Filozofické dielo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Filozofické dielo je produkt filozofie, súčasť predmetu historickofilozofického výskumu biografie filozofa, textológie, bibliografie, ponematológie a iných disciplín.

Filozofické dielo nie je bezrozmerným priesečníkom zákonitostí alebo vplyvov. Je ohniskom, v ktorom sa pretavujú vplyvy, aby z nich vznikla nová bytnosť, ktorou je dielo. Odtiaľ význam pochopenia diel – týchto uzlových bodov kultúrnej štruktúry, faktorov vývoja, konštituujúcich súčastí duchovnej reality. Diela sú vykryštalizovanou činnosťou, sú nabité jej silou a uchovávajú si jej dialektické napätie. Filozofia, to nie sú len filozofické problémy, trendy, kategórie, ale aj diela. To sú atómy duchovnej reality. Pri rozbore nestačí odhaľovať vonkajšie a vnútorné príčiny ich genézy, prípadne ich ďalšie pôsobenie, ale spriesvitniť ich vnútornú štruktúru a objaviť v nich zrod nového.

Karl Jaspers o filozofickom diele[upraviť | upraviť zdroj]

Niekoľko málo diel filozofie je čo do ich zmyslu takých nekonečných, akými sú veľké diela umelecké. Je v nich myslené viac, než sám autor vedel. Vôbec je v každej hlbokej myšlienke uložené viacej, než môže mysliteľ sám vidieť so všetkými dôsledkami. Ale vo všetkých veľkých filozofiách je celok sám a vnáša tam nekonečno. Vo všetkých prtikladoch je prekvapivý súzvuk, taký, že sa tieto protiklady samé stávajú vyjadrením pravdy. Je to prepletenie myšlienok, ktoré je jasné v prvom pláne, ale súčasne presvetľuje bezodné hlbiny. Sú to zázračné diela, ktoré vidíme tým lepšie, čím trpezlivejšie ich interpretujeme. Tak je to napr. s dielami Platóna, Kanta, v Hegelovej Fenomenológii ducha – ale s rozdielmi: U Platóna v najjasnejšom vedomí vyrovnanej formy, dokonalosti, najjasnejšieho vedenia metódy, použitia umenia pre oznámenie filozofickych právd, bez rezignácie na presnosť a pôsobivosť myšlienok. U Kanta vo veľkej poctivosti, spoľahlivosti každej vety, najkrásnejšej jasnosti. U Hegela v nepresnostiach toho, čo si dovolí myslieť, ale i v bohatosti obsahov, tvorivej sile, hľbke myslenia, napokon vo vlastnom filozofovaní neuskutočnené. To všetko je potom nahradené skôr násilím a klammi a má tendenciu k dogmatickým schémam scholastiky a k estetickému prežívaniu.

Filozofi stoja na rozličných stupňoch a sú najrôznejších druhov. Filozofickým osudom každého je to, či sa v mladosti venoval štúdiu niektorého z veľkých filozofov, ktorému dôveroval.

Dá sa povedať, že v káždom veľkom diele je obsiahnuté všetko. Jedným takým veľkým dielom sa možno prepracovať do celej šírky filozofie. Dôkladným ponorením sa do veľkých diel získame prostriedok, z ktorého a ku ktorému sa potom všetko ostatné osvetľuje. Štúdium tohto diela priťahuje všetko ostatné. Človek tak získava orientáciu v celych dejinách filozofie (alebo aspoň získava o nich zbežnú znalosť), citácie originálnych textov v nás zanachávajú hlboké dojmy, dospievame k tušeniu toho, čo tam nie je a čo treba urobiť. Ak študujeme dôkladne a bez obmedzenia jednu vec, uchovávame si schopnosť sebakritiky čo do miery vedenia, ktoré získavame z iných druhoradých filozofickych príručiek.

Stará rada znie, že treba študovať Platóna a Kanta, že tým sa dostaneme všetkému podstatnému.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.