Francúzska revolúcia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Dobýjanie Bastily 1789

Francúzska revolúcia alebo Veľká francúzska revolúcia (v marxistickej historiografii aj Veľká francúzska buržoázna revolúcia) bola revolúcia, ktorá prebehla vo Francúzsku v rokoch 17891799 s cieľom odstrániť kráľovu absolutistickú moc.

Všeobecné príčiny revolúcie[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudovít XVI.

Príčinou revolúcie bola vo všeobecnosti sociálna a politická kríza Francúzska v 18. storočí, v 80. rokoch aj kríza hospodárska. Hlavnou ideologickou základňou revolúcie bolo osvietenstvo a inšpiráciou americká revolúcia. Konkrétne príčiny sú (už tradične) sporné, do úvahy prichádza najmä:

  • nerovnomerné rozdelenie príjmov z prudkého hospodárskeho rastu Francúzska v 18. storočí, poháňaného prechodom na liberálne trhové hospodárstvo, populačnou explóziou a rozvojom poľnohospodárstva
  • vysoké výdavky kráľovského dvora (Versailles), sčasti na prepych, ale aj na výboje a vojny (najmä vojna o španielske dedičstvo (1701 – 1714) za Ľudovíta XIV., sedemročná vojna (1756 – 1763) za Ľudovíta XV. a americká revolúcia (1775 – 1783) za Ľudovíta XVI.)
  • absolutizmus (s vrcholom za Ľudovíta XIV. – „kráľ Slnko“)
  • sloboda tlače v období pred revolúciou
  • rozdelenosť francúzskej spoločnosti na tri stavy, z ktorých dva (duchovenstvo a šľachta) tvorili len 2 % obyvateľstva, ale mali politickú moc a neplatili dane, kým tretí stav (roľníci a mešťania) tvorili 98%, ale politickú moc nemali a dane platili
  • nezvolávanie zhromaždenia generálnych stavov od roku 1614 (generálne stavy vznikli v roku 1302 ako poradné zhromaždenie kráľa, najmä na schvaľovanie daní)
  • katastrofálna neúroda v roku 1788 a z toho vyplývajúce povstania chudoby
  • stroskotanie francúzskej zámorskej koloniálnej politiky

Hybnou silou revolúcie boli ľudové masy na čele s nedávno vzniknutým bohatým meštianstvom (buržoáziou). Snažili sa odstrániť daňové privilégiá, presadiť slobodné podnikanie, obmedziť absolutistickú moc panovníka a získať politickú moc.

Spoločenské pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Pokiaľ ide o rozvrstvenie spoločnosti, Francúzsko v 18. storočí sa stále delilo na tri stavy:

  • 2 privilegované (2% obyvateľstva, nemuseli platiť dane, mali politickú moc, mohli podnikať):
  • 1 neprivilegovaný (98 % obyvateľstva, museli platiť dane, nemali politickú moc, mali značne obmedzené možnosti podnikania):

Nad stavmi stála absolútna moc panovníka. Tesne pred revolúciou tvorili 1/5 národa žobráci.

V rámci privilegovaných stavov ešte treba rozlišovať: Časť šľachty okolo kráľovského dvora a vysokí cirkevní hodnostári žili v prepychu. Oveľa skromnejšie žil zvyšok šľachty na vidieku; ich lénne dávky sa totiž vyberali v peniazoch, ktorých hodnota neustále klesala. A takmer chudobné bolo nižšie duchovenstvo.

Tesne pred revolúciou sa väčšina obyvateľov živila poľnohospodárstvom, najviac ľudí žilo na dedinách (20 miliónov obyvateľov, teda asi 4/5). Pôda bola veľmi drahá, roľníci aj veľkostatky mali len malé výnosy a stúpla cena potravín.

Veľmi významným faktorom 80. rokov bola aj americká revolúcia (1775 – 1783), ktorej myšlienky boja za ľudské práva práve koncom 80. rokov prenikali do Európy. Okrem toho posledné roky pred revolúciou panovala vo francúzskej monarchii sloboda tlače. Prostredníctvom novín sa rozširovali (aj v časti šľachty) myšlienky osvietenstva a racionalizmu. Osvietenstvo šírili aj slobodomurárske lóže. Súčasťou vznikajúcej mestskej spoločnosti sa stávali literárne a neskôr aj politické salóny známych osobností. Stále populárnejšia v nich bola vízia rovnosti ľudí a demokracie filozofa Jeana Jacquesa Rousseaua. Nadšene sa prijímali jeho názory, že človek je v svojej podstate dobrý, ale súčasná spoločnosť je skazená. Jean Jacques Rousseau predložil model demokracie vychádzajúci z aténskej demokracie. Z ďalších osvietenských mysliteľov spomeňme, že Barón de Montesquieu požadoval, aby sa štátna moc rozdelila na legislatívu, exekutívu a jurisdikciu (tak ako je tomu dnes). Voltaire ovplyvnil revolúciu svojimi názormi o slobode a ľudskom pokroku. A napokon John Locke (Angličan) tvrdil, že prirodzené práva (na život, majetok, slobodu) nemôže štát ani panovník občanovi odňať a musí ich chrániť, lebo existovali už pred vznikom štátu. Tento princíp už bol vyjadrený v Deklarácii nezávislosti USA (1776).

Vývoj a situácia pred revolúciou[upraviť | upraviť zdroj]

Vo Francúzsku vládli Bourbonovci. Ľudovít XIV. vládol až 72 rokov od 1643 do 1715. Počas jeho nedospelosti zaňho vládol kardinál Mazarin. Za Ľudovíta XIV. sa odohrala vojna o španielske dedičstvo (1701 – 1714). Absolutizmus vo Francúzsku vrcholil práve za vlády Ľudovíta XIV. Jeho moci bol prisudzovaný „božský“ pôvod („Štát som ja“). Bol zavedený policajný režim. Prvý minister Jean Baptiste Colbert viedol hospodársku politiku merkantilizmu, ktorá viedla k zakladaniu zámorských kolónií a podpore domácej výroby (zakladanie manufaktúr a vysoké clá na dovoz). V rokoch 1648 – 1653 sa konala „fronda“ – povstanie vidieckej šľachty proti absolutizmu. Začiatkom 18. storočia vypukla finančná kríza spôsobená prepychom kráľovského dvora (r. 1688 bol dobudovaný zámok vo Versailles) a vojnami.

Za jeho nasledovníka Ľudovíta XV. (1715 – 1774) štátny dlh poklesol¸ ale problémy s rozpočtom trvali. Hospodárstvo ako také však zhruba od roku 1715 až do revolúcie zaznamenalo prudký hospodársky rast, ktorý sa prejavil napríklad v štvornásobnom náraste zahraničného obchodu medzi rokmi 1715 až 1789. Príčin rastu hospodárstva bolo veľa, hlavné boli prechod na liberálne trhové hospodárstvo, odstraňovanie viacerých hospodárskych prekážok za Ľudovíta XIV. (odstránenie vnútorných ciel, povolenie obchodu s obilím medzi regiónmi a podobne), populačná explózia a rozvoj poľnohospodárstva. Z tohto rastu ťažilo bohaté meštianstvo, ale rast príjmov ostatných, najmä pracujúcich, vrstiev nakoniec nedokázal vykryť prudký rast cien vyvolaný prudkým hospodárskym rastom. Od 70. rokov toto spôsobilo citeľný pokles kúpyschopnosti (dopytu) a pokles ceny obilia. Problémy pracujúcich sa prejavili najmä na vidieku a počas celého 18. storočia možno pozorovať presun obyvateľstva z vidieka do miest, kde od 80. rokov spôsobovali rast nezamestnanosti. Kráľ Ľudovít XV. sa venoval radovánkam a vládli zaňho obľúbenci a hlavne milenky (markíza de Pompadour, madam de Paris). Za tohto panovníka Francúzsko viedlo vojnu o poľské dedičstvo (1733 – 1735), vojnu o rakúske dedičstvo (1740 – 1748), boje o indické teritóriá (od 1751), boje o severoamerické územia (od 1754) a najmä sedemročnú vojnu (1756 – 1763), v dôsledku ktorej Francúzsko stratilo väčšinu svojich zámorských kolónií. Francúzsko teda viedlo nákladnú zahraničnú politiku, lebo sa snažilo získať nové územia v zámorí. Z týchto koloniálnych plánov sa neuskutočnilo takmer nič, no štátu zostali veľké dlhy.

Za vlády Ľudovíta XVI. (1774 – 1792) hospodársky rast pokračoval, ale problémy s rozpočtom vyvrcholili. Namiesto kráľa vládla vlastne jeho manželka, všeobecne neobľúbená a protireformne zameraná Mária Antoinetta, dcéra Márie Terézie. Štátny dlh nesmierne narástol (na 100% štátnych príjmov). Finančnú krízu neriešili ani stále výmeny ministrov financií (Turgot, Necker, Calonne, Brienne), hrozil krach celej monarchie. Vláda Ľudovíta XVI. mala obrovskú spotrebu a vytvorila vysoké dlhy. Aby mala na splátky, zvýšila existujúce a zaviedla špeciálne dane, napríklad z komínov, šiat a okien. Dane platil len takzvaný tretí stav, teda 98 percent obyvateľstva, ostatné dva stavy dane neplatili. Keďže štátnu pokladnicu napĺňali len dane tretieho stavu, museli sa neustále zvyšovať. Pritom skoro všetky príjmy pohltili výdavky kráľovského dvora. Veľká väčšina francúzskeho obyvateľstva mala v posledných rokoch pred revolúciou problémy sa vôbec uživiť. V roku 1786 bola navyše uzavretá zmluva s Anglickom o voľnom obchode, ktorá zvýšila nezamestnanosť. V rokoch 1787 – 1788 sa uskutočnili pokusy urobiť reformu štátnych financií a daňového systému, ale prvé dva stavy sa postavili proti úsiliu niektorých ministrov ukončiť ich daňové zvýhodnenie.

Na narastajúcej nespokojnosti mala roku 1788 okrem hospodárskej recesie podiel aj katastrofálna neúroda, spôsobená následkami výbuchu sopky Laki na Islande v roku 1783. Tento masívny výbuch na severnej pologuli v nasledujúcich rokoch krátkodobo spôsobil úkaz podobný nukleárnej zime. Toto ochladenie malo za následok neúrodu, pričom do veľkých ťažkostí sa dostalo predovšetkým vidiecke obyvateľstvo. V roku 1788 a 1789 v celej krajine prepukali povstania chudoby.

Vypuknutie revolúcie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1788 a od marca 1789 (s vrcholom v lete 1789) na vidieku vypukali povstania spôsobené hladom a všeobecným hnevom.

V Paríži v zúfalej situácii oznámil panovník 8. augusta 1788, že na máj 1789 zvolá (po 175 rokoch) zasadnutie generálnych stavov. O týždeň neskôr štát vyhlásil bankrot. Panovník súhlasil so zvolaním generálnych stavov (teda zapojením aj tretieho stavu do rozhodovania) preto, lebo vtedy podobne ako jeho opozícia dúfal, že takto mocenský konflikt dopadne v jeho prospech. Dúfal tiež, že mu schvália dane a pomôžu riešiť finančnú krízu. Toto zasadnutie generálnych stavov sa konalo 5. mája 1789 vo Versailles. Napriek tomu, že tretí stav mal v generálnych stavoch viac hláv ako ostatné dva dohromady, nemohol ani jednu svoju reformu presadiť, lebo sa hlasovalo tradične „podľa stavov“, čiže každý stav mal jeden hlas. Pre svoju nespokojnosť, ale najmä preto, lebo prvé dva stavy odmietli zasadať s tretím stavom, sa tretí stav rozhodol, že bude zasadať samostatne. 17. júna sa poslanci tretieho stavu na oddelenom zasadnutí vyhlásili za Národné zhromaždenie, ktoré ako jediné má právo zastupovať ľud. 20. júna im kráľ dal zamedziť prístup k tradičnej zasadacej miestnosti, preto sa presunuli do Loptovej siene (vo Versailles), kde prisahali že sa nerozídu, kým nesformulujú novú ústavu („prísaha v Loptovej sieni“). Kráľ sa v ten deň aj snažil použiť na rozohnanie násilie, ale liberálni šľachtici mu v tom zabránili. Nato (do 25. júna) sa k Národnému zhromaždeniu pridali aj sympatizanti rovnoprávneho usporiadania parlamentu z ďalších stavov. Keď kráľ videl, že tretí stav nezdolá, 27. júna dokonca vyzval aj ostatné dva stavy, aby sa k Národnému zhromaždeniu pridali, čo aj viacerí poslanci urobili. Touto výzvou kráľ právne prijal existenciu Národného zhromaždenia. 9. júla sa Národné zhromaždenie premenovalo na Ústavodarné národné zhromaždenie. Zhromaždenie žiadalo – márne – odstrániť absolutizmus, daňovú reformu, požadovali reformu súdnictva, zabezpečenie demokratických slobôd. Ten istý deň, ako kráľ nariadil zvyšným stavom pripojiť sa k Národnému zhromaždeniu (27. júna), rozhodol sa povolať do Versailles a Paríža 20 000 vojakov s cieľom rozpustiť Ústavodarné národné zhromaždenie.

Paralelne situáciu ešte zhoršovali mnohé fámy, nezriedka živené intrigami rôznych zákulisných skupín (napríklad skupina okolo kráľovho brata). Typickou fámou medzi ľudom bol aj názor o kombinácii akéhosi šľachtického sprisahania (pretože šľachta chcela hlasovanie podľa stavov a podobne) s hospodárskou krízou – podľa ľudu šľachta zhabala obilie, aby zničila tretí stav. 8. júla Ústavodarné nár. zhr. poslalo kráľovi list, aby odvolal vojsko. Kráľ 11. júla náhle odvolal o. i. všeobecne obľúbeného ministra financií Neckera a na jeho miesto menoval známeho protirevolucionára baróna de Breteuil a nového ministra vojny. Zhromaždenie vyslovilo poľutovanie nad odvolaním Neckera a ostatných ministrov. 12. júla sa o odvolaní Neckera dozvedeli v Paríži. Senzáli na protest zatvorili burzu, ďalej zatvorili divadlá, improvizovali sa schôdzky a manifestácie, manifestanti sa vrhli na Royal-Allemand princa Lambeského v záhrade Tuileries. Po tejto správe ľud začal vykrádať zbrojárenské obchody a začal sa ozbrojovať. 13. júla sa po Paríži potulovali hlúčiky občanov, hľadali zbrane a vyhrážali sa, že vyplienia šľachtické domy. Bohatí mešťania prevzali vedenie udalostí, utvorili na parížskej radnici stály výbor (konšeli, niekoľko mestských radcov, voličov a obchodný dozorca), a tým ovládli Paríž. V ten istý deň sa rozhodlo, že každá štvrť vyšle 800 mužov do občianskej milície.

Prvá fáza (14. júla 1789 – 10. augusta 1792)[upraviť | upraviť zdroj]

Ústavodarné národné zhromaždenie [okrem prvých dní] (14. júla 1789 – september 1791)[upraviť | upraviť zdroj]

14. júla ľud žiadal všeobecné ozbrojenie. Na zaobstaranie zbraní vtrhol do budovy Invalidovne, kde sa zmocnil 32 000 pušiek. Potom tiahol na Bastillu, ktorá ako štátna väznica bola symbolom všetkého, čo nenávideli. Úspešné dobytie Bastilly pod osvietenským heslom sloboda-rovnosť-bratstvo je symbolický začiatok revolúcie.

15. júla voliči (elektori) zvolili Baillyho za starostu a La Fayetta za veliteľa národnej gardy. La Fayette hneď dal milicionárom ako odznak kokardu vo farbách červená-biela-modrá (biela je kráľova farba, ostatné dve sú farby Paríža). Trikolóra sa stala symbolom revolúcie. V ten istý deň kráľ predstúpil pred Národné zhromaždenie, uistil ho o svojich dobrých úmysloch a ohlásil odvolanie vojska z Paríža. 16. júla kráľ znova povolal Neckera. 17. júla dokonca hlboko dojatý kráľ prijal od nového starostu trojfarebnú kokardu, čím potvrdil výsledky ľudovej revolúcie.

Nasledovalo rozšírenie chaosu/revolúcie do celej krajiny. Roľníci pálili, atakovali a rabovali šľachtické sídla, ničili záznamy o svojich povinnostiach. Šľachtické rodiny (aj z Paríža) zo strachu utekali do zahraničia (tzv. emigranti). Aj v mestách boli nepokoje, nespokojní mešťania si vytvárali vlastné samosprávy – tzv. komúny a na ich ochranu ozbrojené oddiely, z ktorých neskôr vznikla Národná garda. V mestách krajiny sa opakuje situácia z Paríža – moci sa ujíma bohatá buržoázia. Zastavilo sa vyberanie daní. Francúzsko sa fakticky dočasne rozpadlo na samostatné mestské štáty.

Pod vplyvom udalostí na vidieku Ústavodarné národné zhromaždenie 4. augusta (potvrdené dekrétmi z 5. – 11. augusta) zrušilo lénny systém, robotu, cirkevné desiatky, privilégiá prvých dvoch stavov aj rôznych oblastí a miest Francúzska, zaviedlo rovnosť pred súdom atď. Týmto rozhodnutím bola obnovená celistvosť krajiny, všetci občania sa zo dňa deň stali rovnými, zanikli stavy. Od 12. augusta sa rokovalo o prijatí vyhlásenia ľudských a občianskych práv. Toto bolo prijaté 26. augusta a dnes ho poznáme ako Deklarácia ľudských a občianskych práv. Zostavil ju podľa amerického vzoru La Fayette a Thomas Jefferson. Opiera sa o ňu aj neskoršía septembrová ústava. Dokument vyhlasuje, že človek má určité základné práva, ktoré mu nemožno odobrať, sú to: osobná sloboda, právo ochrany pred svojvôľou moci, sloboda myslenia, tlač, presvedčenia a náboženstva, možnosť odporu proti útlaku a nedotknuteľnosť majetku. Štát existuje preto, aby pomáhal chrániť tieto základné ľudské práva. Jeho svetská moc musí byť rozdelená, aby si ani jedna zložka neprisvojila priveľa monopolu,

Problém bol v tom, že tak dekréty z 5. – 11. augusta, ako aj Deklaráciu z 26. augusta musel schváliť kráľ a ten to odmietal urobiť. Odvahu mu dodali spory pri príprave ústavy, s ktorými Ústavodarné národné zhromaždenie začalo hneď po prijatí Deklarácie ľudských a občianskych práv. Išlo najmä o to, či má existovať horná snemovňa parlamentu podľa anglického vzoru.

Paralelne trvali problémy so štátnymi financiami – nikto neplatil dane, záujem o štátne dlhopisy prakticky nebol, Neckerova popularita sa zrútila. Pre hospodársku krízu sa v Paríži šírili ľudové nepokoje. 14. septembra kráľ povolal do Paríža vojsko (prišlo 23. septembra). Po incidente 1. októbra (na bankete kráľovskej gardy dôstojníci rozšliapali trojfarebnú kokardu a pripli si kráľovu alebo kráľovninu) sa – v kombinácii so šíriacim sa hladom – podarilo radikálom (Danton, Jean-Paul Marat) 5. októbra vyvolať výpravu ľudových más a Národnej gardy na Versailles. Národná garda tam dorazila po 22:00 a kráľ pod tlakom oznámil, že prijíma dekréty. Na druhý deň sa spustil boj vo Versailles a kráľ nakoniec súhlasil aj s tým, že presídli do Paríža. Ešte ten istý deň ho slávnostne odprevadili do Tuileries. Národné zhromaždenie vyhlásilo, že sa takisto o niekoľko dní presťahuje z Versailles do Paríža (do jazdiarne v Tuileries).

V nasledujúcich mesiacoch sa situácia politicky trocha ustálila. Politický život do roku 1790 prakticky organizoval markíz de La Fayette, ktorý sa snažil zmieriť kráľa šľachtu a revolúciu. V Ústavodarnom národnom zhromaždení sa spočiatku vytvorili len dve kvázi-strany: tzv., aristokrati (zástancovia starého zriadenia tzv.: "Ancien Régime") a tzv. patrioti (zástancovia nového poriadku). Neskôr boli hlavne tieto kvázi-strany (názvy v zátvorke platili až v neskoršom období):

Patrioti boli najlepšie organizovaní a mali dobré styky s vidiekom. V máji 1789 vytvorili tzv. bretónsky klub, ktorý od októbra 1789 sídlil v kláštore jakobínov na ulici St. Honoré, preto ich nazývame aj jakobíni. Od roku 1790 jakobíni predstavovali moc. Jakobíni združovali všetkých patriotov. V júli 1791 sa od jakobínov odtrhli tzv. feuillanti pod vedením La Fayetta. Feuillanti boli umiernení, rovnako naklonení (vtedy už prijatej) ústave aj kráľovi. Zvyšok jakobínov boli tzv. republikáni (spočiatku najmä girondisti), ktorí chceli republiku. V apríli 1790 vznikol nový poslanecký klub – cordeliéri, vedení Dantonom a Maratom. Za zmienku stojí skutočnosť, že v zhromaždení vpravo sedávali skôr obhajcovia súčasného stavu – tzv. pravica – a vľavo sedávali zástancovia stále väčších zmien – tzv. ľavica. Poslanecké skupiny sa nazývali buď podľa kraja, z ktorého pochádzali alebo podľa miesta stretávania (napr. jakobíni).

Na vyriešenie deficitu štátneho rozpočtu bol dekrétom z 2. novembra 1789 znárodnený a neskôr predaný cirkevný majetok. Zároveň boli 19. 12. 1789 vydané pokladničné poukážky (tzv. asignáty) založené na predpokladanom predaji znárodneného cirkevného majetku. Asignáty sa anulovali pri predaji cirkevného majetku. Vznikli preto, aby sa štát dostal k hotovosti okamžite a nie až po mesiacoch, kedy sa počítalo s ukončením rozpredaja rozsiahlych cirkevných majetkov. Aristokrati boli proti týmto krokom. Na jar 1790 sa ukázalo, že celá asignátová akcia sa nepodarila a štát nemal peniaze. 17. augusta 1790 boli asignáty preto premenené na bankovky (čiže fungovali ako platidlo, mali 0% úročenie a neanulovali sa) a vydali aj nové asignáty. Minister financií Necker bol rozhodne proti a podal preto demisiu. Dôsledkom bola katastrofálna inflácia. Asignáty za tri roky stratili 60% svojej hodnoty.

V decembri 1789 niekoľkými zákonmi dali do poriadku administratívne členenie Francúzska. Provincie a intendantúry nahradilo 83 jednotne organizovaných departementov, ktoré sa ďalej delili na obvody, kantóny a obce. Funkcie boli volené. Decentralizácia však bola prehnaná, pretože v konečnom dôsledku nikto v Paríži nemal nijaký vplyv na miestnu správu (de facto bola v rukách miestneho bohatého meštianstva). Preto fungovanie miestnych orgánov o dva roky neskôr zmenili naspäť v prospech centralizácie.

Nasledovala reforma cirkvi. Vo februári 1790 boli zrušené mníšske rády, v apríli cirkvi odobrali správu majetkov, neskôr boli vytvorené nové biskupstvá podľa hraníc departementov, tzv. Constitution civile du clergé (Občianska ústava duchovenstva) z 12. júla 1790 premenila klérus na štátnych zamestnancov. 27. novembra predpísali kléru prisahať na túto Constitution, čo väčšina z nich (tzv. odpadlíci) odmietla, podporená aj vyhlásením pápeža (Pius VI.) z jari 1791, že táto Constitution je neplatná. Týmito reformami si revolúcia vytvorila mnohých nových nepriateľov. Medzi klérom však boli veľké rozdiely. Vysoký klérus prisahal zriedka (7 z 130 biskupov). Medzi farným kňažstvom boli takí, ktorí sa pripojili k hromadným prísahám vernosti, napríklad na juhovýchode Francúzska, v časti Parížskej panvy alebo v Akvitánii, inde, prevažne na západe, severovýchode a vo východnej časti centrálneho Francúzska, nižšie kňažstvo túto hromadnú občiansku prísahu na ústavu odmietalo. Odpadlíci sa často spojili so šľachtickými odporcami revolúcie. Ako reakciu na to Ústavodarné národné zhromaždenie povolilo v máji 1791 odpadlíkom vykonávať obrady pod podmienkou, že sa to bude iba jednoducho trpieť. Jakobíni na podporu kléru, ktorý prisahal na Constitution, ostro napadli rímskokatolícku cirkev. K odpadlíkom sa pridali Demokrati a samozrejme kráľ.

Kráľ Ľudovít XVI. prijal reformy iba na oko. Už v novembri 1789 poslal Karolovi IV. protest proti nanúteným nariadeniam. Vo všeobecnosti tajne prosil európskych kráľov, aby proti revolúcii v jeho krajine zasiahli. Záujem prejavilo Rusko, Prusko a Sardínia. Rakúsko sa zdráhalo. Intervencia sa zatiaľ nekonala, pretože Prusko, Rusko a Rakúsko bolo zamestnané v Poľsku. Medzitým na juhu Francúzska začali intrigovať emigranti a na juhu vypukli dlhé, často ozbrojené, konflikty medzi protestantskými patriotmi a katolíckymi rojalistami. V máji 1791 sa emigrantský gróf z Artois stretol s cisárom Leopoldom II., ktorý zatiaľ odmietol zasahovať. Vo februári 1791 sa „rytieri dýky“ neúspešne pokúsili uniesť kráľa z Tuileries. V júni 1791 sa napríklad barón de Lezardiere pokúsil o povstanie vo Vendée.

V máji 1790 Ústavodarné národné zhromaždenie zrušilo právo výboja (štátu) – k štátu patria odteraz len tie územia, ktoré o to prejavili vôľu. 12. júna 1791 si Avignon (vtedy pontifikálny majetok) odhlasoval pripojenie k Francúzsku, ktoré v máji 1791 zhromaždenie po dlhšom váhaní na základe princípu z mája 1790 realizovalo (aj pre Comtat Venaissin).

Na jar 1791 na vidieku opäť vypukli vzbury dedinčanov. Pridali sa aj vzbury robotníkov v Paríži. 14. júna 1791, zrejme pod vplyvom častých štrajkov v Paríži, zákon „Le Chapelier“ zakázal profesionálne asociácie a štrajky. Tu sa ukázalo, že skutočnú moc malo bohaté meštianstvo.

16. júna 1791 sa kráľ pokúsil o útek z Paríža, 25. júna ho priviedli späť (tzv. varennská udalosť). Fakt, že sa chcel sprisahať s cudzími mocnosťami vyvolal ľudový odpor. Jeho neprítomnosť zrejme prvý raz primäla viacero poslancov vysloviť myšlienku, že Francúzsko môže byť napokon aj republikou (republikáni). Zhromaždenie, aby zbavilo kráľa viny, vyhlásilo, že kráľ bol „unesený“. Petičná kampaň cordeliérov za to, aby kráľa predsa len potrestali, sa 17. júla skončila príslušnou manifestáciou. Národná garda pod vedením La Fayetta tu po výzve Ústavodarného národného zhromaždenia postrieľala 50 manifestujúcich. Tým pádom sa liberáli prvý raz násilne obrátili proti parížskym masám a prešli na stranu „poriadku“. Nasledovalo uväznenie ďalších osôb, zákaz demokratických časopisov, klubu cordeliérov a dočasné zvrhnutie demokratov. Následne väčšina poslancov opustila klub jakobínov a vytvorila klub feuillantov (konzervatívni, umiernení). Ďalším dôsledkom varennskej udalosti bola tzv. Pillnitzova deklarácia z 27. augusta 1791, v ktorej cisár Leopold (brat francúzskej kráľovnej Márie Antoinetty) spolu s pruským kráľom pohrozili intervenciou vo Francúzsku, ak ostatné veľmoci budú ochotné sa k nim pripojiť. Táto deklarácia vo Francúzsku zvýšila vlastenecké cítenie.

Zákonodarné národné zhromaždenie [okrem posledných dní] (september/1. október 1791 – 10. august 1792)[upraviť | upraviť zdroj]

Už v októbri 1789 prijali niekoľko článkov ústavy, v decembri 1789 schválili nový volebný zákon (volebné právo len pre majetných – presnejšie platiacich dane – a vzdelaných). 3. septembra 1791 Ústavodarné národné zhromaždenie odhlasovalo hotovú ústavu (pripravovaná už od júla 1789). Francúzsko sa stalo konštitučnou monarchiou. Kráľ sa stal prakticky plateným úradníkom. Mal právo vymenovať vládu, ale bez podpisov jej ministrov, ktorí sa zodpovedali zhromaždeniu, potom nemohol nič vykonať. Ostali mu vlastne len diplomatické úlohy. Ústavodarné národné zhromaždenie sa (od 1. októbra) premenovalo na Zákonodarné národné zhromaždenie, malo 745 poslancov volených na dva roky. Bolo nerozpustiteľné.

29. augusta5. septembra 1791 sa volili poslanci (presnejšie: volitelia menovali poslancov) do Zákonodarného národného zhromaždenia. Podľa schváleného Robespierrovho návrhu nesmeli v Zákonodarnom národnom zhromaždení byť poslanci z Ústavodarného národného zhromaždenia, preto išlo spravidla o mladších poslancov. Malo takéto zloženie:

  • pravica (sedeli vpravo): 264 feuillantov (=fayettisti a lamethisti; chcú umiernenú monarchiu a primát buržoázie)
  • stred: 345 nezávislých alebo konštitučných monarchistov
  • ľavica (sedeli vľavo): 136 jakobínov a cordeliérov, najmä:

Poslanci sa podľa svojich politických záujmov stretávali aj mimo parlamentu v tzv. kluboch, salónoch (v Paríži aj v 48 tzv. sekciách), ktoré zohrávali stále vážnejšiu úlohu v politickom živote. Prístup do nich mali aj nečlenovia parlamentu a myšlienky z nich sa šírili medzi masy.

Na jeseň 1791 znova vypukli vzbury na vidieku a v mestách spôsobené zdražovaním koloniálnych výrobkov v dôsledku povstania otrokov v zámorí. Paralelne pokračovala reakcia náboženských odpadlíkov, ktorí sa spájali s aristokratmi. V auguste 1791 vyvolali povstanie vo Vendée, vo februári 1792 poštvali sedliakov v Lozere proti patriotom z Mende. V októbri 1791 aristokrati spôsobili povstanie v Avignone a zavraždili starostu. Súčasne emigranti zintenzívňovali provokácie. Na území Treves a Coblence zoskupili veľa vojska.

Fayettisti a brissotovci (girondisti) presadili v Zákonodarnom národnom zhromaždení 4 dekréty na tvrdý postup proti odpadlíkom a emigrantom. Kráľ tieto dekréty vetoval dúfajúc, že ho zachránia zahraničné armády.

Kráľ, brissotovci a fayettisti si želali vojnu. Kráľ preto, lebo od cudzieho zásahu očakával oslobodenie, brissotovci a fayettisti preto, lebo jednak čakali, že sa ukáže, že na nej kráľ tajne pracuje, jednak preto, lebo odstráni kráľa, jednak preto, lebo je potrebná na akési vnútropolitické utuženie revolúcie a jednak preto, lebo chceli v Rakúsku oslobodiť potlačované národy a celkovo podniknúť akúsi „krížovú výpravu“ do Európy. Odporcami vojny boli triumvirát (Barnave, Du Port, Lamethe) a medzi brissotovcami takmer sám Robespierre (spočiatku podporovaný Dantonom). Robespierre argumentoval, že armáda nie je pripravená (dôstojníci totiž emigrovali a výstroj je zlá) a v prípade víťazstva je sloboda ohrozená prevratom nejakého ctižiadostivého generála, pričom – a to je pozoruhodné – konkrétne spomenul Napoleona Bonaparteho. K vojne ale nakoniec došlo: 25. januára Zákonodarné národné zhromaždenie svojim vyhlásením nepriamo dala rakúskemu cisárovi ultimátum, aby sa vyjadril, že sa zrieka akýchkoľvek aktivít proti Francúzsku. Nato pobúrený francúzsky minister zahraničných vecí De Lessart dosiahol odvolanie ministra vojny (zástancu vyvolania vojny), ktorého svojho času brissotovci a lafayettovci. Po vyjadreniach Brissota Najvyšší dvor 10.3. 1791 obžaloval De Lessarta (zástancu mieru) a vláda sa rozpadla. 15. marca kráľ vymenoval novú vládu, vládu brissotovcov (girondistov). Nový minister zahraničných vecí Dumouriez presadzuje vojnu. 1. marca zomrel cisár Leopold, brat francúzskej kráľovnej, nahradil ho František II.

20. apríla 1792 Francúzsko na kráľov návrh vyhlásilo vojnu Rakúskej monarchii (nie rímskonemeckej ríši). Táto vojna s prestávkami vlastne trvala až do bitky pri Waterloo roku 1815. Prvú fázu tejto vojny nazývame prvá koaličná vojna (1792 – 1797). Jedným z generálov bol La Fayette (pozicionovaný v Ardennách). Robespierrove obavy ohľadom nepripravenosti francúzskej armády sa splnili. Francúzi ustupovali.

18. mája najvyšší francúzski velitelia radili uzavrieť rýchly mier, ale boli za tým najmä politické úvahy –La Fayette sa definitívne zblížil s lamethistami, postavili sa spolu proti demokratom a La Fayette vyhlásil, že jeho vojsko je pripravené tiahnuť na Paríž, aby rozprášilo jakobínov. Súčasne bolo známe, že pod vedením kráľovnej tzv. rakúska klika pripravuje víťazstvo pre Rakúšanov a kontrarevolúciu. Takýto postoj generálov a kráľovského dvora, ako aj hospodárska situácia (strata hodnoty asignátu a podobne), obnovili medzi ľudom pocit akejsi aristokratickej kontrarevolúcie a tým na jar 1792 ľudové hnutie. Pod tlakom ľudu brissotovci v máji a júni prijali niekoľko zásadných protiopatrení. Napríklad rozpustili kráľovskú gardu a 8. júna prijala rozhodnutie o vytvorení špeciálneho tábora pre tzv. federantov, členov Národnej gardy (v podstate dobrovoľníkov) na obranu revolúcie. Kráľ tieto opatrenia vetoval a odvolal brissotovskú (girondistickú) vládu. K moci vo vláde sa opäť dostali feuillantovci (lafyettisti a lamethisti). Keďže ich kráľ vymenoval, znamenalo to, že tak ako oni chce zrevidovať ústavu, zničiť jakobínov a podobne. 20. júna sa konal prvý pochod ľudu do kráľovského paláca, ale kráľ odmietol zmeniť svoje rozhodnutia.

Začiatkom júla vojsko Prusov pod vedením vojvodu von Braunschweiga a francúzskych emigrantov začalo útok. 10. júla 1792 pod hrozbami Zhromaždenia podali feuillantskí ministri demisiu. 11. júla 1792 Zhromaždenie vyhlásilo, že je „vlasť v nebezpečenstve“. Začali sa hlásiť dobrovoľníci. V júli tiež girondisti (brissotovci) viedli rokovania s kráľom a preto zmenili svoje stanovisko: začali byť proti zvrhnutiu kráľa. Robespierre začal girondistov za toto paktovanie s kráľom kritizovať a žiadal preto rozpustiť Zhromaždenie, lebo v ňom títo „intrigáni“ sedeli, a vytvoriť „konvent“ na vytvorenie novej ústavy. Koncom júla začali prichádzať dobrovoľníci-federanti z vidieka (o. i. z Marseille, vtedy vznikla marseillaisa) 1. augusta sa do Paríža dostal manifest von Braunschweiga, v ktorom (na návrh Márie Antoinetty) hrozil Parížanom, že ich zmasakruje, ak ublížia kráľovskému dvoru. 47 z 48 parížskych sekcií (Paríž bol rozdelený na 48 politických tzv. sekcií dominovaných jakobínmi a cordeliérmi) sa v júli vyslovilo za zosadenie kráľa a všetky sekcie vytvorili tzv. Národný výbor. Zhromaždeniu bola napokon predložená explicitná žiadosť parížskych sekcií, aby kráľa do 9. augusta zbavili trónu. Keď tak Zhromaždenie neurobilo, vypuklo 10. augusta 1792 v Paríži povstanie – úrok na Tuileries. Parížske sekcie v ten deň zároveň vytvorili svoju vlastnú povstaleckú Komúnu, ktorá čoskoro nahradila zákonnú Komúnu. Výsledkom povstania bolo, že Zhromaždenie zosadilo kráľa a odhlasovalo zvolanie konventu, zvolené podľa všeobecného (!) volebného práva. Kráľa uväznili v Temple.

Druhá fáza (10. august 1792 – 27. júl 1794)[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý teror (10. august 1792 – 20. september 1792)[upraviť | upraviť zdroj]

Kým nebol zvolený Konvent, vypĺňal posledné dni Zákonodarného národného zhromaždenia (10. 8. – 20. 9.) konflikt medzi Zhromaždením – prevažne girondistami-, (povstaleckou) Komúnou – tzv. montagnardmi – a Dočasnou výkonnou radou (11. 8. 1792 – 20. 4. 1794), ktorá nahradila kráľových ministrov, a ktorú ovládal Danton. Komúna v podstate terorizovala Paríž. Toto obdobie (10. 8. – 20. 9.) sa nazýva aj prvý teror (prvá hrôzovláda).

2. septembra dorazila do Paríža správa o obliehaní Verdunu, poslednej pevnosti medzi Parížom a hranicami. Zavládla panika, dobrovoľníci sa chystali hromadne na cestu k Verdunu. Rozchýrilo sa, že keď odídu, vzbúria sa väzni (často politickí) a pomôžu nepriateľovi. Dav (živnostníci, federanti a Národná garda) preto zmasakroval 500 aristokratických, duchovných a iných väzňov (tzv. septembrový masaker alebo septembrové krviprelievanie). Komúna to zatrhla a namiesto toho zriadila ľudové súdy, ktoré väzňov popravovali „oficiálne“. Celkovo zomrelo asi 1100 podozrivých. Začala sa nová vlna emigrácie – tentoraz emigrovali aj zástancovia konštitučnej monarchie.

Začiatkom septembra sa konali aj voľby. Volebná účasť bola nízka. Poslanci boli nakoniec zvolení menšinou odhodlanou brániť výdobytky revolúcie.

Konvent girondistov (21. septembra 1792 – 2. júna 1793)[upraviť | upraviť zdroj]

20. septembra sa Francúzom podarilo zastaviť pruské vojská v tzv. kanonáde pri Valmy. Prusi začali ustupovať. V ten istý deň sa prvý raz zišiel novozvolený Konvent (=Národný konvent – „Convention nationale“), ktorý zrušil monarchiu a 21. septembra vyhlásil Francúzsko za republiku. Konvent bol zvolený menšinou, neboli v ňom ani rojalisti, ani zástancovia starého režimu, ani zástancovia konštitučnej monarchie, ani extrémna ľavica. Zloženie Konventu (749 poslancov) bolo:

  • pravica: girondisti (brissotovci): odporuje Komúne, vystúpili z klubu jakobínov, reprezentuje bohaté meštianstvo, sú proti koncentrácii moci, opierajú sa o lokálne inštitúcie, v hospodárstve nedôverujú ľudu, obhajujú hospodársku slobodu, sú proti cenovým reguláciám, riadeniu hospodárstva, vlastnícke právo pokladajú za nedotknuteľné
  • stred: Plaine (Marais): republika má absolútnu prioritu, súhlasia s tým, čo požadujú montagnardi (a teda ľud), ale len dočasne, spočiatku boli prakticky súčasťou girondistov, ale od novembra 1792 sa oddelili a čoskoro ich ovplyvňovali hlavne montagnardi
  • ľavica: montagnardi (strana Montagne/”Hora”; asi 110 poslancov): reprezentujú ľud (remeselníkov, robotníkov, spotrebiteľov), tí, čo zostali z jakobínov (a cordeliérov?), teda radikálni jakobíni (a cordeliéri?), sú za mimoriadne opatrenia, sú ochotní obmedzovať osobné vlastnícvo a osobnú slobodu, patrí sem Danton, Robespierre, Jean-Paul Marat

22. septembra sa rozhodlo, že sa ruší kresťanský letopočet a spolu s ním aj rozdelenie týždňov a mesiacov a odvtedy budú verejné činy datovať I. rok republiky (začína 22. septembra 1792), II. rok republiky atď. Začal teda platiť – zatiaľ len pre celé roky – nový kalendár – republikánsky kalendár (pre dni a mesiace až v novembri 1793).

25. septembra Konvent rozhodol, že Francúzsko je „jednotné a nedeliteľné“, čím zmaril plány girondistov na federalizáciu krajiny. Na prelome okróbra a novembra sa konala v Konvente debata o Robespierrovi, ktorého girondisti obvinili z „diktátorstva“. Z debaty vyšiel víťazne Robespierre a stal sa vodcom montagnardov. Odvtedy sa súčasne montagnardi jasne postavili proti girondistom, od girondistov sa oddelila skupina stredových poslancov (zač. novembra) a girondisti stratili v Konvente predsedníctvo (16. novembra).

V decembri 1792 až januári 1793 sa konal proces s kráľom, ktorý urobil konflikt medzi girondistami a montagnardmi nezmieriteľným. Spočiatku bolo sporné, či sa má proces s kráľom vôbec začať. Radikáli tvrdili, že ho treba súdiť, aby sa jasne ukázalo, že svojimi stykmi so zahraničím bol vlastizradca. Umiernení si uvedomovali, že už samo zosadenie sa stretlo s nepriaznivou odozvou na kráľovských dvoroch v zahraničí. Videli aj to, že sympatie ku kráľovskej moci zachováva väčšina roľníkov. Poznali aj príklad Anglicka a vedeli, že kráľ nemusí byť pre politický systém rozhodujúci. Objavenie tajných dohovorov kráľa s nepriateľmi v kráľovskom zámku 20. novembra celý vývoj urýchlilo. 11. decembra sa predsa len začal proces – kráľa súdil Konvent. Girondisti boli proti celému procesu a robili všetko na jeho záchranu. 17. januára 1793 Konvent 387 hlasmi proti 334 hlasom schválil popravu kráľa. 21. januára kráľa popravili ako obyčajného človeka na námestí.

Od konca septembra 1792 postupujúce francúzske vojsko obsadilo Nice, Savojsko a ľavý breh Rýna (po Frankfurt), koncom októbra obsadili Belgicko. Rozprúdila sa debata v Konvente, či tieto územia pripojiť k Francúzsku. 15. decembra 1792 na obsadených územiach zaviedli francúzsku administratívu (čiže zrušili lénne poplatky, desiatky, zhabali majetky privilegovaných a podobne). Savojsko nakoniec pripojili v novembri 1792, Nice v januári 1793 a Belgicko v marci 1793. 1. februára 1793 Francúzsko vyhlásilo vojnu Anglicku a Nizozemsku (vyhlásenie malo ekonomické dôvody), 7. marca Španielsku (tu bol hlavný dôvod odpor Španielov proti poprave francúzskeho kráľa), nasledovalo vyhlásenie vojny medzi Francúzskom a Sardíniou, Neapolskom, Portugalskom, pápežom a rímskonemeckou ríšou. Anglicko sa postavilo na čelo tzv. „prvej koalície“ vytvorenej s týmito štátmi proti Francúzsku v marci až septembri 1793. Francúzsko bolo tým pádom vo vojnovom stave s väčšinou Európy.

Pokračovali hospodárske ťažkosti. Na vidieku dochádzalo k vzburám už od jesene 1792. Začiatkom roka 1793 vrcholila hospodárska kríza Francúzska (najmä v Parížu). Spôsobilo ju zrušenie riadeného hospodárstva v decembri 1792 a jeho nahradenie voľným trhom. Medzi januárom a februárom klesla hodnota asignátu zo 65% svojej nominálnej hodnoty na 50%. Vypukla zásobovacia kríza, nebolo chleba. Obzvlášť nebezpečná bola vzbura vo Vendée (od 10. marca 1793), ktorej bezprostrednou príčinou bol pokus Konventu naverbovať masívne nové vojská (24.2.). Bojovali v nej ľud aj rojalisti proti revolúcii. Podporovalo ich Anglicko. Podarilo sa ju poraziť až v zime 1793.

16. februára 1793 francúzska armáda utrpela hroznú porážku v Belgicku, nasledovala strata Belgicka. Hlavný francúzsky veliteľ Dumouriez, ktorý sa nachádzal v okolí Belgicka, sa potom pokúsil tiahnuť na Paríž s cieľom znovu nastoliť monarchiu, nakoniec 4. apríla prebehol na stranu Rakúšanov. Následne Francúzi stratili ľavý breh Rýna. Cudzie vojská začali útočiť na území Francúzska.

V takejto zúfalej situácií sa zmenili pomery v Konvente; keďže vládli girondisti a tých všetci považovali zodpovedných za chaos, ktorý vládol, prešli poslanci stredu na stranu montagnardov. Montagnardi presadili sadu „výnimočných opatrení“, girondisti boli zásadne proti.10. marca 1793 bol zriadený Revolučný tribunál, teda revolučný súdny dvor. 21. marca sa schválili Dozorné výbory na sledovanie cudzincov v každej obci, 28. marca zbavili emigrantov občianskych práv, skonfiškovali ich majetky a naveky ich vypovedali. 6. apríla založili výbor Konventu pod názvom Výbor pre verejné blaho. Bol spočiatku tvorený 9 členmi Konventu, uznášal sa tajne a mal pôvodne sledovať a urýchľovať činnosť Dočasnej výkonnej rady (pozri vyššie; Dočasnú výkonnú radu nahradil až neskôr – 20.4.1794 – ale už predtým fungoval ako faktická vláda Francúzska, pretože Dočasná výkonná rada mala slabé rozhodovacie právomoci), v „súrnych“ veciach mohol konať sám. Na jeho čele stál spočiatku Danton. Do armády boli vyslaní ľudoví zástupcovia s neobmedzenou mocou. 11. apríla bol zavedený nútený kurz asignátu, 4. mája cenové regulácie obilia a múky (zrušené v júli, lebo ich nikto nedodržiaval). Nasledovali v Konvente, v novinách a v rôznych inštitúciách intenzívne konflikty medzi girondistami a montagnardmi. Konflikty vyvrcholili 31. mája – 2. júna 1793 ľudovým pro-montagnardským povstaním v Paríži (povstanie sansculotov), ktoré zvrhlo girondistov – bolo zatknutých 29 girondistických poslancov. Ako sansculoti sa od roku 1792/1793 označujú (najmä parížski) mestskí revolucionári, radikálne ľudové vrstvy.

Konvent montagnardov (Jakobínska diktatúra, Druhý teror v širšom zmysle; 2. júna 1793 – 27. júla 1794)[upraviť | upraviť zdroj]

Zvrhnutím girondistov stratili girondisti definitívne moc v Konvente a začala sa tzv. jakobínska diktatúra (montagnardská diktatúra, druhý teror/druhá hrôzovláda v širšom zmysle). Išlo o diktátorský vojnový režim. Aby si získali podporu najmä vidieka, lákaného girondistami, prijali najprv montagnardi sériu populistických opatrení: V júni a júli rozhodli, že majetok emigrantov sa predá roľníkom, a definitívne zrušili zvyšky vrchnostenského zriadenia. Okrem toho 24. júna 1793 Konvent schválil tzv. Ústavu I. roku. Bola to veľmi demokratická ústava, ale nikdy nevstúpila do platnosti (10. októbra bolo rozhodnuté, že nadobudne platnosť až keď sa skončí vojna, a nasledujúce udalosti ju urobili bezpredmetnou). V tom období sa ukázalo, že vplyv girondistov na vidieku je silný. Správy o povstaní sansculotov urýchlili už začaté proti-montagnardské hnutie – do konca júna 1793 sa 60 departementov (vládli v nich girondisti alebo rojalisti) odtrhlo od Paríža. Do jesene 1793 sa Parížu tieto tzv. federalistické vzbury podarilo potlačiť. Paralelne prebiehala vzbura vo Vendée (pozri vyššie) a Prusi obsadili Alsasko a Angličania Toulon.

Hospodárske problémy neustávali, inflácia pokračovala. Z nespokojnosti ťažili tzv. zúrivci (Enragés), ľavicoví radikáli, ktorí sa odštiepili od sansculotov koncom roka 1792. Po odchode miernejších členov (Dantona a podobne) z klubu cordeliérov, tvorili teraz jadro tohto klubu. 25. júna 1793 prečítal ich vodca Jacques Roux Konventu Manifest zúrivcov, v ktorom v podstate všetkých bohatých označil za darebákov a úžerníkov. Odvetou Konventu bola 10. júla 1793 zmena zloženia Výboru pre verejné blaho (o. i. odišiel Danton). Parížske sekcie boli priaznivo naklonené programu zúrivcov a časť montagnardov, napr. Hébert a Chaumette, si tiež osvojila ich program, aby nestratili vplyv na sansculotov v sekciách.

Po zavraždení Marata (13. júla 1793), ktorý bol sympatický radikálom (Roux ho označoval za priateľa ľudu), a ktorého smrť vyvolala medzi ľudom pobúrenie, sa Hébert a zúrivci dohadovali o jeho politickom nástupcovi. Hébert vyhlásil, že ním bude on. Vidiac, že program zúrivcov sa takto začína presadzovať, Konvent s nevôľou prijal 26. júla radikálmi požadovaný Zákon o úžerníctve, podľa ktorého každý obchodník musel vyložiť verejne do výkladov zoznam svojich zásob potravín. Tento zákon bol schválený bez súhlasu Výboru pre verejné blaho. Vystavený za to tvrdým útokom, našiel tento výbor svojho ochrancu v Robespierrrovi, ktorý sa 27. júla stal jeho členom. V auguste a septembri ešte do Výboru pre verejné blaho pribudli 4 noví členovia. Účasť Robespierra vo výbore dala politike výboru aj Konventu nový smer.

Konvent 23. augusta odhlasoval všeobecnú mobilizáciu.

Robespierre sa najprv pokúsil „odzbrojiť“ zúrivcov tak, že zažehnal krízu so zásobovaním potravinami. Výbor na tento účel poslal na parížsky vidiek ráznych zástupcov a nariadil v každom okrese zriadiť zásobáreň obilia. Zásobovanie Paríža bolo tým obnovené. Sucho však spôsobilo, že koncom augusta sa kríza obnovila. Zúrivcov akoby vystriedali tzv. hébertisti (stále v klube cordeliérov). Podporovali požiadavky sansculotov. Paralelne prišla správa, že Toulon bol vydaný Anglicku, 5. septembra sfanatizovaný ľud obkľúčil Konvent a ten pod tlakom uzákonil revolučnú armádu, ktorá má prenasledovať podozrivé osoby a urýchliť rekvirovanie.

Druhý teror v užšom zmysle[upraviť | upraviť zdroj]

Nasledujúce obdobie sa nazýva aj druhý teror či hrôzovláda (v užšom zmysle). 6. septembra zvolili do Výboru pre verejné blaho dvoch členov podporujúcich požiadavky hébertistov. V konečnom dôsledku mal vtedy nový Výbor pre verejné blaho takéto zloženie (12 členov):

13. septembra bol zreformovaný ďalší z výborov Konventu – Výbor pre národnú bezpečnosť (založený už v 2. 10. 1792 resp. 25. 11. 1791), ktorý sledoval a vyšetroval osoby a prijímal udania. Odteraz bol povinný predkladať Výboru pre verejné blaho zoznam svojich členov. Takisto sa rozhodlo aj o ostatných (okolo 15) výboroch Konventu. Kým dovtedy boli všetky výbory rovnoprávne, týmto prioritným právom kontrolovať členov ostatných výborov sa Výbor pre verejné blaho stal fakticky centrom vlády Francúzska. 17. septembra bol schválený Zákon o podozrivých osobách, v ktorom bola podozrivá osoba definovaná veľmi široko. Dozorné výbory boli poverené zostavením zoznamov podozrivých osôb. 29. septembra boli zregulované ceny potravín a výšky miezd (tzv. zákon o maxime). 10. októbra sa prijal dekrét o tom, že vláda bude až do skončenia vojny vládou „revolučnou“. Autoritárstvo bolo takto vyhlásené aj oficiálne. Ďalej bol zreorganizovaný Revolučný tribunál a jeho konanie bolo zrýchlené. V októbri sa konal napríklad proces s kráľovnou a s girondistami. Za posledné tri mesiace roku 1793 vyniesol 177 rozsudkov smrti. 22. októbra 1793 Výbor pre verejné blaho vytvoril Vyživovaciu komisiu, ktorá mala dozor nad celou výrobou, obchodom a dopravou a teda výboru umožnila kontrolovať celé národné hospodárstvo.

V náboženskej oblasti pokračovala dekristianizácia. Pomaly sa vedľa tradičného kultu vytváral revolučný kult (veľké slávnosti 14. júla a 10. augusta, martýri ako Marat, Lepeletier a pod.). 5. októbra 1793 (s účinnosťou od 24. novembra 1793) bolo schválené rozšírenie revolučného kalendára (z 22. septembra 1792) aj na mesiace a roky. Nový kalendár sa stal jedným z najznámejších symbolov revolúcie. Jednotlivé mesiace revolucionári premenovali podľa ročných období, týždne zamenili tzv. dekádami (Kalendár nemal dlhé trvanie. Odstránili ho 1.1.1806.) Niekoľko extrémistov v novembri 1793 donútilo parížskeho biskupa vzdať sa oficiálne funkcie; Komúna sa zmocnila chrámu Notre-Dame a premenila ho na „Chrám Rozumu“. Na konci mesiaca Komúna zatvorila všetky kostoly. Naopak Konvent ako celok a Výbor pre verejné blaho a najmä Robespierre neboli takýmito extrémnymi krokmi nadšení, pretože sa obávali, že si proti sebe poštvú veľkú časť obyvateľstva. 8. decembra dekrétom slávnostne vyhlásili slobodu vierovyznaní.

Keďže sa hospodárska situácia jednotlivých oblastí Francúzska dosť rôznila, čo bolo často spôsobené rôznymi postupmi tzv. komisárov poverených vykonávaním revolučných dekrétov na vidieku, ukázalo sa potrebné zvýšiť centralizáciu. 4. decembra 1793 bol preto prijatý dekrét o centralistickom a revolučnom (čiže násilnom) zriadení na obdobie trvania vojny. Tento dekrét dal úradníkov a inštitúcie pod priamy dozor výboru pre verejné blaho. Najvyššiu autoritu mal Konvent.

Paralelne sa pred začiatkom zimy 1793 pred Francúzsko zlepšila vojenská situácia najmä na severnej a východnej hranici (dobytie Dunkerque, Mauberge, Landau, oslobodenie Savojska). Bola to do veľkej miery zásluha vedenia vojny Robespierrom a Saint-Justom, ďalej skutočnosti, že sa Francúzi rozhodli obrátiť o pomoc na viacerých svojich učencov (Monge, Berthollet, Chaptal..), a napokon aj istého „teroru“ v armáde. 2. októbra dobyli Lyon, 19. decembra Bonaparte oslobodil Toulon, 23. decembra boli porazený zvyšky armády zo vzbury vo Vendée. Aj Španielov zahnali za Bidassoa a za Pech.

Koncom roka 1793 sa v strane montagnardov definitívne vytvorili dve významné skupiny: (radikálni) hébertisti (extrémna ľavica, cordeliéri) a tzv. zhovievaví (=umiernení, dantonisti). Príčinou bola jednak aféra podplácania poslancov v súvislosti s Indickou spoločnosťou v novembri 1793 a jednak skutočnosť, že dantonisti požadovali ukončiť diktatúru (teror), keďže krajina zaznamenávala úspechy a už podľa nich nebola potrebná. Hébertisti boli proti. Zhovievaví boli aj proti dekristianizácii iniciovanej hébertistami. (Radikálni) hébertisti chceli získať moc. Aby túto ich ašpiráciu zmiernil, nechal Robespierre koncom roka 1793 bez povšimnutia kampaň dantonistov proti dekristianizácii. V januári 1794 však naopak Robespierre spustil kampaň proti hébertistom aj dantonistom, snažil sa pôsobiť zmierlivo. Od januára 1794 sa opäť zhoršila hospodárska situácia a hébertisti to využili na podnecovanie sansculotov, aby požadovali reformy. Výbor pre verejné blaho, aby si naopak zachoval podporu ľudu, vo februári a marci skonfiškoval majetok nepriateľov republiky a nariadil obciam, aby vyhotovili zoznamy chudobných, ktorým tento majetok pridelia (tzv. februárové dekréty). Bolo to však márne, lebo v marci vypukli ľudové vzbury a nepokoje. Hébertisti vzbury podporovali. S podporou dantonistov Výbor pre verejné blaho dal zadržať vodcov hébertistov spolu s niekoľko cudzími agentmi (tzv. 1. germinálsky proces) a 24. marca ich popravili. Oficiálny dôvod bol, že hatili zásobovanie Paríža (komisári sledujúci dodržiavanie Zákona o úžerníctve boli zväčša hébertisti a ich kontroly poburovali veľa ľudí), a že pripravovali vzburu proti Komúne. Dantonisti, mysliac si, že teraz im nikto nebude odporovať, následne v tlači prudko napadli výbory Konventu. 30. marca však Výbor pre verejné blaho a Výbor pre národnú bezpečnosť –po počiatočnom odpore Robespierra – na spoločnej schôdzke nariadili uväzniť aj vodcov dantonistov spolu so zopár spreneverenými poslancami a niekoľko cudzími agentmi (tzv. 2. germinálsky proces). 5. apríla 1794 boli aj oni všetci popravení. Výbory Konventu sa tak na niekoľko mesiacov zbavili akejkoľvek opozície.

Robespierrova diktatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Zhruba od apríla 1794 (germinálske procesy) hovoríme, že začala Robespierrova diktatúra (Robespierrov teror/hrôzovláda). K 20. aprílu 1794 bola zrušená Dočasná výkonná rada (lebo sa jej činnosť čiastočne kryla s Výborom pre verejné blaho) – ministerstvá zrušili a nahradili ich 12 komisiami (existovali potom do 2. novembra 1795). 16. apríla 1794 sa nariadilo, že každý obžalovaný z úkladov musí byť súdený pre Revolučným tribunálom v Paríži a 28. mája boli zrušené revolučné tribunály mimo Paríža. 10. júna 1794 (tzv. prairialný zákon) sa zrušila časť súdneho konania spočívajúca v obhajobe obžalovaného a rozšírila sa definícia „nepriateľa republiky“. Od 10. júna do 27. júla padlo až 1285 rozsudkov smrti.

Režim bol celkovo založený najmä na dekréte zo 4. decembra 1793 (pozri aj vyššie). Konvent mal v tom čase už 21 výborov. Z toho len dva mali aj skutočnú politickú moc: Výbor pre verejné blaho a Výbor pre národnú bezpečnosť. Výbor pre verejné blaho bol volený každý mesiac, záviselo od neho 12 výkonných komisií („ministerstiev“), bol centrom výkonnej moci. Výbor pre národnú bezpečnosť riadil políciu a súdy a bdel nad podozrivými osobami. Departementálne úrady stratili skoro všetku moc, hlavnými administratívnymi jednotkami boli okres a obec, ktorých úrady priamo podliehali Parížu. Na každom úrade bol „národný komisár“. Pomocným orgánom národných komisárov v obciach boli 12-členné „revolučné výbory“ (bývalé „dozorné výbory“), ktoré fungovali ako polícia a zameriavali sa najmä na zoznamy podozrivých osôb. V departementoch zas boli „ľudoví komisári“. Ich právomoci boli stále zužované (30. apríla 1794 ich 21 odvolali). Decentralizácia, o ktorú sa celý tento systém snažil, však nebola dotiahnutá do konca, napríklad veľa ľudových komisárov sledovalo v departementoch osobnú politiku. Celkovo platilo aj to, že celý „teror“ bol len polovičatý a často prenechaný rozhodnutiam miestnych „lídrov“, pretože Výbor pre verejné blaho v praxi veľmi nezasahoval a dostatočne nekontroloval, či sa zákony aj dodržujú.

V hospodárskej oblasti pokračoval systém z konca roka 1793, s tým rozdielom, že obchodníkom bol povolený vývoz, a že vyživovaciu komisiu premenili v apríli 1794 na komisiu pre obchod a zásobovanie. Maximálne ceny sa nedodržovali, v mnohých obciach boli potraviny na prídel a pekárne zobecnené. Rozšíril sa tajný obchod s poľnohospodárskymi výrobkami. V náboženskej oblasti sa Robespierre rozhodol zdokonaliť civilný kult, ktorý sa už dosť rozšíril. Dekrétom zo 7. mája 1794 sa vyhlásil národný kult „Najvyššej bytosti a nesmrteľnosti duše“. Zaviedli sa 4 veľké republikánske sviatky (14.7.1789, 10.8.1792, 21.1.1793 a 31.5.1793). Každá dekáda (desaťdňový týždeň v revolučnom kalendári) bola zasvätená nejakej občianskej alebo sociálnej cnosti. 8. júna 1794 sa prvý raz veľkolepo oslavoval sviatok nového kultu – Sviatok Najvyššej bytosti a prírody.

Úspechy Francúzska na vojnovom poli pokračovali. V máji dobyli Francúzi Katalánsko. V Alpách sa chystala invázia do Talianska. Na mori boli ťažko porazení Angličania 2. júna. 26. júna bolo porazené Rakúsko pri Fleurs, čím pripadlo Belgicko opäť Francúzsku. Začala sa teda expanzia revolúcie.

Robespierrov režim skončil pre rozpory v rámci Výboru pre verejné blaho, ako aj medzi Výborom pre verejné blaho a Výborom pre národnú bezpečnosť. Výbor pre národnú bezpečnosť spustil vlnu represálií – pozri vyššie uvedených 1285 popravených -, jeho názory boli hébertistické a začal zosmiešňovať kult „Najvyššej bytosti“. Robespierre v určitom okamihu úplne prestal chodiť do Výboru. Jeho hlavný zámer bol ukončiť nové spojenie medzi jeho novými protivníkmi z radov montagnardov (ktorí si našli spojencov medzi rôznymi zosadenými predstaviteľmi teroru) a stredovými poslancami Konventu (tzv. Marais), ktorí ho dovtedy podporovali. Napokon sa 26. júla zjavil v Konvente, kde zodpovednosť za prechmaty teroru zvalil na svojich protivníkov, ale odmietol konkrétne vymenovať poslancov, ktorých m n. m.sli. To spôsobilo, že každý, kto mal v Konvente nejaké výčitky svedomia, sa odteraz cítil byť ohrozený. Na druhý deň (teda 27. júla – 9. termidora) po 5 hodinách zmätkov v Konvente Robespierra, ako aj jeho brata, Couthona a Saint-Justa uväznili (trojicu Robespierre, Couthon a Saint-Juste označujeme ako tzv. triumvirát). Parížska Komúna väzňov spontánne oslobodila. Konvent dal zhromaždiť ozbrojené sily. 28. júla (teda 10. termidora) tieto sily dobyli radnicu, zaistených poslancov a 21 Robespierrových prívržencov popravili gilotínou ešte ten istý deň a na druhý deň rýchlo popravili aj 70 členov Komúny. Táto udalosť sa nazýva termidorský prevrat. Napriek tomu, že Robespierre mal v Paríži dosť zástancov, všeobecná únava z revolúcie spôsobila, že sa udalostiam už len pasívne prizerali.

Termidorským prevratom sa skončila jakobínska diktatúra (teror). Na dosiahnutie ideálov revolúcie sa jakobíni dopustili mnohých zločinov. Boli prevažne presvedčení, že účel svätí prostriedky. Najskôr chceli len zastrašiť reálneho nepriateľa – prívržencov aristokratov a zahraničnej intervencie. Pri ich netolerantných predstavách o spôsobe revolúcie sa však okruh nepriateľov postupne rozširoval (aj z vlastných radov), až ním nakoniec bol každý, kto sa odvážil zapochybovať o ich opatreniach. V záverečnej fáze už rozhodovali zákony, ktoré dovoľovali súdiť obvinených bez obhajcov a pri rozsudkoch rozhodovať len medzi 2 možnosťami – nevinou a trestom smrti. Odhady konkrétneho počtu obetí teroru sa rôznia. Možno však skonštatovať, že revolúcia požierala svoje deti, pretože asi 85 % všetkých odsúdených patrilo k bývalému tretiemu stavu, ktorý revolúciu v roku 1789 vyvolal.

Tretia fáza (27. júl 1794 – 10. november/24. december 1799)[upraviť | upraviť zdroj]

Od termidorského prevratu k direktoriátu (27. júl 1794 – 27. október 1795)[upraviť | upraviť zdroj]

Pri moci bolo teraz bohaté meštianstvo, ktoré malo väčšinu v Konvente, konkrétne stredoví poslanci (Marais/Plaine – republikánski bohatí mešťania) spolu s rôznymi svojho času zosadenými predstaviteľmi teroru a girondistami.

V lete 1794 sa uskutočnili podstatné zmeny usporiadania štátu. 29. júla 1794 sa rozhodlo, že vo výboroch Konventu sa bude každý mesiac meniť ¼ členov. 24. augusta bolo rozhodnuté, že bude 16 výborov, z ktorých 12 malo vykonávať výkonnú moc. Tým sa zrušila centrálna vláda, ktorou dovtedy bol Výbor pre verejné blaho. Výboru pre verejné blaho už zostala na starosti len vojna a diplomacia a Výboru pre národnú bezpečnosť polícia. Znova bol zavedený tzv. prairiálny zákon. Revolučný tribunál bol zreformovaný (10. 8.). Dozorné výbory boli zrušené (okrem 1 v každom okrese). V decembri 1794 Konvent povolal späť poslancov, ktorí kedysi protestovali proti 31. máju, a ktorých Robespierre zachránil pred šibenicou, a 7 preživších girondistov (z girondistov vyhodených z Konventu v júni 1793).

Veľa väzňov bolo prepustených. Na druhej strane sa však začalo prenasledovanie jakobínov. Proti jakobínom sa spojili stredoví poslanci, konštituční monarchisti a zástancovia režimu spred 1789 (rojalisti). Dôvod ich spojenia bol, že jednoducho chceli udržať ľudové vrstvy v podriadenosti, chceli zabrániť návratu vlády ľudu. Podarilo sa im získať prívržencov aj medzi meštianskou mládežou, poslíčkami, dezertérmi a pod., ktorých vtedy nazývali „zlatá mládež“. Boli ozbrojení obuškami a nosili štvorhranné goliere a spustili na uliciach akcie proti jakobínom. 11. novembra 1794 napadli klub jakobínov. Na druhý deň Konvent klub zatvoril. To bol koniec jakobínov. Zlatá mládež, čoskoro posilnená emigrantmi a žiadateľmi reštitúcie ich svojho času zhabaných majetkov, však pokračovala vo vyčíňaní (tzv. biely teror). Po víťazstve nad jokobínmi sa obrátila proti členom výborov Konventu spred termidorského prevratu, teda proti členom tzv. revolučnej vlády. Vyplienili aj jakobínske kaviarne a donútili jakobínskych divadelných hercov, aby verejne odprosovali (január 1795), rúcali sochy Marata a iných hrdinov revolúcie (február 1795) a napokon boli aj ostatky Marata, Baru a Vialu vynesené z parížškeho Panthéonu. Konvent nemohol proti zlatej mládeži nič podniknúť. 2. marca 1795 Konvent povolil zatknúť Barera, Billaud-Varenna. Collota a Vadiera (bývalí členovia Výboru). Začiatkom roka 1795 už biely teror prerástol do masového vraždenia.

V oblasti spoločenského života boháči z radosti, že teror a ich prenasledovanie skončilo, usporadúvali nespočetné často zvrátené plesy a obnovili mondénnu tradíciu 18. storočia. V náboženskej oblasti prenasledovanie kňazov (odpadlíkov aj tých, čo prijali cirkevnú Constitution) pokračovalo. 21. februára 1795 však bola vyhlásená sloboda vyznaní a všetkým kňazom bolo povolené slúžiť omše za predpokladu, že prisahajú na zákony republiky. 30. mája 1795 bol kostoly vrátené cirkvi. V hospodárstve síce Konvent najprv predĺžil zákon o regulácii cien z 29. septembra 1793, ale tento zákon sa – keďže už nevládol teror – prestal v praxi dodržiavať. Takisto sa veľmi rozšíril čierny trh. Pod tlakom rôznych kruhov bol v novembri 1794 znova povolený voľný dovoz tovaru a nezakázaných potravín. Osoby zainteresované v týchto dovozoch sa teraz prirodzene pridali k zástancom uvoľnenia cien (aj na tento tovar). 24. decembra 1794 napokon Konvent zrušil tak reguláciu cien, ako aj prídelový systém. Dôsledkom bolo absolútne zrútenie asignátu, katastrofálna inflácia. V apríli 1794 mal asignát už len hodnotu 8% svojej nominálnej hodnoty a hodnota ďalej klesala, až kým ho sedliaci a obchodníci odmietali prijať ako platidlo. Táto inflácia spôsobila sociálnu revolúciu – boháči režimu spred roka 1789 (spravidla rentieri) boli navždy zruinovaní a naopak bohatými zostali zbohatlíci z čias revolúcie (špekulanti s asignátmi, predajmi vojnových majetkov a podobne).

Inflácia spolu so slabou úrodou z roku 1794, ktorá spôsobila v marci 1795 neprítomnosť chleba v Paríži, vyvolala nevôľu jednoduchého ľudu. 1. apríla a 20.-21. mája 1795 vypukli v Paríži a na predmestí St. Antoine vzbury sansculotov proti Konventu. Vzbúrenci požadovali nie len chlieb, ale aj prijatie ústavy z I. roku (teda z roku 1793). Následne dal Konvent odzbrojiť predmestie St. Antoine. Niekoľko montagnardských poslancov, ktorí vzbury podporovali, dal Konvent odsúdiť na smrť, oni však spáchali samovraždu. Tieto udalosti v Paríži spôsobili zintenzívnenie bieleho teroru na vidieku. Vo väčšine miest bola založená „zlatá mládež“, ktorá prenasledovala bývalých jakobínov. Bývalých jakobínov buď odsúdili, masovo vraždili alebo týrali najrôznejšími spôsobmi. Napríklad v Tarascone slávnostne zhodili z veže zámku do Rhôny 47 jakobínov, v juhofrancúzskych mestách vyhubili uväznených jakobínov. Štátni komisári na vidieku sa zväčša tvárili, že nič nevidia.

Paralelne s bielym terorom prudko rástol vplyv rojalistov, ktorým nadŕžala aj tlač. V Paríži odpadlíci a emigranti slobodne intrigovali a šírili anglické peniaze. Na vidieku šliapali po trikolóre a vysekávali stromy slobody. Nástupca trónu 24. júna 1795 v manifeste sľuboval potrestanie kráľovrahov a obnovenie starého režimu. Termidoriáni (teda tí z víťazov termidorského prevratu, ktorí boli za republiku) sa preto rozhodli, že treba prijať ústavu, a to inú ako ústavu I. roku. Už v apríli zvolili komisiu na prípravu novej ústavy. Vplyv rojalistov následne trocha poklesol vďaka tzv. quiberonskej výprave (27. júna 1795 – 21. júla 1795), v ktorej sa rojalisti (emigranti) v anglických uniformách a za peniaze anglickej vlády vylodili na polostrove Quiberon; termidoriánske vojská ich však porazili a chytených emigrantov postrieľali. Táto výprava zvýšila nenávisť proti Anglicku a posilnila republiku (termidoriánov).

Francúzska armáda z akejsi zotrvačnosti dosahovala ďalšie úspechy, hoci termidoriáni viedli veľmi neschopnú vojnovú politiku, vojaci trpeli hladom a zlým zásobovaním a množili sa dezercie. Na jeseň 1794 bol obsadený ľavý breh Rýna a bolo dobyté Nizozemsko. V Nizozemsku Francúzi v januári 1795 vyhlásili prvú tzv. sesterskú republiku (vazalský štát Francúzska) – Batávsku republiku. 5. apríla 1795 bola v Bale uzavretá mierová zmluva s Pruskom, ktoré uznalo Rýn za hranicu Francúzska. V máji 1795 bola v La Haye podpísaná zmluva s Batávskou republikou, podľa ktorej jednak Francúzsko získalo niektoré jej územia a jednak Batávska republika musela financovať francúzsku okupačnú armádu a platiť reparácie. 12. júla 1795 bola podpísaná zmluva so Španielskom, podľa ktorej Francúzsko dostalo španielsku časť ostrova St. Domingue v Karibiku. 1. októbra 1795 bolo pripojené Belgicko. Pripojenie Belgicka, ako aj skutočnosť, že Rakúšania odmietali uznať Rýn ako hranicu Francúzska, spôsobila, že zmluva s Rakúskom podpísaná nebola. Rojalisti mier s Rakúskom chceli aj za cenu opustenia rýnskej hranice, termidoriáni chceli opak. Aby Rakúsko donútilo k mieru, spustilo v septembri Francúzsko výpravu proti Rakúšanom, ale skončila sa v decembri 1795 prímerím. Mier teda nebol podpísaný už len s Rakúskom a Anglickom.

Po dvojmesačnej debate 22. augusta 1795 odhlasovali novú ústavu, tzv. Ústavu z III. roku, naklonenú liberálnemu a umiernenému meštianstvu (o jej ustanoveniach pozri ďalej). Vzhľadom na pokračujúcu infláciu, škandálny luxus novozbohatlíkov a intrigy protirevolucionárov, boli termidoriáni uvedomujúc si svoju nepopularitu nútení vypísať nové voľby. Preto na tom istom zasadaní, na ktorom prijali ústavu, prijali aj tzv. dekrét dvoch tretín, podľa ktorého 2/3 poslancov budúceho parlamentu musia byť poslanci Konventu. Týmto fakticky znemožnili, aby rojalisti (ktorí mali šancu zvíťaziť vo voľbách) sa dostali do nového parlamentu. Ústavu aj dekrét dvoch tretín si Konvent dal začiatkom septembra potvrdiť v plebiscite konanom ešte podľa starého systému na báze všeobecného volebného práva. Veľká väčšina sa vyslovila za. 5. októbra napriek tomu rojalisti uskutočnili proti dekrétu dvoch tretín povstanie v Paríži, ktoré bolo na druhý deň porazené. Jedným z hlavných generálov poverených potlačením povstania bol Napoleon Bonaparte. V reakcii na povstanie termidoriáni neskôr znova začali aplikovať zákony proti emigrantom a odpadlíkom a amnestiou oslobodili uväznených republikánov.

Ústava z III. roku bola vyhlásená 23. septembra 1795. Voľby do nového parlamentu sa konali 12. – 21. októbra. Konvent sám seba rozpustil 26. októbra 1795.

Direktoriát[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé direktórium (27. októbra 1795 – 4. septembra 1797)[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa novej ústavy malo Francúzsko takéto zriadenie: Zo strachu pred ľudovládou sa v ústave vypustil základný článok Deklarácie ľudských práv z roku 1789 („ľudia sa rodia slobodní a zostávajú slobodní a rovní pred zákonom“), hoci rovnosť občianskych práv bola ponechaná. Zrušilo sa všeobecné hlasovacie právo, voliť mohli len poplatníci priamej dane. Zo strachu pred diktatúrou zas došlo k rozdeleniu verejnej správy a oslabeniu výkonnej moci: Výkonnú moc dostalo 5-členné „výkonné direktórium“ (skrátene direktórium), ktoré sa pravidelne sčasti obmieňalo. Direktóriu podliehalo aj vojsko a 6 ministerstiev. Za financie však bolo namiesto direktória zodpovedných 6 komisárov volených rovnakým spôsobom ako direktórium. Každé rozhodnutie museli podporiť aspoň 3 direktori. Parlament („Zákonodarný zbor“) bol dvojkomorový:

  • Rada starších : 250 členov starších ako 45 rokov; schvaľuje zákony navrhnuté Radou 500; volí direktórium navrhnuté Radou 500
  • Rada 500 :500 členov starších ako 30 rokov; navrhuje zákony a kandidátov na direktorov.

Tieto dve komory (741 poslancov – 511 z Konventu, 230 nových) mali toto zloženie:

  • 160 rojalistov (73 konštitučných monarchistov a 90 absolútnych rojalistov)
  • 520 republikánov (220 umiernených republikánov, 240 “pravých” republikánov, 60 „pokročilých“ republikánov)

Z nových 230 poslancov tvorili veľkú väčšinu rojalisti.

Správa departementov bola decentralizovaná. Okresy boli zrušené a vidiecke obce združené do kantónov. Veľké mestá boli rozdelené na obvody – arrondissements (Paríž na 12) a stratili svoju autonómiu. Výkon zákonov v departementoch a obciach kontrolovali komisári direktória. Nová ústava v konečnom dôsledku zaviedla politickú prevahu bohatého meštianstva.

27. októbra 1795 prvý raz zasadol Zákonodarný zbor. 31. októbra zvolili 5 direktorov, z ktorých sa 4 ujali funkcie 3. novembra a jeden 4. novembra (Sieyès totiž funkciu odmietol a tak ho na druhý deň nahradil Carnot). 5 direktormi boli La Revellière-Lépeaux, Letourneur, Reubell Carnot a Barras. Všetci okrem Barrasa sú republikáni a bohatí mešťania.

V zime 1795/96 bola mena zruinovaná, hospodárstvo na dne, nik neplatil dane. Kurz asignátu každý deň klesal, štátna pokladnica bola prázdna, daňová reforma z decembra 1795 nepriniesla žiadaný efekt. Vo februári 1796 sa stal novým ministrom financií Ramel, schopný finančník. 18. marca 1796 uskutočnil menovú reformu – zrušil asignát. Vymieňali ho v istom kurze za nové peniaze – tzv., teritoriálny mandát, podložený ešte nerozpredanými národnými majetkami. V podstate išlo len o nový typ asignátu, trh ho aj tak prijal – obchodníci ho odmietali prijať, prudko strácal hodnotu. Vo februári 1797 bol teritoriálny mandát demonetizovaný, používali sa už len mince.

V zime 1795/96 rojalisti podporovali vzbury v západných departementoch a v Languedocu a Provence. Anglicko im dodávalo zbrane a falošné asignáty. V nasledujúcom období sa rojalisti už neskrývane združovali v rôznych spoločnostiach – „ústavoch“, spoločnostiach filantropov a podobne.

Bývalí jakobíni, medzi nimi aj istý F. N. Babeuf, využili hospodárske ťažkosti v krajine, založili „klub Panteónu“ a spustili protivládne kampane v tlači. Babeuf nadviazal na tzv. zúrivcov, ktorí boli proti súkromnému vlastníctvu, ale zašiel ďalej a odmietal aj nadradenosť talentovaných a schopných ľudí. Vo februári 1796 Napoleon Bonaparte na príkaz direktória klub Pantéonu zatvoril. Babeuf prešiel do ilegality a spolu s Buonarottim, Darthém, Le Peletierom a Maréchalom vytvorili povstalecký výbor, ktorý mal organizovať sprisahaneckú sieť a neskôr prevziať moc (tzv. sprisahanie rovných). Išlo o sprisahanie zvyškov hébertistov (bývalých zúrivcov), bývalých robespierrovcov a bývalých montagnardských členov Konventu. Ich hlavný cieľ bolo odstránenie súkromného vlastníctva pôdy. 10. mája 1796 sprisahancov zatkli. S cieľom ešte viac sprisahancov skompromitovať, nechala vláda v septembri 1796 rozvinúť sa povstanie vo vojenskom tábore v Grenelle, ktoré skončilo 32 rozsudkami smrti. Proces so sprisahancami sprisahania rovných sa konal vo februári až máji 1797, Babeuf a Darthé boli odsúdení na smrť. Buonarotti neskôr postúpil Babeufove myšlienky republikánskej generácii v roku 1830.

V marci až apríli 1797 sa konali prvé regulárne voľby do Zákonodarného zboru. Ich výsledkom bolo nahradenie 1/3 poslancov. Takmer všetci novozvolení poslanci boli rojalisti (väčšinou konštituční, menšina absolútni rojalisti). Hoci republikáni celkovo ešte stále mali väčšinu poslancov, ich pozícia značne oslabla. Okrem toho stratili väčšinu departementov, vedenie Zákonodarného zboru (rojalistický Pichegru sa stal predsedom Rady 500 a Barbé-Marbois Rady starších) a stratili ľudí aj v direktóriu: Le Tourneur bol (zrejme vďaka Barrasovej intrige) z direktória eliminovaný a stredoví poslanci spolu s rojalistami namiesto neho zvolili Bathélemyho, známeho rojalistu. V direktoriáte vznikol konflikt medzi dvojicou Barthélemy a Carnot (Carnot sa stal umierneným a nakloneným dohode s rojalistami) a republikánskym triumvirátom Barras, La Revelliére-Lépeaux a Reubell

V septembri 1797 republikáni, vidiac, že nový povolebný stav treba zvrátiť, uskutočnili prevrat (tzv. fruktidorský prevrat). V auguste 1797 na tento účel republikánsky generál Napoleon Bonaparte, vtedy hlavný veliteľ talianskych armád, povolal do Paríža známeho veliteľa Augereaua, z ktorého po príchode do Paríža hneď urobili veliteľa posádok v oblasti Paríža. Rojalistami vedený Zákonodarný zbor si hrozbu uvedomil a 3. septembra požadoval, aby bol republikánsky triumvirát z direktória postavený pred súd, pričom už plánovali ich zatknutie pomocou Gardy Zákonodarného zboru a Pichegrua. Bolo však už neskoro, pretože v noci z 3. na 4. septembra triumvirát v direktóriu nariadil zadržanie rojalistických direktorov Barthélemyho a Carnota (Carnotovi sa podarilo ujsť), ako aj 13 poslancov spolu s Pichegruom. Ráno Augereau obsadil strategické miesta Paríža a o 10:00 boli hlavní protivníci zatknutí. Rady Zákonodarného zboru, ktoré sa medzitým zišli v provizórnych priestoroch, sa napokon vzdali pod dohľadom armády.

V zahraničnej politike direktórium pokračovalo v politike Výboru pre verejné blaho. Proti Viedni nasadil tri armády (sambre-meurskú pod vedením Jourdana, rýnsko-moselskú pod vedením Moreaua, taliansku pod vedením Napoleona Bonaparte), proti Anglicku armáda v Breste pod vedením Hochea (v decembri 1796 podnikla neúspešný pokus o vylodenie v Írsku). Jourdanova a Moreauva armáda sa po počiatočných úspechoch do začiatku roka 1797 museli stiahnuť za Rýn a na juhu za Čierny les. Dobytie Viedne ostalo na Bonaparteov armáde. Bonaparte sa stal veliteľom armády v Taliansku 2. marca 1796. Aby si zabezpečil zásobovanie, ovládol Bonaparte Piemont a uzavrel s ním 15. mája/3. júna 1796 parížsky mier (Francúzsko ním získalo Nice a Savojsko). Potom sa Bonaparte sústredil na rakúske vojská v Taliansku a 14. mája 1796 vstúpil do Milána. Potom obliehal Mantovu a poddalo sa mu 5 malých talianskych štátov, Parme, Modena a Pápežský štát a v októbri 1796 Janov a Neapol. Rakúšania v Mantove sa na jeseň spamätali a začali sa tvrdé boje o Mantovu, ale 2. februára kapitulovali. Cesta na Viedeň bola teda otvorená. Posmelený Bonaparte v rozpore s rozkazmi direktória založil sesterské republiky: Cisapadanská republika a Transapadanská republika. 19. februára pápež v Tolentine odstúpil Francúzsku Avignon a Comtat Venaissin, ako aj sadu vzácnych umeleckých predmetov. Potom Bonaparte tiahol na Viedeň. Na jar 1797 obnovili útoky aj Moreauva a Hocheova armáda (Hoche nahradil Jourdana) zo západu, takže Rakúšania boli nútení kapitulovať – 7. apríla 1797 uzavreli s Bonapartem prímerie. Následne sa v Leobene predbežne dohodlo, že sa Rakúsko vzdá nárokov na Belgicko a uzná rýnsku hranicu, pričom Francúzsko sa vzdá Benátska, čím Rakúsko získa prístup k moru. V máji však po masakre francúzskeho vojaka vo Verone (patrila Benátkam) Francúzi obsadili Benátsko a následne vytvorili Ligúrsku republiku (Janov) a Cisalpínsku republiku (Lombardsko, Modena a Milánsko). Koncom mája sa začali rokovania o definitívnom mieri, ale prerušili ich udalosti vo francúzskej politike (fruktidorský prevrat). Pokiaľ ide o Anglicko, v januári 1797 direktórium nariadilo zhabanie anglického majetku v celom Francúzsku. Neskôr Anglicko znova začalo rokovať s Francúzskom. V lete 1797 sa na tento účel konala konferencia v Lille, ale stroskotala na tom, že Amglicko sa odmietlo vzdať svojich (nedávno získaných) zámorských kolónií.

Druhé direktórium (4. september 1797 – 18. jún 1799)[upraviť | upraviť zdroj]

Ešte v septembri 1797, hneď po fruktidorskom prevrate, Zákonodarný zbor odhlasoval tzv. fruktidorské zákony, ktorými sa „napravili“ posledné voľby do departementov (násilím nahradili zvolenú miestnu správu v 53 departementoch), zakázalo sa 42 novín a opäť sa zaviedli zákony proti emigrantom a náboženským odpadlíkom. Voľbu 198 poslancov Zákonodarného zboru vyhlásili za neplatnú. 65 ľudí bez rozsudku deportovali na Madagaskar alebo do Guyany. Bolo medzi nimi aj 53 poslancov a direktori Carnot, Barthélemy a generál Pichegru. V direktóriu Merlin de Douai a F. de Neufchateau nahradili Barthélemyho a Carnota. Emigrantom nariadili pod hrozbou vojenského súdu opustiť do 15 dní Francúzsko. Direktórium získalo oprávnenie robiť v úradoch očistu. Opozícia rojalistov bola teda potlačená.

Potláčanie opozície pokračovalo aj po samotnom prevrate. 5. septembra 1797 bol zákonom vylúčený z hlasovacieho práva ten, kto odmieta prisahať vernosť republike a nenávisť kráľovstvu a anarchii. Prísne prenasledovali aj emigrantov. Takisto duchovní museli (odpadlíci aj „revoluční“) prisahať pod hrozbou deportácie vernosť republike. Tisícky (vrátane belgických kňazov) ich nakoniec deportovali na rôzne ostrovy. Časť ich oslobodili Angličania pri prevoze na tieto ostrovy. Jeden z direktorov podporoval tzv. teofilantropov, nový kult ktorý sa rozšíril v zime 1797 – 1798. Ulice tento kult však čoskoro zosmiešnili, preto bol zavedený kult dekády, teda posledného dňa týždňa podľa republikánskeho kalendára (obdoba nedele). Slávil sa pracovným pokojom, čítaním zákonov a úradných obežníkov. Z náboženského hľadiska je dôležité aj zrušenie pápežského štátu Napoleonom (pozri nižšie).

V hospodárskej oblasti bol 30. septembra 1797 prijatý Ramelov finančný zákon na ozdravenie štátneho rozpočtu. V podstate v ňom uzákonili, že sa znižujú výdavky, a že pohľadávka každého veriteľa voči štátu sa znižuje o 2/3 (nazvali to „mobilizácia“ dlhu). Toto malo za následok v podstate 2/3-ový bankrot veriteľov štátu a – spolu s dobrou úrodou – pokles poľnohospodárskych cien, ktorý spôsobil pokles kúpyschopnosti roľníkov a teda sekundárne aj pokles odbytu v obchodoch a napokon nezamestnanosť a pokles daňových príjmov štátu. Toto ako aj prenasledovanie opozície režimu spôsobovalo rastúcu nevôľu voči režimu. A dvojtretinový bankrot rozhneval aj tých, ktorí boli dovtedy naklonení republike.

Za takýchto podmienok všeobecnej nespokojnosti sa v apríli 1798 konali voľby, ktorými sa mali nahradiť chýbajúci poslanci (437 z celkovo 750 poslancov), ktorí boli vylúčení v rámci fruktidorského prevratu. Z týchto 437 poslancov bolo vyše 300 proti direktóriu (ľavica, medzi nimi „jakobíni“ alebo neojakobíni) a proti direktóriu prešlo aj veľa z poslancov, ktorí zostali spred volieb. Celkovo mal nový Zákonodarný zbor opozičnú väčšinu. Nový Zákonodarný zbor sa mal prvý raz zísť o mesiac, direktórium malo teda mesiac čas, aby zareagovalo. 11. mája (22. floreala) 1798 napokon uskutočnilo štátny prevrat tak, že v (ešte starom) Zákonodarnom zbore si dalo schváliť zákon, ktorým sa upravili výsledky volieb: anulovali sa výsledky volieb v 7 departementoch a celkovo vylúčili 106 novozvolených poslancov pod rôznymi zámienkami. 15. mája bol direktor direktor De Neufchâteau manipulovaným žrebom nahradený direktorom Treilhardom.

12. novembra 1798 (1797?) sa zásadne zmenil spôsob samotného vyrubovania a vyberania priamych daní. Pribudli aj zmeny sústavy daní, zákon z decembra 1798 (1797?) o daňovej registrácii ostal až do 20. storočia vzorom fiškálneho zákonodarstva. Ministerstvo vnútra zas zreformovalo školstvo a starostlivosť o chudobných, vykonalo prvé francúzske sčítanie ľudu a prvý súpis poľnohospodárskych majetkov. V apríli 1799 zaviedli prísne colné konanie. V septembri 1798 sa na Marsovom poli konala úspešná priemyselná výstava.

V rakúskej otázke požadovalo od Bonaparteho nové direktórium prísnejší postup pri rokovaniach s Rakúskom o mieri. Mier bol nakoniec podpísaný 27. októbra 1797 v Campo Formio (tzv. kontinentálny mier). Francúzsko získalo Nizozemsko, hranicu na Rýne, Mayence a (dovtedy benátske) Iónske ostrovy, Rakúsko uznalo aj Cisalpínsku a Ligurskú republiku a priznalo Belgicko Francúzsku. Rakúsko získalo väčšinu Benátska. V konečnom dôsledku teda Rakúsko týmto mierom zamenilo Lombardsko za Benátsko.

Pokiaľ ide o Anglicko, nové direktórium čoskoro vyzvalo na boj proti Anglicku. Výpravou do Anglicka bol poverený Bonaparte, ale zišlo z nej, pretože Bonaparte spolu s vtedajším ministrom zahraničných vecí Talleyrandom sa rozhodli urobiť najprv (už od roku 1796 plánovanú) výpravu do Egypta (vtedy ovládaného Anglickom), a to tak zo strategických dôvodov, ako aj ako základ na operácie proti Anglickej Indii. Bonaparte tvrdil, že „ k skutočnej porážke Anglicka potrebujeme ovládať Egypt“. O zmysluplnosti tejto výpravy sa podarilo presvedčiť Direktórium až keď bol uzavretý kontinentálny mier (s Rakúskom, 27. októbra 1797). 19. mája 1798 sa výprava do Egypta začala, Bonaparte vzal so sebou aj 200 učencov, spisovateľov a umelcov. 11. júna sa po ceste flotila zmocnila Malty, kde ponechala 3000 mužov. 1. júla Francúzi pristáli v Alexandrii, potom pri pyramídach porazili Mamelukov a 23. júla vstúpili do Káhiry. 1. augusta však francúzsku flotilu prekvapila anglická flotila pod vedením Nelsona v prístave Chalídž Abú Kír. V auguste 1798 sa Francúzi bezúspešne pokúsili vylodiť v Írsku.

Nové direktórium viedlo expanzívnu politiku aj v ostatnej Európe. Po smrti jedného francúzskeho generála pri streľbe v Taliansku, Francúzi vpochodovali do Talianska, zosadili pápeža a vo februári 1798 na území Pápežského štátu zriadili Rímsku republiku, spravovanú generálmi a neskôr civilnými komisármi. Súčasne Cisalpínsku republiku premenili na francúzsky protektorát (vojenská okupácia). V apríli 1798 premenili Švajčiarsko na ďalšiu sesterskú republiku – Helvétsku republiku. Ženevu pripojili priamo k Francúzsku. V Piemonte sa konali vzbury a preto direktórium nariadilo v júni 1798 okupáciu Turína. Po novom boji Francúzi v januári 1799 Neapolsku zriadili Parthenopskú republiku (Parthenopenskú republiku).

Reakciou na expanzívnu politiku do Egypta aj do Európy bolo v apríli až decembri 1798 vytvorenie tzv. druhej koalície (Anglicko, Rakúsko, Osmanská ríša, Neapolsko (v januári 1799 dobyté, pozri vyššie) a Rusko). Vo Francúzsku v septembri 1798 schválili zákon o všeobecnej a povinnej vojenskej službe v čase vojny.

Nespokojnosť s režimom pre hospodárske ťažkosti, vojenské porážky a manipuláciu posledných volieb, rástla, a to aj v Zákonodarnom zbore. Vo voľbách z 21. marca až 9. apríla 1799 vo voľbách (volilo sa 315 poslancov zo 750) zvíťazila opozícia, najmä neojakobíni a katolíci, podporovaná aj viacerými generálmi. Boli zvolení skoro všetci poslanci, ktorí boli 11. mája 1798 zo Zákonodarného zboru vylúčení. 16. mája bol zvolený za direktora Sieyès namiesto Reubella. Sieyès, známy svojim hlavným cieľom zrušiť ústavu z III. roku. 5. júna 1799 Rada 500 požadovala od direktorov vysvetlenie svojej (podľa nich zlej) politiky a vojenských neúspechov Francúzska. Keď direktórium nereagovalo, vyhlásil Zákonodarný zbor 16. júna za neplatné zvolenie Treilharda za direktora, hoci bol direktorom už vyše roka, a na druhý deň ho nahradilo Gohierom, bývalým jakobínskym poslancom. 18. júna (30. prairial) po tlaku Zákonodarného zboru odstúpili aj direktori Merlin de Douai a La Revellière, označení Zákonodarným zborom za pôvodcov prevratu z 11. mája 1798. Nahradili ich Roger Ducos a Moulin. Gohier, Ducos a Moulin boli síce republikáni, ale bez veľkej autority. Nové direktórium za ministrov povolalo bývalých členov Konventu. Tieto udalosti sa niekedy (nevhodne) nazývajú prairiálny prevrat.

Tretie direktórium (18. jún 1799 – 10. november 1799)[upraviť | upraviť zdroj]

Strata sesterských republík v Taliansku v lete 1799 ďalej posilnila pozície neojakobínov a rojalistov, ktorí boli teraz prakticky pri moci. Po tzv. prairiálnom víťazstve sa však prejavili rozdiely najmä medzi:

  • zástancami štátneho prevratu (napr. Sieyès), ktorí chceli upevniť moc aj za cenu reštaurácie monarchie a na to sa rozhodli použiť najprv Jouberta, ale keďže ten zomrel pri Novi, obrátili sa na Napoleona Bonaparteho (ktorý bol ale spočiatku ešte mimo Francúzska)
  • zástancami revolučnej jakobínskej politiky

Spočiatku mala v Zákonodarnom zbore prevahu druhá skupina. Bývalí členovia Konventu a rojalisti, ktorí boli 11. mája 1798 vylúčení z parlamentu, sa vrátili k metódam z čias jakobínskej diktatúry: V júli 1799 znova zriadili klub jakobínov (Sieyès ho ale dal po tlačovej „vojne“ s jakobínmi znova zrušiť); zrušili oslobodenie od vojenskej služby; obnovili slobodu tlače a jakobínske časopisy. Okrem toho 29. júna 1799 uvalili na bohatých povinnosť požičať štátu celkovo 100 miliónov frankov na vystrojenie nových vojsk. Najmä posledné opatrenie im narobilo veľa nepriateľov a čoskoro sa ukázalo, že stratili v Zákonodarnom zbore väčšinový vplyv.

Na vidieku však mali prevahu rojalisti. Lúpežnícke bandy podporovateľov rojalistov tu prepadávali republikánov, najmä tých, ktorí svojho času kúpili znárodnený majetok. Na juhu a v Bretónsku sa schyľovalo k povstaniu, podporovanému Anglickom. Za týchto okolností v júli 1799 Zákonodarný zbor odhlasoval výnimočný zákon na ochranu majetkov úradníkov a vlastníkov znárodnených majetkov, podľa ktorého za každého takto zavraždeného sa zaistili 4 rukojemníci spomedzi šľachticov alebo rodičov emigrantov. Toto opatrenie narobilo vláde ďalších nepriateľov. Plánovaný štátny prevrat prvej skupiny v Zákonodarnom zbore pod vedením vtedy všeobecne populárneho Bonaparteho mal teda vhodné podmienky. Prakticky všetci okrem jakobínov čakali na niekoho, kto „konečne nastolí poriadok“.

V zahraničnej politike sa na jar 1799 Francúzi rozhodli poslať na Viedeň 3 armády: dunajskú (mala tiahnuť na Viedeň cez Bavorsko), helvétsku (mala mať podpornú funkciu) a taliansku (mala tiahnuť na Viedeň z juhu). Dunajskú armádu Rakúšania porazili 21. marca 1799 v Stockách, potom ustúpila. Talianska armáda utrpela na jar a v lete 1799 sériu porážok od Angličanov a Rusov (pod vedením Suvorova) v Taliansku. Francúzi Taliansko definitívne stratili 15. augusta 1799 pri Novi. Helvétska armáda vo Švajčiarsku zatiaľ odolávala. V lete sa do Švajčiarska dostali ruské vojská, ale Francúzom sa ich podarilo v septembri 1799 poraziť. Zároveň sa koncom augusta Angličania a Rusi pokúsili vylodiť v Nizozemsku, ale boli porazení 19. septembra a ustúpili. Rusko po nezhodách so svojimi spojencami v októbri úplne stiahlo svoje vojská z Európy. Na jeseň koaličné vojská zastavili ofenzívu na Francúzske hranice.

Medzitým v Oriente Napoleon Bonaparte po porážke v Abúkíre v roku 1798 (pozri vyššie), aby predišiel útoku tureckých vojsk, pochodoval do Sýrie a zvíťazil na výšine Thabor proti osmanským vojskám, ale potom jeho postup zastavili s podporou Angličanov a vďaka moru pri Akkone. Bonaparte sa v máji 1799 vrátil do Egypta, kde 25. júla 1799 porazil pri Abúkíre osmanskú armádu, ktorú tam dopravili Angličania z ostrova Rhodos. Hoci zvíťazil, skonštatoval Bonaparte, že s armádou oslabenou vojnou a podnebím nemá šancu. Keď sa navyše dozvedel, že Francúzi boli porazení pri Novi a vo Francúzsku je nespokojnosť s direktóriom (pozri vyššie), prenechal velenie Kléberovi, tajne s dvoma fregatami opustil Egypt a 9. októbra 1799 pristál vo Fréjuse. Francúzi v Egypte vydržali do augusta 1801, kedy ich Briti dopravili domov.

Keď Napoleon 24. októbra 1799 dorazil do Paríža, všade ho vítali. Ľud v ňom videl autora mieru v Campo Formio. Prišiel aj v zahraničnopoliticky veľmi vhodnom momente, pretože práve vtedy (pozri vyššie) pominulo nebezpečenstvo invázie vďaka francúzskym víťazstvám v Holandsku a Švajčiarsku. Spočiatku nebol rozhodnutý, na koho stranu sa vnútropoliticky presne prikloní. Ale 31. októbra sa Bonaparte stretol so Sieyèsom, ktorý mu navrhol zmenu ústavy. Začiatkom novembra už bol plán prevratu pripravený: Hlavní direktori podajú demisiu, Zákonodarnému zboru sa pod nejakou zámienkou naženie strach, takže zo strachu pred vakanciou moci a v núdzi vymenuje komisiu na prípravu novej ústavy. Aby sa predišlo pokusom o odpor, dohodlo sa, že vládu premiestnia mimo Paríža, ako to dovoľovala ústava z roku III. Tento prevrat stanovili na 9. novembra. Sprisahanci boli financovaní majiteľmi veľkých hnuteľných majetkov, rozhorčenými vládou nariadenou nútenou pôžičkou, a vojnovými dodávateľmi, ktorým Rada 500 29. októbra odobral právo byť prednostne vyplácaní zo štátnej pokladnice.

Skoro ráno 9. novembra 1799 (18. brumaira roku VIII) bola núdzovo zvolaná Rada starších do Tuileries, kde jej bolo sprisahancami naznačené, že republika je ohrozená – malo ísť o sprisahanie jakobínov a tvrdenie bolo „zosilnené“ prítomnosťou rozostavaných jazdeckých oddielov v Tuileries pod zámienkou prehliadky. Poslanci urýchlene schválili stvorčlánkový dekrét, podľa ktorého sa Zákonodarný zbor premiestňuje do St. Cloud a zasadne opäť až na druhý deň o 12 hodine a Bonaparte je poverený opatreniami potrebnými na zabezpečenie bezpečnosti poslancov. Okrem toho je Bonaparte vymenovaný za veliteľa branných síl (národnej gardy a 17. vojenskej divízie). Rada 500, vedená vtedy Napoleonovým bratom Lucienom Bonapartem, tento dekrét vzala – s miernym protestami – na vedomie. Direktórium zaniklo podľa plánu: direktori Sieyès a Ducos podali demisiu, Barras tiež (asi ho podplatili) a zvyšní direktori, keďže odmietli podať demisiu, boli strážení v Luxembourgu Moreauom.

Na druhý deň (10. novembra) sa uprostred 6000 vojakov, ktorých tu zhromaždil Napoleon, konalo plánované zasadanie Zákonodarného zboru v St. Cloud (Rada starších na poschodí, Rada 500 – na čele s Lucienom Bonapartem -vonku v oranžérii). Udalosti sa nevyvíjali podľa plánu sprisahancov: V Rade 500 sa jednému poslancovi podarilo presadiť, aby rada prisahala na Ústavu z roku III a v Rade starších, kde chcel Napoleon podať vysvetlenie o „úkladoch“ predchádzajúceho dňa, ho vypískali a musel z oranžérie utiecť za zvolaní typu „Dole s tyranom“! a podobne. Jeho brat Lucien utekal za ním. Rýchlo sa spamätali, oklamali vonku stojacich vojakov, že sa menšina v Zákonodarnom zbore práve pokúsila zavraždiť im generála (Napoleona), a že táto menšina terorizuje väčšinu. Vojaci sa dali presvedčiť a za silného bubnovania vstúpila ich kolóna do oranžérie a Radu 500 v priebehu 5 minút (okolo 17:30) rozohnali ;poslední poslanci vyskakovali z okien. Plánovaný parlamentný puč teda nakoniec skončil ako puč vojenský. Vystrašená Rada starších o 18:45 večer vymenovala dočasnú trojčlennú výkonnú komisiu, ktorá mala nahradiť direktorov. Sprisahanci však neboli spokojní a preto o 21:00 sa im podarilo po dobrotky a po zlotky zhromaždiť časť poslancov rozohnanej Rady 500, ktorí potom vyslovili uznanie Napoleonovi a potom vymenovali členov výkonnej komisie, ktorých nazvali konzuli : Napoleon Bonaparte, Sieyès a Ducos. Okrem toho obe rady vytvorili dve komisie poverené prípravou novej ústavy spolu s konzulmi, a asi o polnoci Rada starších zrušila opatrenia, ktoré odobrali armádnym dodávateľom právo na prednostnú výplatu, čím odškodnili financovateľov sprisahania. O 4. hodine ráno 11. novembra traja konzuli zložili prísahu a vrátili sa do Paríža.

Začiatok konzulátu (od 10. novembra 1799)[upraviť | upraviť zdroj]

24. decembra 1799 (24. frimaira) vstúpila do platnosti nová ústava, ktorá vo Francúzsku zaviedla konzulát. Platilo všeobecné volebné právo (ale s viacnásobne filtrujúcim nepriamym volebným systémom). Parlament tvorili dve volené komory: 100-členný „Tribunát“, ktorý mohol len debatovať a 300-členný „Zákonodarný zbor“, ktorý mohol len hlasovať bez debát. Okrem toho existovala Štátna rada a Senát, ktorých členov menovali traja konzuli. Títo traja konzuli, ktorým ešte podliehali rezortní ministri, tvorili vládu, pričom faktickým vládcom bol len jeden z nich, tzv. prvý konzul, ktorým bol sám Napoleon. Ďalšími dvoma konzulmi sa stali Jacques Régis de Cambacéres a Charles Francois Lebrun.

Francúzska revolúcia teda v podstate dosiahla presný opak toho, čo chcela dosiahnuť: Chcela zvrhnúť monarchiu (vládu jedného muža), ale nakoniec nastolila znova vládu jedného muža, aj keď tento raz už pod názvom „konzulát“. Na druhej strane však veľa zákonov a vôbec výdobytkov revolúcie zostalo zachovaných. Aj neskorší Napoleonov Code civil (Občiansky zákonník) prevzal veľa prvkov z ústavy roku 1789 (osobnú slobodu, rovnosť pred zákonom, slobodu vyznania a podobne).

Za symbolický koniec Francúzskej revolúcie sa pokladá buď Napoleonov prevrat 9. novembra 1799 (resp. platnosť novej ústavy v decembri 1799) alebo menej často až odstránenie Napoleona (k tomu pozri článok Napoleon Bonaparte). Sám Napoleon revolúciu vyhlásil za „skončenú“ 15. decembra 1799, keď predstavil Francúzom novú ústavu, s komentárom, že revolúcia sa tak vraj vrátila k svojim základom.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]