Belgická koloniálna ríša

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Belgické kráľovstvo v súčasnosti radíme ku koloniálnym veľmociam, ale v porovnaní so Spojeným kráľovstvom, či Francúzskom, ovládalo len obmedzený počet území. Príčinou bolo pomerne neskoré zapojenie sa do koloniálneho boja a to až po roku 1830 kedy Belgické kráľovstvo oficiálne deklarovalo nezávislosť od Severného Holandska. Kým sa však počas vlády kráľa Leopolda I. došlo len k niekoľkým koloniálnym výpravám, ktoré však nepriniesli žiadne väčšie úspechy, cieľ získavania kolónií začal presadzovať najmä jeho syn Leopold II., vládnuci od roku 1865, podľa ktorého „aby sa s Belgickom vo svete počítalo, musí byť koloniálnou veľmocou“.[1] Belgická koloniálna ríša bola špecifická tým, že jediná kolónia, dnešná Demokratická republika Kongo, tvorila až 98 % spravovaného územia, pričom i v tomto prípade sa ňou stalo oficiálne až v roku 1908 po presune správy z osobného vlastníctva kráľa Leopolda II. do rúk belgického parlamentu.[2]

Belgické kolónie[upraviť | upraviť zdroj]

Slobodný konžský štát (1885 – 1908)[upraviť | upraviť zdroj]

Leopold II., v snahe získavania kolónií, sústredil svoju pozornosť na neobsadené územie v okolí povodia rieky Kongo. V 70. a 80. rokoch 19. storočia sem preto vyslal prieskumníka H. M. Stanleyho, ktorý tu postupne vystaval základne, infraštruktúru a zaistil kontakt s miestnymi vládcami. Leopold II. bol následne na Berlínskej konferencii v roku 1885 schopný zaistiť si uznanie ostatných koloniálnych veľmocí, vďaka čomu vznikol Slobodný konžský štát, ktorý však nie je možné oficiálne považovať za belgickú kolóniu, keďže šlo o územie v osobnom vlastníctve kráľa.[3] Hoci Belgicko z časti ťažilo z obchodu surovín, najmä slonoviny a kaučuku, ktoré sa v kolónii nachádzali, správa územia s rozlohou osemkrát väčšou, než samotné Belgicko, bola finančne nákladná a belgický parlament jeho udržiavanie nepodporoval.[4] Územie Slobodného kožského štátu tak ostalo pod priamou správou kráľa Leopolda II., ktorý tu mohol vládnuť takmer neobmedzene, keďže, ako uvádza autor Ewans, „kým Leopold II. bol v Belgicku len konštitučný monarcha, v Kongu mohol byť neobmedzený autokrat"[4], pretože držba kolónií bola pre neho otázkou prestíže a „stále lepšieho postavenia v európskej rodine národov“[5]. Kráľ Leopold II. tu presadzoval brutálny, tzv. „gumový“ režim – miestni obyvatelia boli nútení zbierať kaučuk, ktorý z veľkej časti putoval bez zisku priamo do Európy, pričom pri nesplnenie kvót bolo trestané mrzačením, či vraždami. Počas tohto obdobia dochádzalo i k vyhladzovaniu osád, či vraždám miestnych vládcov, ďalší obyvatelia umierali na podvýživu a európske choroby.[6] Správa Leopolda II. v Slobodnom konžskom štáte sa preto často označuje za holokaust – podľa súčasných zdrojov počas neho Kongo prišlo o približne 10 miliónov obyvateľov.[7] Až po diplomatickom nátlaku, iniciovanom britským novinárom a politikom E. D. Morelom, bola v roku 1908 oficiálne prevzatá pod správu belgického parlamentu a premenovaná na Belgické Kongo.[6]

Belgické Kongo (1908 – 1960)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1908 po diplomatického nátlaku veľmocí v snahe ukončiť režim Leopolda II., prešiel Slobodný konžský štát pod správu belgického parlamentu. Belgické Kongo, ako bolo územie premenované, sa tak stalo oficiálnou belgickou kolóniou a to až do získania nezávislosti územia v roku 1960. Ale, v súlade s autorom Vanthemschem, „hoci sa belgické autority odvtedy snažili o potlačenie najhorších excesov z obdobia vlády Leopolda II., nútená práca nezmizla; až do posledných rokov koloniálnej správy museli Konžania pracovať „zadarmo“, [...] pričom v medzivojnovom období patrilo Belgické Kongo k najväčším svetovým producentom primárnych komodít.“[6] Došlo tak len k minimálnym zmenám, zatiaľ čo v kolónii bol naďalej uplatňovaný princíp tzv. paternalizmu, spočívajúcom v tendencii udržiavania postoja ku Konžanom ako rodič k deťom, s čím bolo spojené napr. obmedzovanie autonómie a osobnej slobody miestnych obyvateľov.[8] V kolónii sa tiež uplatňoval princíp podobný apartheidu, hoci ten v Južnej Afrike Belgicko oficiálne odsudzovalo. Len vybraní miestni obyvatelia, tzv. „evolués“ mali prístup k pro-západnému vzdelaniu a preberali európske hodnoty, zatiaľ čo väčšina obyvateľstva túto možnosť v koloniálnej ére nikdy nedostala.[9] Belgické Kongo slúžilo ako „modelová kolónia“ – hoci tu, i vďaka zásahom misionárov, bola snaha o vybudovanie zdravotníctva a systému základného školstva, politický a sociálny systém, či intelektuálna elita tu do dekolonizácie neexistovali. V roku 1960, kedy došlo, podobne ako v mnohých ostatných afrických kolóniách, k presadeniu nezávislosti, bolo Belgické Kongo na tento proces nepripravené, čo „vysvetľuje mnohé z negatívnych aspektov jeho vývoja v nasledujúcich dekádach“.[6]

Ruanda-Urundi (1923 – 1962)[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšou kolóniou Belgického kráľovstva bolo územie Ruanda-Urundi, z ktorého po získaní nezávislosti vzišli dva štáty, pod dnešným názvom Rwanda a Burundi. Toto územie pripadlo v roku 1885 Nemecku, ktoré, podobne ako Belgicko, sa do koloniálneho boja zapojilo až po jeho zjednotení v roku 1871, kedy už bola veľká časť území Afriky pod správou iných európskych impérií.[10] Po prvej svetovej vojne, v súlade s Versailleskou zmluvou, muselo Nemecko územie odstúpiť územie Ruanda-Urundi, ktoré v roku 1923 oficiálne pripadlo Belgickému kráľovstvu, pričom bolo následne deklarované ako mandát C Organizácie spojených národov. V roku 1925 Belgicko administratívne pričlenilo územie ku Belgickému Kongu a stanovilo tu špeciálny režim. Mandátne územie získalo nezávislosť od Belgického kráľovstva v roku 1962.[11]

Medzinárodná zóna v Tientsin (1902 – 1931)[upraviť | upraviť zdroj]

Belgické kráľovstvo spravovalo medzi rokmi 1902 až 1931 časť medzinárodnej zóny v Tientsin (dnešný Tianjin) v Číne. Parlament však nemal v záujme financovanie a rozvoj tohto územia, preto už v roku 1929 Belgicko podpísalo zmluvu o jeho návrate Číne, ktorá vošla v platnosť v roku 1931.[12]

Medzinárodná zóna v Tangier (1928 – 1956)[upraviť | upraviť zdroj]

Počas obdobia medzi rokmi 1928 až 1956 malo Belgicko výsadné postavenie v časti medzinárodnej zóny v Tangier nachádzajúcej sa v dnešnom Maroku. K správe územia okolo mesta Tangier, ktoré sa v roku 1924 stalo demilitarizovanou zónou pod správou Spojeného kráľovstva, Francúzska a Španielska, sa Belgicko spolu s ďalšími štátmi pridalo v roku 1928.[13] V roku 1956 bolo mesto opäť vrátené Maroku.

Poznámka: Hoci Belgicko malo na určité obdobia vo výhradnej správe časti v uvedených medzinárodných zónach, ako oficiálne kolónie sa v literatúre väčšinou neuvádzajú.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Martin Ewans, „Belgium and the Colonial Experience“, Journal of Contemporary European Studies, vol. 11, no. 2 (November 2003) s. 167, dostupné online na: http://condor.depaul.edu/fdemissi/Belgium%20and%20the%20Colonial%20Experience.pdf (prevzaté 15. 4. 2018).
  2. New World Encyclopedia, „Belgian colonial empire“, dostupné online na: http://web.newworldencyclopedia.org/entry/Belgian_colonial_empire (prevzaté 15. 4. 2018).
  3. Vanthemsche Guy „The Historiography of Belgian Colonialism in the Congo“, Europe and the World in European Historiography, Edizioni PLus - Pisa University Press (2006) s. 90., dostupné online na: https://www.academia.edu/3336285/The_historiography_of_Belgian_colonialism_in_the_Congo?auto=download[nefunkčný odkaz] (prevzaté 15. 4. 2018).
  4. a b Ewans Martin, „Belgium and the Colonial Experience“, s. 168.
  5. New World Encyclopedia, „Belgian colonial empire“.
  6. a b c d Vanthemsche Guy „The Historiography of Belgian Colonialism in the Congo“, s. 91.
  7. The Guardian, „The Hidden Holocaust“, dostupné online na: https://www.theguardian.com/theguardian/1999/may/13/features11.g22 (prevzaté 15. 4. 2018).
  8. Encyclopaedia Britannica, „Belgian paternalism and the politics of deocolonization“, dostupné online na: https://www.britannica.com/place/Democratic-Republic-of-the-Congo/Belgian-paternalism-and-the-politics-of-decolonization (prevzaté 16. 4. 2018).
  9. Vanthemsche Guy, Belgium and the Congo (Cambridge University Press: 2012) s. 32.
  10. Záhořík Jan, „Towards Demography, Labor Force and Migration in Colonial Ruanda-Urundi“, in: Colonialism on the Margins of Africa (Routledge, Londýn: 2017) s. 155, dostupné online na: https://otik.uk.zcu.cz/bitstream/11025/11366/1/Zahorik.pdf (prevzaté 15. 4. 2018).
  11. Záhořík Jan, „Towards Demography, Labor Force and Migration in Colonial Ruanda-Urundi“.
  12. Anne-Marie Brady; Douglas Brown, "Foreigners and Foreign Institutions in Republican China" (Routledge: 2012) s. 27.
  13. Stuart Graham H., "The Future of Tangier". Foreign Affairs, vol. 23, č. 4 (júl 1945), dostupné online na: https://www.foreignaffairs.com/articles/morocco/1945-07-01/future-tangier (prevzaté 19. 4. 2018).