Etnografický a antropologický dokumentárny film

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Etnografický a antropologický dokumentárny film zachytáva a približuje kultúru a sociálne prostredie určitej spoločnosti, etniky. Prvé záznamy, ktoré skúmajú a zobrazujú časť z kultúry domorodého obyvateľstva na ostrove Torres, sú známe už od roku 1898.

Definície[upraviť | upraviť kód]

Etnografia  (gr. ethnos – ľud)

Je vedná disciplína, ktorá sa zaoberá kultúrou a spôsobom života človeka ako člena určitej spoločnosti. Etnografia skúma súčasné kultúrne prejavy spravidla s ohľadom na ich historickú perspektívu, zaoberá sa vývojom kultúry i otázkami kultúrnej zmeny. Súčasťou predmetu etnografického výskumu je i historické štúdium ľudovej kultúry. Hlavnou metódou získavania empirických poznatkov o kultúrnych javoch a konaní človeka je v etnografii terénny výskum. Pomocou pozorovania a rozhovorov s ľuďmi etnológia popisuje a analyzuje určitú kultúru vo vzťahu k istej spoločnosti v konkrétnom čase a priestore. Termín etnografia má vzťah s výskumami európskych kultúr (tradičných) a mimoeurópskych kultúr (pôvodné obyvateľstvo, archaickosť).

Antropológia (gr. anthropos – človek)

Je veda alebo súbor vied o človeku. Antropológia sa niekedy označuje ako „empirická filozofia", čo ju z jednej strany zaraďuje ako vedu, ktorá má blízky vzťah k filozofii a z druhej strany zdôrazňuje jej blízky vzťah k predmetom zainteresovania. Tento „predmet" má veľa mien a rozmerov, všeobecne môžeme povedať, že je ním kultúra, ktorú rozumieme ako spôsob života ľudí (obyčaje, vieru, hodnoty, systémy príbuzenstva, mýty atď.) Kultúrna antropológia sa zaoberá tiež širokým spektrom problémov a fenoménov súčasnej kultúry.

Začiatky[upraviť | upraviť kód]

Britský antropológ a etnológ Alfred Cort Haddon sa preslávil významnou terénnou prácou spolu s jeho spolupracovníkmi W.H.R. Rivers, C.G. Seligman, Sidney Ray, Anthony Wilkin na ostrove Torres. V roku 1898 na tejto terénnej ceste vznikli tak prvé nahrávky z torresských úžin, ktoré zaznamenávajú pôvodných obyvateľov – domorodcov s názvom Torres Strait Expedition.

Dokufikcia

K priekopníkom etnografického dokumentu patrí americký filmár Robert J. Flaherty. Snažil sa o zachytenie ozajstného života skutočných ľudí. Venoval sa najmä obyvateľom zo severu amerického kontinentu Inuitom či Eskimákom. V roku 1922 nakrútil dokumentárny film Nanook of the North. ktorý je považovaný za prvý dokumentárny dlhometrážny film v histórii. Ale zachytenie ozajstného života domorodých komunít nebolo už vôbec v tej dobe pre nich zaužívané. Samotné nakrúcanie trvalo 16 mesiacov, počas ktorých Flaherty svoje inscenovné, dopredu pripravené scény, vytváral až po porade s predstaviteľom postavy Nanuka Allakariallakom a ďalšími účinkujúcimi. Vo filme Nanuk zo severu po prvýkrát predstavil svoju typickú tému, ktorou bol neľútostný boj domorodých komunít o prežitie s neskrotnou prírodou, mnohé scény však boli z rôznych dôvodov aranžované. Flaherty svojich protagonistov presvedčil k návratu k starým zvykom a už nepoužívaným metódam lovu s pomocou tradičného oblečenia a zbraní, aby ich mohol prezentovať v súlade so svojou romantickou predstavou ako ušľachtilý národ verný tradíciám a starým zvykom, ešte nepoznačený vonkajším svetom „západnej civilizácie“. Kvôli tomuto prístupu ho môžeme považovať sa priekopníka žánru dokufikcie.

v roku 1923 Flahertyho absolvoval cestu na Samou, kde nakrútil svoj druhý film Moana (1926). Jeho pôvodnou snahou bolo opäť zachytenie tradičnej kultúry, ktorá sa rapídne menila a vesternizovala. Flaherty v idylickom živote ostrovanov postrádal ústredný konflikt, ktorým sa vo filme napokon stal rituál prechodu do dospelosti. Podobne ako pri nakrúcaní Nanuka, aj pri filme Moana sa modernizovaní domorodci kvôli nakrúcaniu vrátili k tradičnému oblečeniu a už nepraktizovaným zvykom.

Dokument

Termín „documentaire“(dokumentárny) sa objavil už v druhej polovici 19.storočia v zmysle verného priblíženia k realite. V roku 1926 ho použil škótsky publicista John Grierson v súvislosti s filmom Moana od amerického filmára Roberta Flahertyho. Bol to práve Grierson, ktorý položil teoretické základy dokumentárneho filmu a stal sa vedúcou osobnosťou prvého dokumentárneho hnutia. Hodinový film od Johna Griersona nemý dokument Rybári (1929) realisticky zaznamenal lov sleďov v Severnom mori – od príchodu rybárov z dedín do prístavu, nalodenie, až po vykladanie úlovku a jeho distribúciu.

V eseji Prvé pravidlá dokumentárneho filmu (1932) sa Grierson zamýšľa nad zmyslom a poslaním dokumentárnej tvorby:

  • Viera v schopnosť filmu dostať sa všade, pozorovať a vyberať zo života. Filmy nakrúcané v ateliéroch fotografujú hrané príbehy pred umelým pozadím. Dokumentárny film by mal zachytiť skutočné prostredie a skutočný príbeh.
  • Presvedčenie, že neherec a reálne prostredie sú lepšími sprievodcami k filmovej interpretácii moderného sveta. Dávajú filmu väčšiu zásobu materiálu, ktorý nevymyslia ani hlavy v štúdiu, ani ho nevyčaruje trikový technik v ateliéri.
  • Viera v to, že takto získané materiály môžu byť čistejšie, skutočnejšie než hrané snímky. Spontánne gesto má na plátne svoju zvláštnu cenu. Film má fantastickú schopnosť zdôrazniť dianie, ktoré sformovala tradícia alebo uhladil čas. Obdĺžnikový tvar plátna zvlášť podtrhuje pohyb a dáva mu maximálny výraz v priestore a čase. 

Dokumentárny film by podľa Griersona nemal obsahovať zápletku, jeho poslaním je vytvoriť poéziu tam, kam sa ešte žiaden básnik nedostal.

Etnografický a antropologický dokumentárny film vo svete[upraviť | upraviť kód]

K vytvoreniu ďalších teoretických základov sa zaslúžila antropologička Margareth Meadová z New Yorku. Dôležitým bolo jej tvrdenie, že film je prostriedok k antropologickému skúmaniu rôznych etník. Dodnes sa v New Yorku organizuje festival etnografických filmov, ktorý nesie v názve jej meno – Margaret Mead Film Festival. Spolu s jej spolupracovníkom Gregorym Batersonom previedli mnoho terénnych výskumov z ktorých vznikli etnografické filmy (napr. Bathing Babies in Three Cultures, 1951; Trance and Dance in Bali, 1952). Z jednej z týchto ciest je výsledok je 18-mesačnej terénnej práce na Bali v polovici 30. rokov minulého storočia, pri ktorej zozbierali mnoho audiovizuálneho materiálu.

Robert Gardner z Bostonu nakrútil v roku 1963 Dead Birds počas šiestich mesiacov na vysočine Novej Guiney. Film zachytáva svetské i dramatické aspekty života Daniho, od pestovania zemiakov až po násilné boje. Výsledok je filmový prieskum agresie a úmrtnosti z pohľadu staršieho farmára Weyaka a mladého bojovníka A Pua.

John Marshall sa vo svojom šesť hodinovom dokumente zameral na jednu rodinu z Južnej Afriky z kmeňu Bushmen. Svoje záznamy si robil počas celého polstoročia (1951 – 2002). A Kalahari Family (2002) zobrazuje prechod od lovu na úrovni obživy až po zhromažďovanie cez presídlenie, zachytenie bojov s juoafrickou armádou a rôznymi mimovládnymi organizáciami. Posledná časť filmu s názvom „Death by Myth“ zobrazuje už spustošenú komunitu, ktorá je narušená rozvojovými projektmi mimovládnych organizácii. Zaoberá sa tu budúcnosťou domorodého obyvateľstva a globalizáciou.

Etnografický a antropologický dokumentárny film na Slovensku[upraviť | upraviť kód]

Fotograf a folklorista Karel Plicka v zvukovom filme Zem spieva (1933) prechádza z historickej aj modernej Prahy na slovenský vidiek, kde formou prírodného kolobehu sprostredkúva sezónne práce, tradičné rituály, tance a detské hry. roku 1938 bol pražský prológ nahradený Bratislavou, ktorej dobovú podobu zachytil Plicka so svojimi študentmi zo Školy umeleckých remesiel. Etnografický materiál je podkladom predstavy o životnej vitalite národa, obrazom jeho zmyslu pre harmóniu a krásu. Vo filme Zem spieva Plicka zachytil mnohé z typických ľudových slávností a zvykov: vynášanie Moreny, dievčenské tance, detské hry, sušenie ľanu, svätenie koláčov, jarmok...

Dokumentarista Martin Slivka a bývalý dramaturg populárno-vedeckého filmu sa venoval aj filmom o umení a témam týkajúcim sa tradičných zvykov a rituálov.V Bulharsku nakrútil film Odchádza človek (1968). Ale pre Slivku nebolo dôležité aké kroje ľudia nosia, akým jazykom rozprávajú, ale to čo očakávajú od života, ako vnímajú svet, ako chápu miesto človeka v prírodnom kolobehu. Ide teda skôr o kultúrnu antropológiu so sociologickými aspektmi, kde etnografia tvorí len zložku. Film je o jednom pohrebe, o tom, aké zvyky sprevádzajú pochovávanie v bulharskej dedine, aký majú vzťah k mŕtvym predkom, hovorí o mieste smrti v živote človeka, o tom, čo je spoločné pre všetky kultúry a nielen pre ľudí z jednej balkánskej dediny.

Ďalší známi autori a ich diela[upraviť | upraviť kód]

Jean Rouch

  • Jaruar, 1954 – 1967
  • Les maîtres fous (The Mad Masters), 1954
  • Kronika jednoho léta (Chronique d'un été), 1961

Lionel Rogosin

  • On the Bowery, 1957
  • Come Back, Africa, 1957

John Marshall

  • The Hunters: A Kung Bushmen Film, 1958

Robert Gardner

  • Nuerové (The Nuer), 1970
  • Rivers of Sand, 1975
  • Forest of Bliss, 1986

Tim Asch

  • The Feast, 1969
  • Yanomamo: A Multidisciplinary Study, 1971
  • Magical Death, 1974
  • The Ax Fight, 1975
  • A Man Called "Bee": Studying the Yanomamo 1975
  • A Balinese Trance Seance, 1979

Dennis O'Rourke

  • Cannibal Tours, 1988

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • MACEK, Václav; PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin : Osveta, 1997. 599 s. ISBN 80-217-0400-4. S. 104.

Externé zdoje[upraviť | upraviť kód]