Boirault
Boirault (franc. Appareil Boirault) bolo francúzske experimentálne vozidlo z obdobia 1. svetovej vojny. Vzniklo v rámci snahy francúzskej armády skonštruovať stroj, ktorý by dokázal prekonávať zákopy. Meno dostal podľa svojho konštruktéra Louisa Boiraulta. Vozidlo sa v testoch ukázalo ako značne nepraktické a dostalo prezývku Diplodocus militaris.[1]
Boirault I.
[upraviť | upraviť zdroj]Jeho vývoj začal v roku 1914, francúzske Ministerstvo vojny schválilo konštrukciu prototypu 3. januára 1915.[1] Cieľom bolo postaviť vozidlo, ktoré by dokázalo prekonávať zátarasy z ostnatého drôtu, zákopy a krátery po granátoch. Konštrukčne sa stroj od predchodcov súčasného tanku úplne odlišoval: stred stroja tvorila kabína pre dvojčlennú posádku, pohon a prevodovka a okolo nej bol postavený systém šesťdielneho pohyblivého rámu (každý diel mal rozmery 4 x 3 metre a štyri priečky), ktorý preklápaním umožňoval pohyb. Smer pohybu dopredu a dozadu určoval vodič presunom kabíny v strede rámu. Konštrukcia mala niekoľko zásadných problémov: pohon s výkonom 80 koní a neefektívny systém pohybu nebol schopný udeliť stroju vážiacemu 30 ton vyššiu rýchlosť ako 3 km/hod. Síce dokázal prekonať i veľmi široký zákop, vďaka svojej pomalosti, problémom s otáčaním a inštaláciou výzbroje bol v skutočnom boji nepoužiteľný. Preto bol vývoj 10. júna 1915 oficiálne ukončený.[1]
Na naliehanie konštruktéra boli v projekte urobené ďalšie zmeny, vytvorená nová komisia a 4. novembra 1915 zorganizovaný nový test.[1] Stroj, zaťažený 9 tonami simulovaného nákladu, úspešne prekonal 8 metrov široký zátaras z ostnatého drôtu, 5 metrov široký kráter a 2 metre široké zákopy. Dosiahol rýchlosť 1,6 km/h. Druhý test 13. novembra však opäť ukázal značné problémy vozidla so zmenou smeru pohybu, ktorý vyžadoval zdvihák, bol časovo náročný a dokázal otočiť stroj len o 45 stupňov. Projekt bol opäť zamietnutý z dôvodu prílišnej viditeľnosti, hluku, zraniteľnosti, pomalosti a zlej manévrovateľnosti vozidla.
Boirault II.
[upraviť | upraviť zdroj]Konštruktér sa snažil problém vyriešiť stavbou druhého prototypu s trojčlennou posádkou, ktorý bol menší, ľahší a pancierovaný. Stroj tvoril centrálny pancierovaný trup, okolo ktorého "obiehalo" šesť pojazdových dosiek. Testoval sa 17. augusta 1916 v Souain-Perthes-lès-Hurlus, kde však komisiu sklamal svojou pomalosťou – pohyboval sa rýchlosťou iba 1 km/hod.[1] Aj tento pokus o netradičnú konštrukciu tak napokon skončil už vo fáze prototypu.
Generál Henri Gouraud takto 20. augusta 1916 komentoval schopnosti stroja: "Smer nie je presný (...) nemožno potvrdiť, že bude s istotou schopný si poradiť s takými nepriateľskými cieľmi ako sú bunker, guľometné hniezdo, pozorovateľňa ... mimo bojiska, na cvičisku, spôsobmi, ktoré prinajmenšom neodrážajú realitu, majú tieto testy ďaleko od presvedčivosti..."[2]
Projekt bol definitívne ukončený potom, ako sa francúzske Ministerstvo vojny rozhodlo pre sériovú výrobu tanku Schneider CA-1.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e Gougaud, str. 104
- ↑ Vo fráncúzskom origináli: "La direction est imprécise (...) Il en résulte que si l'appareil est susceptible de tout écraser sur son passage on ne peut affirmer qu'il rencontrera d'une façon certaine, telle ou telle organisation ennemie de dimensions restreintes qui lui auront été désignées, par exemple, blockhaus, abri de mitrailleuse, observatoire...(...) Executés loin de l'ennemi, sur un terrain d'exercice, dans des conditions ne reflétant en rien la réalité, ces essais sont loin d'être concluants."; Gougaud, str. 104
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- Pejčoch Ivo: Obrněná technika 13 - První světová válka, vydavateľ Svět křídel, Cheb, 2014. ISBN 978-80-87567-45-6
- Alain Gougaud L'Aube de la Gloire, Les Autos-Mitrailleuses et les Chars Français pendant la Grande Guerre, 1987, Musée des Blindés, ISBN 2-904255-02-8
- Tim Rigsby: Boirault Machine, Véhicule de anti barbelé (Anti-barbed wire Vehicle) [1]
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Boirault machine na anglickej Wikipédii.