Kampaň proti pravičiarom

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Kampaň proti pravičiarom[1] (iné názvy: hnutie proti pravičiarom[2][3], boj proti pravičiarom[4][5], protipravičiarska kampaň[6], boj [alebo kampaň alebo hnutie] proti pravicovým elementom [alebo živlom][7][8][9][10]; čín. 反右运动 -pchin-jin: Fǎnyòu Yùndòng – slovenský prepis: fan-jou jün-tung- doslova: protipravičiarska [alebo protipravicová] kampaň [alebo hnutie], alebo čín. 反右派斗争 -pchin-jin:Fǎn​yòu​pài​ Dòu​zhēng​ – slovenský prepis: fan-jou-pchaj tou-čeng- doslova: protipravičiarsky [alebo protipravicový] boj[8][11]) bola politická kampaň v Čínskej ľudovej republike za éry Mao Ce-tunga, v rokoch 19571959. V rámci tejto kampane bolo niekoľko tisíc osôb označených ako „pravičiari“. Ide o prvú masovú kampaň v histórii ČĽR. Toto hnutie položilo základ pre Veľký skok vpred a Kultúrnu revolúciu, ktoré nasledovali.

Kampaň odštartoval Mao Ce-tung a podľa oficiálnych čínskych štatistík bolo perzekuovaných nie menej ako 550 000 ľudí. Viac ako tri milióny domácností pocítili dopad obvinení z „proti-revolučných konšpirácií“.[12]

Definícia údajného prívrženca pravice nebola vždy jasne daná, oficiálne je uvádzané, že to boli intelektuáli prikláňajúci sa k myšlienke kapitalizmu a boli proti kolektivizácii. „Pravičiari“ mali byť rozdelení do niekoľkých skupín: „aktívni pravičiari“, „pasívni pravičiari“, „pravicoví intelektuáli“, „revizionisti“ a „obrancovia pravice“.[13]

Historické pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Proti-pravičiarska kampaň bola reakcia nasledujúca po Hnutí sto kvetov (1956-1957). Počas trvania tohto hnutia Komunistická strana Číny povolila vyjadrovanie názorov na komunistický režim, vrátane kritiky.[14] Cieľom bolo získanie reflexie od inteligencie.[15] Toto hnutie sa zrodilo za pomoci premiéra Čou En-laja a Mao Ce-tunga. Do leta 1957 do kancelárie premiéra prišlo nespočetné množstvo listov. Niektoré z nich boli postavené na konštruktívnej kritike, niektoré neskôr Mao označil za „nebezpečené a nekontrolovateľné“. V Pekingu bola postavená „Stena demokracie“, na ktorej sa objavili plagáty ostro kritizujúce vládu Komunistickej strany či priamo osočujúce osobu Mao Ce-tunga. Ten začal pociťovať ohrozenie seba aj vlády zo strany vlastného ľudu. A teda podľa jeho slov bolo potrebné oddeliť „voňavé kvety“ od „jedovatého plevelu“. Kritika už nebola ďalej tolerovaná.[16]

Priebeh kampane[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé obvinenia začali padať už v júli 1957, teda takmer bezprostredne po konci Hnutia sto kvetov. Medzi prvé perzekuované osoby patrí napríklad spisoveteľka Ting Ling, všetky jej diela boli zakázané.[17] Na jej obranu sa postavil ďalší spisovateľ, Aj Čching, následne ho čakal podobný osud. Spolu s rodinou boli presunutí do Sin-ťiangu.[16] Ču Žung-ťi, ktorý sa neskôr stal premiérom, sa tiež nevyhol označeniu „pravičiar“za kritiku Mao Ce-tungových ekonomických reforiem, v roku 1958 bol vyhodený zo strany a verejne ponížený.[18]

Druhá vlna kampane sa odohráva po konferencii v Lu-šane v lete 1959. Na tejto konferencii Mao Ce-tung verejne prečítal súkromný list od Pcheng Te-chuaja, v ktorom vyjadril svoju nespokojnosť s Veľkým skokom vpred. Mao ho použil na to, aby Pcheng Te-chuaja verejne označil za pravičiara. Zbavil ho všetkých armádnych hodností a tiež postavenia v strane.[19]

Valná väčšina obvinených patrila medzi skupiny intelektuálov. Boli potrestaní ťažkou prácou na vidieku či v továrňach, kritikou, verejným ponížením, stratou spoločenského postavenia a členstva v strane.[20]

Po smrti Mao Ce-tunga, a teda aj po skončení Kultúrnej revolúcie, počas ktorej bolo perzekuovaných ešte viac osôb, boli mnohí „pravičiari“ rehabilitovaní. Vyhnaní intelektuáli mali povolenie vrátiť sa domov, medzi nimi bol aj Aj Čching so svojou rodinou. Na toto obdobie vo svojich dielach odkazuje jeho syn,umelec, Aj Wej-wej.[21] Mnoho stranníkov sa vrátilo na svoje posty, alebo boli povýšení. Predtým označený za pravičiara, Ču Žung-ťi sa v roku 1998 stal premiérom ČĽR, mandát si udržal do roku 2003.[22]

Cenzúra[upraviť | upraviť zdroj]

V čínskych médiách je téma tejto kampane značne tabuizovaná. Neobjavila sa ani v zozname najvýznamnejších udalostí Čínskej ľudovej republiky pri príležitosti šesťdesiateho výročia jej založenia, ktoré boli prezentované v niektorých médiách.[23]

Oficiálne dokumenty podliehali prísnemu zákazu zmieniť sa o udalostiach rokov 1957 až 1959. Napriek tomu profesor z Kantonu tajne nakrútil dokument s názvom The Chronicle of Jiabiangou, aby si tieto udalosti mohli ľudia pripomínať. Dokument bol založený na výpovediach preživších „pravičiarov“ na farme v odľahlej oblasti provincie Gansu.[20]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. FAIRBANK, John King. Dějiny Číny. Preklad Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 656 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-249-9. S. 407 – 408.
  2. Slovenské divadlo. [s.l.] : Veda, 1984. 600 s. S. 230.
  3. Malá československá encyklopedie I, S. 853
  4. KUBEŠOVÁ, Marcela. Cesty čínské revoluce, 1946-1956. [s.l.] : Univerzita Karlova, 1987. 116 s. S. 97.
  5. Filozofia. [s.l.] : Vydavateľstvo SAV, 1982. 792 s. S. 232.
  6. Epoch Times ČR, z. s.. Kniha: Za Čínu spravedlivější - Kapitola třetí [online]. epochtimes.cz, 2010-05-26, [cit. 2020-05-22]. Dostupné online.
  7. PALÁT, Augustin. Čínská lidová republika. [s.l.] : Svoboda, t. Rudé právo, 1970. 283 s. S. 135.
  8. a b 反右运动 [online]. bkrs.info, [cit. 2020-05-22]. Dostupné online.
  9. Česká literatura. [s.l.] : Československá akademie věd, 1958. 536 s. S. 120.
  10. Sborník historický. [s.l.] : [s.n.], 1985. 600 s. S. 204.
  11. MDBG Chinese Dictionary [online]. mdbg.net, [cit. 2020-05-22]. Dostupné online.
  12. VIDAL, Christine. The 1957-1958 Anti-Rightist Campaign in China: History and Memory (1978-2014) [online]. 2016, [cit. 2020-05-21]. Dostupné online.
  13. ZEMING, Chen. The “Active Rightists” of 1957 and Their Legacy: “Right-wing Intellectuals,” Revisionists, and Rights Defenders [online]. 2007, [cit. 2020-05-21]. Dostupné online.
  14. BAKEŠOVÁ, Ivana. Čína ve XX. století. 1. vyd. Zväzok 2. Olomouc : Univerzita Palackého, 2003. 218 s. (Učebnice.) ISBN 80-244-0611-X. S. 55 – 57.
  15. CHANG, Jung; HALLIDAY, Jon. Mao : příběh, který možná neznáte. Preklad Michaela Ponocná. Vyd. 1. Praha : Beta, 2006. 719 s. ISBN 80-7306-272-0.
  16. a b KING, Gilbert. The Silence that Preceded China’s Great Leap into Famine [online]. Smithsonian Magazine, [cit. 2020-05-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  17. Ding Ling | Chinese author [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2020-05-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  18. MCCARTHY, TERRY. Breaking News, Analysis, Politics, Blogs, News Photos, Video, Tech Reviews. Time, 1999-04-12. Dostupné online [cit. 2020-05-21]. ISSN 0040-781X. (po anglicky)
  19. Chinese Revolution [online]. 2019-02-11, [cit. 2020-05-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  20. a b The 1957 Anti-Rightist Movement: A warning from history EJINSIGHT - ejinsight.com [online]. EJINSIGHT, [cit. 2020-05-21]. Dostupné online.
  21. KING, Gilbert. The Silence that Preceded China’s Great Leap into Famine [online]. Smithsonian Magazine, [cit. 2020-05-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  22. Zhu Rongji | Biography & Facts [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2020-05-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  23. Uneasy silences punctuate 60th anniversary coverage - China Media Project [online]. web.archive.org, 2010-06-11, [cit. 2020-05-21]. Dostupné online.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BAKEŠOVÁ, Ivana; KUČERA, Ondřej; LAVIČKA, Martin. Dějiny Čínské lidové republiky : (1949 – 2018). Vyd. 1. Praha : NLN, 2019. 444 s. ISBN 978-80-7422-596-3. S. 90 – 91.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]