Pchu-i

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Pchu-i (vpravo) po nástupe na trón; jeho otec Caj-feng a mladší brat Pchu-ťie (vľavo)

Pchu-i ((溥儀, pinyin: Pǔyí; taktiež Aisin Gioro Puyi, Henry Puyi, cisár Süan-tchung, 宣統, pinyin: Xuāntǒng); * 7. február 1906 – † 17. október 1967) bol jedenásty a posledný cisár dynastie Čching a posledným cisárom v dejinách Číny vôbec.

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Pchu-i sa narodil 7. februára 1906, ale 13. Novembra 1908 bol odtrhnutý od života vo svojej rodine a vzatý do Zakázaného mesta ako nástupca a pokračovateľ vládnuceho rodu dynastie. Pochádzal z Mandžuského vládnuceho rodu Aisin Gioro. Jeho prastarý otec bol cisár Taokuang, 7. cisár dynastie Čching. Pchu-i sa dostal na trón zvolením cisárovnou vdovou Cch´-si, po smrti cisára Kuang-sü, ktorý zomrel bez dediča. Pchu-i oficiálne zasadol na trón dynastie Čching 2. decembra 1908 vo veku 2 rokov a stal sa cisárom Süan-tchung.[1]

Koniec dynastie Čching[upraviť | upraviť zdroj]

Ku koncu dynastie Čching a v období vlády cisára Süantchung bola dynastia značne oslabená, dochádzalo k rôznym nepokojom, útokom a v rôznych častiach krajiny sa postupne plánoval prevrat republikánskych revolucionárov.[2] Situácia napokon vyvrcholila Sinchajskou revolúciou, ktorá ukončila vládu dynastie Čching a umožnila vznik Čínskej republike. Pchu-i oficiálne abdikoval 12. februára 1912. Táto udalosť však neznamenala koniec mladého cisára ani mandžuského rodu. Vďaka zmluve medzi novou čínskou vládou a cisárskym rodom boli dohodnuté mnohé body týkajúce sa jeho ďalšieho života, napr. zachovanie cisárskeho titulu, ochrana, finančné príspevky, život v Zakázanom meste a iné.[3]

Život v Zakázanom meste[upraviť | upraviť zdroj]

Pchu-i bol do svojich 18 rokov vychovávaný v Zakázanom meste, ktoré neopúšťal. Bol zvyknutý, že sa s ním zachádzalo ako s cisárom, eunuchovia ho sprevádzali pri každej činnosti. V detstve sa takmer nestýkal so svojou rodinou, svoju mamu videl až po ôsmych rokoch od príchodu do Zakázaného mesta.[4] Bol vychovávaný ako syn nebies, všetko mu bolo dovolené a odpustené, preto sa z neho stala krutá osoba bez hlbšieho morálneho cítenia. Počas mladých rokov mu najbližším človekom bola Wang Čchiao, jeho dojka, ktorej bolo jedinej dovolené prísť z rodiny s ním a ktorá jediná nadviazala s ním naozaj ľudský vzťah (ostatní preferovali predstavu syna nebies). Vysvetlila mu veci ohľadom morálky a ľudských vzťahov a ostala dôležitým človekom v jeho živote až do vysokého veku.[5]

Bol vedený v tradičnom hľadení na svet, bez akýchkoľvek inovácií a modernej doby. Spôsob jeho vyučovania taktiež ostal v tradičnom ponímaní, hlavnými témami a zdrojom látky boli Konfuciánske knihy a učenie. Veľa informácií bolo mystických a ťažko zrozumiteľných, neobsahovali žiadne poznatky z matematiky, chémie alebo geografie.[6] Vyrastal odtrhnutý od sveta v bubline svojho panovania kvôli strachu a odporu eunuchov z kontaktu cisára so svetom. Napr. v 15 rokoch sa dozvedel o telefóne a že je pravdepodobne krátkozraký, na čo mu bolo povedané, že jeho predkovia nepoužívali tieto technológie a tak by sa nemali zavádzať.[7]

So životom nebol spokojný, cítil sa kontrolovaný a preto s bratom Pchu-ťie naplánovali útek v roku 1922. Podplatili viacerých eunuchov, avšak aj tak ich tesne pred odchodom nahlásili a útek im skazili.[8] Následne sa snažil aspoň o zmeny a reformy vnútri Zakázaného mesta, napr. rozpustenie väčšiny eunuchov.[9]

Reginald Fleming Johnston[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1919 mu bol počas svojho štúdia pridelený škótsky tútor Reginald Fleming Johnston, ktorý sa stal taktiež jeho poradcom a vplyvnou osobou v jeho živote až po príchod do Tchien-ťin (1925). Vyštudoval v Anglicku, v tomto období strávil v Ázii už približne 20 rokov, veľmi plynule hovoril čínštinou, precestoval Čínu, poznal jej dejiny, zvyky, literatúru a myslenie. Počas vyučovania dal svojim žiakom v Zakázanom meste anglické mená – Henry Pchu-i. Vďaka jeho prístupu boli do života cisára vložené znalosti nielen z moderného sveta, ale taktiež veľa znalostí z Britskej kultúry. Bolo to taktiež na jeho popud, že si Pchu-i nechal ostrihať tradičný mandžuský účes.[10]

Znovunastolenie dynastie Čching[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1917 zavládla v Zakázanom meste nálada plná očakávania, keď sa kvôli politickým udalostiam naskytla príležitosť znovu navrátiť krajinu pod vedenie cisára Süan-tchunga a vyhlásiť dynastiu Čching. 1. júla 1917 bola dynastia opäť vyhlásená vďaka snahe generála Čang Sün. Avšak zásahy bombardovacím lietadlom na územie Zakázaného mesta síce nespôsobili veľké škody, ale navrátili 12. júla vládu Čínskej republike.[11] V oficiálnom dokumente venovanom predstaviteľom bola vina hodená na generála a Pchu-i bol vykreslený ako dieťa, ktoré na udalosti nemalo dosah.[12]

Exil[upraviť | upraviť zdroj]

Vyhrotená politická situácia v Číne spôsobila, že 5. novembra 1924 generál armády Feng Jü-siang docielil vyhnanie Pchu-iho zo Zakázaného mesta. Vyšlo vyhlásenie, ktoré zrušilo zmluvu medzi republikou a cisárskym rodom a vyhlásilo novú dohodu. Medzi nimi boli podmienky ako napr. vzdať sa titulu cisára, stať sa obyčajným občanom Čínskej republiky a opustiť oblasť Zakázaného mesta, avšak zahrňovali aj nejakú finančnú pomoc na život.[13]

Pchu-i s cisárskym dvorom vyjadril nesúhlas, preto v roku 1925 utiekol do Tchien-ťinu na územie japonskej delegácie.[14] V tomto období vznikli medi nimi provizórne dobré vzťahy, avšak bola od neho očakávaná absolútna poslušnosť a boli zakázané jeho stretnutia s čínskym územím. Jeho cieľom zostalo znovunastolenie dynastie Čching za pomoci japonskej podpory.

Mandžukuo[upraviť | upraviť zdroj]

Pchu-i ako vládca Mandžukuo

V roku 1931 Japonsko obsadilo Mandžusko so snahou o vytvorenie nového štátu na čele s Pchu-i.[15] Čínska republika sa snažila o obnovenie dohody medzi republikou a rodom Aisin Gioro, aby Pchu-i neodišiel na sever alebo na územie Japonska, avšak neúspešne. 10. novembra 1931 odišli Pchu-i a jeho podporovatelia na sever. Stále bojovali o nastolenie monarchie, ktoré sa im ale nepodarilo. Japonskí predstavitelia sa nedali presvedčiť a prijímali len názor vzniku republiky s hlavným predstaviteľom Pchu-i. Nakoniec súhlasil s podmienkou jednoročnej vízie, ktorá dávala štátu jeden rok na zmenu k monarchii, inak sa funkcie hlavného predstaviteľa vzdá.[16]

28. februára 1932 prebehla oficiálna deklarácia nezávislosti severovýchodu a vznik Mandžuského štátu alebo Mandžukuo.[17] Pchu-i stále nesúhlasil s priebehom diania, ale nakoniec situáciu vzal ako stupienok k nastoleniu dynastie.[18] Oficiálne bola síce moc a autorita v jeho rukách, v skutočnosti však nemal žiadnu moc, všetka moc bola v rukách Kuantungskej armády.[19]

Situácia sa časom zmenila a v marci 1934 bol Pchu-i vyhlásený za cisára Muandžukuo.[20] Moc však bola stále v rukách japonskej armády a rôzne nápady z vnútra o osamostatnenie Mandžukua od Japonska boli silne potlačované a potrestané. V tomto období sa Japonsko chystalo na obsadenie Číny a taktiež sa snažilo o svadbu medzi rodom Aisin Gioro a japonskou ženou s cieľom mať potomka a dediča, na ktorého by mali priamy dosah.[21] Počas druhej čínsko-japonskej vojny slúžilo Mandžukuo ako dodávač zásob a dopomohlo k ďalšiemu obsadeniu Číny Japonskom.[22]

Počas náznaku porážky Japonska trpel Pchu-i stále väčším strachom o svoj život. To spôsobilo zhoršenie zdravia a zvýšenie krutosti v jeho povahe, dochádzalo k častému týraniu v jeho domácnosti. Taktiež sa zvýšila jeho poverčivosť, začal sa silno prikláňať k budhizmu a vegetariánstvu, zvýšila sa aj jeho závislosť a posadnutosť liekmi.[23]

Zajatie a neskorší život[upraviť | upraviť zdroj]

Po pridaní Sovietskeho zväzu do vojny a neskôr kapitulácii Japonska boli[24] Pchu-i a iní odvezení na Sibír do Čita, kde žili v prevažne bezpečnom prostredí. V Číne v tomto období prebiehala občianska vojna a Pchu-i sa stále obával o svoj život, považoval návrat do Číny za nebezpečné.[25] Počas súdnych procesov popieral spoluúčasť na celom pláne, obvinil Japonsko zo všetkého, čo sa stalo.[26]

V roku 1950 boli presunutý naspäť do územia Mandžuska, kde prežili 10 rokov väzenia, preúčania mentality a učenia o demokracii, revolúcii a novej politike.[27] Počas tohto obdobia zažil preúčanie nielen v oblasti politiky a sveta, ale aj jeho vlastného života. Izolácia od rodiny a známych mu priniesla nový pohľad na vlastnú osobnosť, uvedomenie si obyčajnosti a rovnosti s ľuďmi. Musel sa naučiť najzákladnejšie veci, ktoré ho ako cisára nikto poriadne nenaučil, napr. pranie oblečenia, šitie, čistenie. Stále sa však obával o svoj život a trpel hanbou za nedostatky v porovnaní s inými väzňami.[28]

Pri príležitosti osláv 10. výročia vzniku Čínskej ľudovej republiky vyhlásil dňa 14. septembra 1959 Mao Ce-tung odpustenie pre „preučených“ väzňov.[29] Dňa 4. decembra 1959 sa toto vyhlásenie dostalo aj pre Pchu-iho a 9. decembra 1959 sa po 35 rokoch navrátil do Pekingu.[30] Začal žiť ako obyčajný občan republiky, pracoval v botanickom centra a neskôr bol pridelený k výskumným prácam. Stále pracoval aj na svojej autobiografii a stal sa aj členom kongresu, kde zastupoval Mandžuský ľud. Zomrel 17. októbra 1967 na rakovinu.

Doporučená literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Autobiografia:

  • Pchu-i. Byl jsem posledním císařem čínským. Preklad: Martin Hála. Praha: Panorama, 1990. ISBN 80-7038-082-9.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. PUYI; KRAMER, Paul. The Last Manchu: The Autobiography of Henry Pu Yi, Last Emperor of China. New York : Pocket Books, 1987. 3-4 s. ISBN 9780671651886.
  2. Ibd. 5-6 s.
  3. Ibd. 10 s.
  4. Ibd. 12-13 s.
  5. Ibd. 29-33 s.
  6. Ibd. 43-44 s.
  7. Ibd. 85-86 s.
  8. Ibd. 90 s.
  9. Ibd. 97-104 s.
  10. Ibd. 50-54 s.
  11. HUTCHINGS, Graham. Modern China: A Guide to a Century of Change. Harvard University Press, 2003. 346 s. ISBN 978-0-674-01240-0.
  12. PUYI; KRAMER, Paul. The Last Manchu: The Autobiography of Henry Pu Yi, Last Emperor of China. New York : Pocket Books, 1987. 65, 71-72 s. ISBN 9780671651886.
  13. Ibd. 108-109 s.
  14. Ibd. 118-119 s.
  15. Ibd. 141-143 s.
  16. Ibd. 158 s.
  17. Ibd. 162 s.
  18. Ibd. 164-165 s.
  19. Ibd. 166 s.
  20. Ibd. 176-177 s.
  21. Ibd. 185-186 s.
  22. Ibd. 187 s.
  23. Ibd. 191-196 s.
  24. Ibd. 203-204 s.
  25. Ibd. 211-212 s.
  26. Ibd. 215-217 s.
  27. Ibd. 218-227 s.
  28. Ibd. 218-227 s.
  29. Ibd. 288 s.
  30. Ibd. 291, 295 s.