Preskočiť na obsah

Chtonické božstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Reliéf z hrobu Lysimachida (320 pred Kr.). Dvaja muži a dve ženy sedia spolu, keď sa k nim blíži Charón, prievozník podsvetia, aby ich odviezol do podsvetia.
Reliéf z hrobu Lysimachida (320 pred Kr.). Dvaja muži a dve ženy sedia spolu, keď sa k nim blíži Charón, prievozník podsvetia, aby ich odviezol do podsvetia.

Slovo chtonický je starogréckeho pôvodu χθών, „chthón", vo význame zemi patriaci, podzemný.[1] V gréčtine je slovo chtonický opisom pre veci týkajúce sa podsvetia a môže sa používať v súvislosti s chtonickými bohmi, chtonickými rituálmi, chtonickými kultmi a pod[2], a to v kontexte častejšie spomínaných olympských bohov a s nimi spojenými rituálmi a kultmi. Olympskí bohovia sa chápu ako odkaz na to, čo existuje nad zemou, najmä na oblohe.[3] Bohovia, ktorí súvisia s poľnohospodárstvom, sa tiež považujú za chtónske asociácie, keďže výsadba a pestovanie sa čiastočne odohrávajú pod zemou.[4]

Chtonické božstvá

[upraviť | upraviť zdroj]
Orestes prenasledovaný fúriami, William-Adolphe Bouguereau (1862)
Orestes prenasledovaný fúriami, William-Adolphe Bouguereau (1862)

Chtonický a ourský, resp. olympský, nie sú úplne protikladné popisy.[5] Nerozlišujú čisto typy bohov a uctievania do samostatných kategórií, ale predstavujú kultové spektrum.[6] Tieto termíny komunikujú asociácie s podsvetím a/alebo poľnohospodárstvom. Vďaka tomu sa niektoré božstvá, ako napríklad Hádes, Persefoné a Erínye, považujú skôr za chtonické vzhľadom na ich blízkosť k podsvetiu.[7] Hoci je to tak, prakticky každý boh môže byť považovaný za chtonického, aby sa zdôraznili rôzne aspekty boha.[3] Napríklad Démétér a Hermes sú zaradení k dvanástim olympských bohom, ale často sa považujú za chtonických. O Diovi sa hovorí aj s prívlastkom „chtonický", čo dokazuje situačné použitie tohto opisu.

Epitetá

[upraviť | upraviť zdroj]
Návrat Persefony (1891) od Frederica Leightona
Návrat Persefony (1891) od Frederica Leightona

V antickom Grécku sa za menami božstiev niekedy uvádza prívlastok. Tieto epitetá najčastejšie nasledovali za menom boha a pôsobili ako priezvisko.

V tomto kontexte bolo účelom epiteta opísať vlastnosť alebo spojenie božstva. Epitetá „chthonios" a „chthonia" nasledovali za menom boha alebo bohyne, aby odkazovali na ich vzťah buď k podsvetiu, alebo k poľnohospodárstvu.[2] Napríklad Hermes Chthonios odkazuje na Hermovu úlohu sprievodcu podsvetím. Naproti tomu pri Charónovi nie je potrebný chtónsky epiteton, keďže jeho vzťah k podsvetiu je jeho hlavným atribútom. Medzi ďalšie príklady božstiev so zaznamenanými epitetami patria Demeter Chthonia, Ge Chthonia, Persefoné Chthonia, Zeus Chthonios a Hekaté Chthonia.[2]

Bežné chtonické božstvá

[upraviť | upraviť zdroj]

Ako už bolo spomenuté, mnohé božstvá možno považovať za chtonické na základe toho, na aké atribúty sa odvolávajú. Hoci je to tak, niekoľko bohov sa najčastejšie považuje za chtonických kvôli ich významnej úlohe v podsvetí a/alebo poľnohospodárstve. Patrí k nim Hádes, keďže je vládcom podsvetia. Persefoné je popri Hádovi kráľovnou podsvetia. Polovicu roka trávi v podsvetí a druhú polovicu nad zemou. Obdobie, keď je Persefoné v podsvetí, zodpovedá zime, kým ona zosobňuje jar, keď sa vracia nad zem. Z týchto dôvodov sa spája najmä s podsvetím, ako aj s poľnohospodárstvom. S podsvetím súvisí aj Demeter, ktorá sa vo svojom zármutku pokúša zachrániť Persefonu od Háda. Okrem toho sa spája s poľnohospodárstvom a plodnosťou.[8] V podsvetí navyše prebývajú fúrie alebo erínye, ktoré sú známe pomstychtivosťou.[9]

Chtonický kult

[upraviť | upraviť zdroj]

Kultové dary boli významným aspektom starogréckeho náboženstva. Používali sa na komunikáciu s bohmi a bežne mali podobu obety a libácie. Obety boli ústredným prvkom uctievania chtonických aj ourských bohov, hoci špecifiká týchto rituálov sa líšili. Tieto rozdiely umožňujú nahliadnuť do spôsobov, akými Gréci vnímali chtonické a ourské božstvá, ako aj do spôsobov, akými sa k nim vzťahovali.[10]

Obetovanie

[upraviť | upraviť zdroj]
Hagia Triada Sarkofág (1400 pred n. l.) Minojská freska potenciálne zobrazujúca chtonický kult.
Sarkofág Hagia Triada (1400 pred Kr.). Minojská freska potenciálne zobrazujúca chtonický kult.

Ouránske obety sa konali počas dňa a ich súčasťou bolo víno ako libácia. Vykonávali sa na vysokých oltároch, ktoré sa nachádzali mimo chrámov. Zvieracia obeta sa upiekla a dym putoval nahor k nebu, smerom k olympským bohom. Po upečení obete veriaci hodovali s myšlienkou, že sa o toto jedlo delia s bohmi. Uctievači zjedli konzumovateľné časti zvieraťa a zvyšok spálili pre boha.[11] Počas vykonávania obety uctievači dvíhali otvorené dlane smerom nahor, čím opäť gestikulovali smerom k nebu, kde sídlili olympskí bohovia.[12]

Chtonická obeta sa bežne definovala tak, že sa božstvu obetovalo čierne alebo tmavé zviera. Uctievači obetu sami nekonzumovali, ale namiesto toho celé zviera spálili pre boha.[13] Pôvodný význam slova holokaust je označenie pre tento typ obety, ktorý je tak úplne spálený (holos celý + καυστός kaustos spálený).[4] Obeta sa vykonávala na nízkom oltári alebo v jame v zemi, obetovaná smerom k zemi, kde mali sídliť chtonické božstvá.[12] Niekedy sa pochovávali aj obetné zvieratá.[13] Chrámy, v ktorých sa tieto obety vykonávali, sa zvyčajne stavali mimo mestských hradieb, pričom obľúbenými miestami boli jaskyne a jaskyne, o ktorých sa verilo, že sú otvormi pre chtonické božstvá.[14] Okrem toho veriaci spúšťali dlane a smerovali nimi nadol k zemi a podsvetiu, smerom k chtonickým bohom. Cieľom chtonického uctievania bolo komunikovať s bohmi pod zemou, takže obety smerovali k zemi, aby sa dostali k týmto božstvám.[12] Z tohto dôvodu sa pri chtonickom uctievaní nepoužívalo kadidlo, pretože dym by stúpal skôr nahor. Pri tejto forme uctievania sa nepoužívalo víno, ale namiesto neho sa bežne používal med.[15]

Obetné praktiky by sa nie vždy riadili presne týmito vzormi, ale ide o rozdiely, ktoré môžu odkazovať na to, či uctievač vykonáva ourskú alebo chtonickú obetu.[2] Hoci sa špecifiká chtonickej a ourskej obety líšia, obe majú podobné ciele. V oboch scenároch uctievači vykonávajú obete, aby komunikovali a nadviazali vzťah s bohmi. Môžu vykonať obeť, aby sa poďakovali, uctili si alebo požiadali boha o láskavosť.[16]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Slovenské slovníky [online]. slovnik.juls.savba.sk, [cit. 2023-11-12]. Dostupné online.
  2. ↑ a b c d Roberts, Ellie Mackin (2015), „Echoes of the Underworld: Manifestations of Death-Related Gods in Early Greek Cult and Literature", King's College London
  3. ↑ a b A companion to Greek religion. Malden, MA : Blackwell Pub, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4051-8216-4.
  4. ↑ a b SCULLION, Scott. Olympian and Chthonian. Classical Antiquity, 1994-04-01, s. 75–119. Dostupné online. ISSN 0278-6656. DOI: 10.2307/25011006. (po anglicky)
  5. ↑ Schlesier, Renate (1992). „Olympian versus Chthonian Religion". Scripta Classica Israelica. XI: 38–51.
  6. ↑ Greek sacrificial ritual, Olympian and chthonian : proceedings of the Sixth International Seminar on Ancient Greek Cult, Göteborg University, 25-27 April 1997. Sävedalen, Sweden : Svenska institutet i Athen, 2005. Dostupné online. ISBN 91-7916-049-2.
  7. ↑ FAIRBANKS, Arthur. The Chthonic Gods of Greek Religion. The American Journal of Philology, 1900, s. 241–259. Dostupné online. ISSN 0002-9475. DOI: 10.2307/287716.
  8. ↑ WALTER, Peter. THE MYTH OF DEMETER AND PERSEPHONE. Fortnightly Review, 1876, s. 260–276. Dostupné online.
  9. ↑ Light and darkness in ancient Greek myth and religion. Lanham : Lexington Books, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-7391-3901-1.
  10. ↑ The gods of ancient Greece: identities and transformations. Edinburgh : [s.n.], 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-7486-4289-2.
  11. ↑ DILLON, Matthew. Girls and women in classical Greek religion. London : Routledge, 2002. Dostupné online. ISBN 0-203-62132-8.
  12. ↑ a b c BREKKE, Stewart. Ouranic and Chthonic Deities and Rituals. Classical Bulletin, 1991, s. 33.
  13. ↑ a b KERÉNYI, Karl. The heroes of the Greeks. London : Thames & Hudson, 1974. Dostupné online. ISBN 0-500-27049-X.
  14. ↑ Denova, Rebecca I.. Greek and Roman religions. [s.l.] : John Wiley & Sons, 2018. Dostupné online. ISBN 978-1-78785-765-0.
  15. ↑ Hewitt, Joseph William (1908). „The Propitiation of Zeus". Harvard Studies in Classical Philology. 19: 61–120. doi:10.2307/310320. ISSN 0073-0688. JSTOR 310320.
  16. ↑ PÖTSCHER, Walter. Theophrastos. [s.l.] : BRILL, 1964-01-01. Dostupné online. ISBN 978-90-04-32030-7. DOI:10.1163/9789004320307

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Chthonic na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Chtonické_božstvo&oldid=7749467“