Celoplášťová strela

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Príklad celoplášťovej strely: vľavo projektil 7,62 x 39 mm do pušky, vpravo 7,62 x 25 mm do pištole

Celoplášťová strela (v angličtine full metal jacket, skrátene FMJ) je druhom strely, ktorá má mäkké jadro (zvyčajne z olova) uzavreté v plášti z tvrdého kovu, ktorý pokrýva predok a boky projektilu (styčná plocha s hlavňou) a niekedy môže byť rozšírená aj na základňu strely (rôzne špeciálne označenia, napr. TMFJ). Najčastejšie používaný kov je zo zliatiny medi s rôznymi ďalšími zložkami (nikel, oceľ, vzácnejšie zlato). Historicky prvú celoplášťovú strelu vynašiel podplukovník Švajčiarskej armády Eduard Rubin v roku 1882.[1][2][3]

Výhody a nevýhody[upraviť | upraviť kód]

Výhody:

  • zníženie opotrebovanie hlavne zbrane v prípade oceľových nábojov – Armor Piercing (AP) a obmedzenie zanášania hlavne oterom nábojov z olova.
  • neplášťované strely sa kvôli svojej konštrukcii z relatívne mäkkého olova "strhnú", a nezarežú sa do drážok, neroztočia sa a nie sú tak počas letu stabilizované. Túto nevýhodu použitie celoplášťových (FMJ) striel vylučuje.
  • nespôsobujú veľké poškodenie cieľa kvôli svojej veľkej priebojnosti – penetrácii (spôsobujú tzv. čistý priestrel).
  • spoľahlivosť pri nešetrnom zaobchádzaní – často sú preto používané v boji.
  • spoľahlivejšie nabíjanie pri poloautomatických a automatických zbraniach kvôli zaguľatenej prednej časti.

Nevýhody:

  • nižší zastavovací efekt
  • sklon k ricochetu, to jest k odrážaniu, alebo skĺznutiu po povrchu cieľa

Použitie[upraviť | upraviť kód]

Celoplášťové strely pre vojenské účely sa používajú v štátoch, ktoré sú signatármi Haagskej konvencie a deklarácie na ochranu obetí vojny z roku 1899 a 1907. Tá zakazuje použitie striel spôsobujúcich nadmerné zranenia vo vojne medzi signatármi tejto konvencie.

Naopak, niektoré zdroje uvádzajú, že vzhľadom na zníženú možnosť deformácie strely oproti neoplášťovaným alebo poloplášťovým typom je tato strela síce omnoho priebojnejšia, ale vplyvom vysokej rýchlosti spôsobuje tzv. hydrostatický šok alebo kvôli konštrukcii po zásahu stráca stabilitu.[4][5] Následné zranenia sú devastačné, pričom nedošlo k porušeniu Haagských dohôd. V dobe ich uzatvorenia neboli uvedené skutočnosti známe.

Priebojnosť[upraviť | upraviť kód]

Penetrácia náboja záleží na množstve prachovej náplne (napríklad diglykol) a kalibru, ktorý je použitý. Náboje sú používané pre ručné zbrane, samopaly, pušky, aj v protileteckých zbraniach. Napríklad strela .50cal (12,7 mm) AP je schopná prestreliť do určitej vzdialenosti ľahko obrnený cieľ.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Swissrifles.com
  2. Holt Bobinson "The model 1911 Schmidt Rubin: the other Switzer". Guns Magazine. FindArticles.com. 08 Jun, 2010. [1]
  3. The Gun Digest Book of Firearms Assembly/Disassembly: Centerfire Rifles, Volume 4 by J. B. Wood. Published by Krause Publications, 2003. ISBN 978-0-87349-631-5 [2]
  4. Účinky streliva [online]. e-zbrane.sk, 16.1.2012, [cit. 2013-02-02]. Dostupné online.
  5. ENŽL, Radek. Mýtus zastavujícího účinku - Trocha historie podruhé – studie po II. světové válce [online]. válka.cz, 7.3.2004, [cit. 2013-02-02]. Dostupné online. (po česky)