Brežnevova doktrína

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Brežnevova doktrína (rus. Доктрина Брежнева – Doktrina Brežneva, angl. Brezhnev Doctrine) bol „súhrn zásad obmedzenej suverenity socialistických krajín nazvaný podľa generálneho tajomníka ÚV KSSZ L. I. Brežneva“.[1]

Samotný pojem pochádza od západných novinárov[2]:748, Brežnev existenciu takejto doktríny rozhodne popieral.[3][4] Brežnevova doktrína mala predstavovať jednu z mála zásadných ideologických konštrukcií jeho éry.[2]:748

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Brežnevova doktrína bola sformulovaná po augustovej invázii Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v auguste 1968. Sovietske noviny Pravda uverejnili hneď na druhý deň po vpáde vojsk (22. augusta) článok, ktorý Dějiny Ruska (2017) sumarizujú: „obrana socializmu v Česko-Slovensku nemôže byť pokladaná za internú záležitosť tohoto štátu, ale ide o kolektívny problém.“ Neskôr (26. september) vyšiel článok (opäť v Pravde) s názvom „Suverenita a medzinárodné záväzky socialistických štátov“[5], ktorého kľúčová časť je: „‚Národy socialistických štátov a ich komunistické strany majú a musia mať slobodu v rozhodovaní o ceste rozvoja ich štátov; avšak žiadne ich rozhodnutie nesmie škodiť ani socializmu v ich štáte, ani základným záujmom ostatných socialistických štátov.‘“[6]:120

Následne boli jej zásady niekoľkokrát potvrdené a boli začlenené do medzištátnych zmluv sovietskeho bloku a aj do ich ústav[3], napr. do Česko-slovensko-sovietskej zmluvy spojeneckej zmluvy z roku 1970. Na 24. zjazde KSSZ (1971) boli princípy Brežnevovej doktríny vyhlásené za jeden z princípov sovietskej zahraničnej politiky a základ vzťahu s ostatnými štátmi socialistického bloku. Ako nástroje slúžila Varšavská zmluva a Rada vzájomnej hospodárskej pomoci.[7] Napriek vyššie uvedenému však platí, že intervencia vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy do ČSSR bola „v skutočnosti naposledy, čo bola táto doktrína použitá.“[8]

Skutočnosť, či Brežnevova doktrína platí, bola spochybnená v decembri 1980, keď Sovietsky zväz nezasiahol v Poľsku pri kríze spôsobenej protestami Solidarity.[9] Následne „spoliehali satelitní predáci na tzv. Brežnevovu doktrínu skôr zo zotrvačnosti, ako na strašiaka pre poddaných.“[10]:374

Henry Kissinger sa pri rozhovore so sovietskym politikom Anatolijom Fiodorivičom Dobryninom, ktorý sa sťažoval na nekompetentnosť afganskej vlády, ktorú ZSSR podporoval, spýtal: „či Brežnevova doktrína stále platí. Na čo Dobrynin odsekol: ‚Prečo si myslíte, že je kábulská vláda komunistická?‘“.[11]:825 Samotné Spojené štáty (Bushova vláda) v decembri 1989 „vystrašená bukureštianskym vybavovaním si účtov dala do Moskvy vedieť, že by nič nenamietala, ak by sovietske vojská uplatnili v Rumunsku tzv. Brežnevovu doktrínu“.[10]:442

Brežnevova doktrína bola opustená za vlády Michaila Gorbačova.[9]

Pochybnosti o existencii[upraviť | upraviť zdroj]

Odlišný názor na koncept Brežnevovej doktríny (a vôbec jej existenciu) má Karel Durman: „Snáď najväčším prekvapením z mnohých sú skutočnosti okolo tzv. Brežnevovej doktríny. Aj keď v ňu všetci verili, i keď vytvárala pre satelitných komunistov pocit istoty a pre všetkých ostatných pocit bezmoci, bola doktrína skôr mýtus.“[6]:12 Článok z 26. septembra „vôbec nebol zamýšľaný v tom zmysle, v akom ho pochopili západní analytici a média. Mal omnoho skromnejší cieľ: tlmočiť verejnosti dokument ministerstva zahraničia o sovietsko-amerických vzťahoch, ktorý politbyro schválilo 18. septembra“[6]:120 A dodáva: „To, čo bolo nazvané Brežnevova doktrína obmedzenej suverenity, právo vojensky zasiahnuť proti každému neposlušnému štátu z impéria, si západní interpreti vykonštruovali ako alibi pre prispôsobivosť. V postupe politbyra bol prítomný nikdy nevyliečený ruský strach a jeho siamské dvojča – agresivita a mesianizmus, nie jasná koncepcia. Výklad o doktríne sa však aj im znamenite hodil, pretože s ním bolo spojené nepriame priznanie Západu, že ‚východná Európa nepatrí do oblasti našeho bezprostredného záujmu‘. Ako sa ukázalo v rumunskej, a hlavne poľskej otázke, chcelo Brežnevovo vedenie reagovať vždy prípad od prípadu a radšej opatrne.“[10]:97 Udalosti v Poľsku v roku 1970 „preukazujú, že Brežnevova doktrína ‚neplatila‘. Ako napísal britský veľvyslanec Henderson, nikomu neuniklo, že ‚Rusi sa na to pozerali a nezasiahli‘“.[10]:100

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Brežnevova doktrína. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 306.
  2. a b KŘEN, Jan. Dvě století střední Evropy. Vyd. 1. – dotisk. Praha : Argo, 2006. 1109 s. (Dějiny Evropy; zv. 8.) ISBN 80-7203-612-2.
  3. a b Brežněvova doktrína. In: PEČENKA, Marek; LUŇÁK, Petr, a kol. Encyklopedie moderní historie. dotisk 3. vyd. Praha : Libri, 2002. 655 s. ISBN 80-85983-95-8. S. 65.
  4. BREŽNEVOVA DOKTRÍNA. In: KAMENICKÝ, Miroslav, et al. Lexikón svetových dejín. 3. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003. 319 s. ISBN 80-10-00001-9.
  5. VYDRA, Zbyněk, et al. Dějiny Ruska. Vyd. 1. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2017. 504 s. (Dějiny států.) ISBN 978-80-7422-324-2. S. 384.
  6. a b c DURMAN, Karel. Útěk od praporů : Kreml a krize impéria 1964 – 1991. Vyd. 1. Praha : Karolinum, 1998. 531 s. ISBN 80-7184-672-4.
  7. VYKOUKAL, Jiří; TEJCHMAN, Miroslav; LITERA, Bohuslav. Východ : vznik, vývoj a rozpad sovětského bloku 1944 – 1989. 2. vyd. Praha : Libri, 2017. 863 s. (Historická řada.) ISBN 978-80-7277-561-3. S. 353 – 354.
  8. KOCIAN, Jiří, et al. Dějiny Komunistické strany Československa. Vyd. 1. Zväzok IV : (1969 – 1993). Praha : Academia, 2020. 591 s. ISBN 978-80-200-3174-7. S. 399.
  9. a b WILLIAMS, Kieran. BREZHNEV DOCTRINE. In: Encyclopedia of Russian History. Ed. James R. Millar. Vol. 1 A – D. New York : Macmillan Reference USA, 2004. ISBN 0-02-865694-6. S. 169 – 170.
  10. a b c d DURMAN, Karel. Popely ještě žhavé : velká politika 1938 – 1991. Diel II. Konce dobrodružství 1964 – 1991. Praha : Karolinum, 2009. 559 s. ISBN 978-80-246-1536-3.
  11. KISSINGER, Henry. Umění diplomacie : od Richelieua k pádu Berlínské zdi. Preklad Miloš Calda. Vyd. 3. Praha : Prostor, 1999. 946 s. (Obzor; zv. 7.) ISBN 80-7260-025-7.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • KISSINGER, Henry. Roky v Bílém domě. Preklad Václav Viták. 1. vyd. v českém jazyce. Praha : BB/art, 2006. 1406 s. ISBN 80-7341-703-0. S. 153, 159, 160, 1042, 1058, 1146.