Eklekticizmus (filozofia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Eklekticizmus (z starogr. eklegein – vyberať) alebo eklektizmus alebo eklektická škola je postup vytvárania filozofického výkladu sveta na základe preberania riešení jednotlivých problémov a tém z rozmanitých filozofických systémov.

Ako škola antickej filozofie sa eklekticizmus začal šíriť v období helenistickej filozofie v 2. storočí pred Kr. Najväčšie rozšírenie dosiahol v 1. storočí pred Kr. – 2. storočí, t. j. v období, keď nevznikali nijaké filozofické systémy. (V 3. storočí boli všetky staré smery a s nimi aj eklekticizmus zatlačené novoplatonizmom.) Veľmi silno prispel k rozšíreniu eklekticizmu Karneadov skepticizmus, z ktorého vyplývalo, že každý si môže vyberať to, čo považuje za teoreticky pravdepodobné a prakticky užitočné.

V 1. stor. pred Kr. sa prejavovala tendencia zdôrazňovať skôr zhody ako rozdiely medzi filozofickými školami (pozri: Akadémia). V etike dospelo stieranie rozdielov tak ďaleko, že sa dá ťažko rozoznať, či napr. Horatiov ideál mudrca je viac stoický alebo epikurovský.

Typickými predstaviteľmi antického eklekticizmu boli: Antiochos z Askalónu, ktorý podľa antického svedectva previedol stou do Akadémie, Cicero, Marcus Terentius Varro Reatinus, Favorinus z Arelaty, Plutarchos.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]