. 2014-02-10]. Dostupné online. Archivované 2009-02-09 z originálu.
  5. Komorní soubory: Janáčkův komorní orchestr, Janáčkova filharmonie Ostrava
  6. Československý hudební slovník osob a institucí I. (1963), p. 559
  7. AVONET, s.r.o.. Leoš Janáček (1854 - 1928) | Luhacovice.cz - Oficiální průvodce lázeňským městem. luhacovice.cz. Dostupné online [cit. 2016-11-17].
  8. Matriční záznam o sňatku
  9. http://www.leosjanacek.eu/zivot/
  10. Crater Janáček on Mercury Gazetteer of Planetary Nomenclature, IAU, USGS, NASA
  11. Česká jména ve vesmíru, Věda a technika mládeži, cit. 5. 12. 2013

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Leoš Janáček na českej Wikipédii.