Preskočiť na obsah

František z Valois

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
František z Valois
dauphin, vojvoda z Alençonu, Anjou, Brabantska, Chàteau-Thierry, Berry, Touraine a gróf Flámska
Jean de Court, portrét Františka z Valois, olej na dreve, okolo roku 1576
Jean de Court, portrét Františka z Valois, olej na dreve, okolo roku 1576
Štát pôsob.Francúzske kráľovstvo
Narodenie18. marec 1555
Saint-Germain-en-Laye
Úmrtie10. jún 1584
Château-Thierry
Národnosťfrancúzska
RodičiaHenrich II.
Katarína Medicejská
SúrodenciFrantišek II.
Alžbeta z Valois
Klaudia z Valois
Ľudovít
Karol IX.
Henrich III.
Margaréta z Valois
Jeanne
Viktória z Valois
PartnerkaCharlotte de Sauve
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons František z Valois

František z Valois[1] ([valoa][2]; iné mená pozri nižšie; *18. marec 1555, Saint-Germain-en-Laye – †10. jún 1584, Château-Thierry) bol štvrtý a najmladší syn Henricha II. a Kataríny Medicejskej z významného francúzskeho kráľovského rodu Valoisovcov. Jeho bratia František II., Karol IX. a Henrich III. boli francúzskymi kráľmi, ale pre smrť Františka II. vo veku 30 rokov získal titul dauphin. V roku 1566 mu udelila jeho matka Katarína Medicejská titul vojvoda z Alençonu. Neskôr sa stal vodcom umiernenej katolíckej frakcie zvanej Politiques. Vďaka zmluve z Beaulieu 6. mája 1576 sa z neho stal vojvoda z Anjou. Neskôr získal ďalšie titul ako vojvoda z Chàteau-Thierry, Berry a Touraine. František dvoril anglickej kráľovnej Alžbete I. a podarilo sa mu vyjednať manželskú zmluvu v roku 1579, ktorá nebola uzavretá ani po dvoch návštevách Londýna v rokoch 1579 a 1581 – 1582. Počas nizozemskej revolúcii proti španielskej nadvláde sa nechal vyhlásiť za vojvodu Brabantska a grófa Flámska okolo roku 1581, ktoré však boli fiktívne. Františkova smrť v roku 1584, za vlády jeho bezdetného brata Henricha III., spôsobila že dedičom francúzskej koruny sa stal jeho vzdialený bratranec a protestant Henrich IV.[3]

Mená

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne bol pokrstený ako Herkules/Hercules,[4] ale po smrti jeho najstaršieho brata Františka II. prijal na jeho počesť pri sviatosti birmovania meno František[5] – celé meno: František Herkules z Valois/František Hercules de Valois.[6] Zahraničná odborná literatúra používa pri mene aj predikát v preklade ako: vojvoda z Anjou alebo vojvoda z Alençonu či vojvoda z Anjou a Alençonu.pozri:[3][7][8]

  • François d'Alençon[9][4] [fransoa d'alanson]
  • František d'Alençon[10] [d'alanson]
  • František z Anjou[11] [anžu]
  • franc. François d'Alençon,[12] François, duc d’Anjou,[3] François de Valois,[7] François de Valois, duc d'Anjou et d'Alençon,[13] François-Hercule,[14] François-Hercule de Valois,[15] Hercule-François, duc d’Anjou,[3] Hercule-François, duc d’ Anjou, duc d’Alençon[3]

Mladosť

[upraviť | upraviť zdroj]
 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

V ôsmych rokoch ochorel na pravé kiahne, ktoré mu zjazvili tvár. Mal mierne zdeformovanú chrbticu.[16] V mladosti bol veľmi ambiciózny a túžil po tom, aby mu bol vo Francúzsku zverený nejaký dôležitý a významný úrad. To dosiahol v roku 1569, kedy zastupoval neprítomného kráľa. V roku 1574 zomrel kráľ Karol IX. a pretože nemal legitímnych mužských potomkov, zdedil korunu Františkov brat Henrich III. Keďže bol Henrich III. bezdetný, stal sa František následníkom trónu – dauphinom. V roku 1576 potom k svojim doterajším titulom získal ďalšie – stal sa vojvodom z Anjou, Berry a Touraine. S bratom Henrichom III. vychádzal spočiatku dobre, ale jeho túžba po moci a uznaní bola príliš silná. Pridal sa k hugenotskej proti kráľovskej opozícii a v radoch protestantského vojska bojoval vo vojne v rokoch 1574 – 1576 proti katolíckym vojskám. V roku 1576 potom podpísal v Beaulieu dokument ukončujúci túto fázu vojny.[17][chýba vhodnejší zdroj]

Nápadníkom Alžbety I.

[upraviť | upraviť zdroj]

František z Anjou stal uchádzačom o ruku anglickej kráľovnej Alžbety I. Napriek tomu, že bol medzi nimi veľký vekový rozdiel (Alžbete I. mala 46 rokov a František 24), boli si od prvého stretnutia vzájomne veľmi sympatickí. Sama Alžbeta I. si však nebola vôbec istá tým, či vôbec túži po sobáši. Aj obyvatelia Anglicka boli väčšinou proti sobášu svojej kráľovnej s francúzskym princom a tiež protestantskej šľachte bola proti mysli predstava, že by budúcim manželom panovníčky mal byť katolík. Z priateľstva Alžbety a Františka tak nakoniec sobáš nevzišiel a po troch mesiacoch pytačiek vojvoda z Anjou odišiel z Anglicka rovno do Holandska.[18][chýba vhodnejší zdroj]

Odchod z Holandska

[upraviť | upraviť zdroj]

V Spojených holandských provinciách bol František od samého začiatku veľmi neobľúbený. Obyvatelia provincií Holland a Zeeland jeho vládu nikdy neuznali. Podobne ako v ostatných provinciách sa na vojvodu, pochádzajúceho z francúzskej kráľovskej katolíckej rodiny, pozerali nedôverčivo. František bol so svojou slabou politickou pozíciou veľmi nespokojný a túžil po dosiahnutí absolútnej vlády nad celým územím. V roku 1582 dorazili do Holandska francúzske vojenské posily a František sa rozhodol dobyť Antverpy, Bruggy, Dunkerque a Oostende. 18.januára 1583 sa vojvoda s vojskom objavil pred bránami Antverp. Občanov mesta požiadal o otvorenie brán. Vojsko bolo do mesta vpustené, ale potom sa za ním brány náhle opäť uzavreli. Vojaci sa ocitli v pasci. Ľudia na nich z okien hádzali kamene, kachle a iné ťažké predmety. Františkovi a malej skupine vojakov sa podarilo utiecť. Na uliciach Antverp však zostalo 1500 mŕtvych.[chýba zdroj]

Smrť

[upraviť | upraviť zdroj]

Krátko po návrate do Francúzska ochorel František na maláriu. V roku 1584 ho nechala matka Katarína Medicejská previezť do Paríža, kde sa umierajúci František stretol s bratom Henrichom III., ktorý mu zrejme všetko odpustil. 10. júna 1584 František vojvoda z Anjou vo veku 29 rokov zomrel. Pochovaný bol v katedrále Saint-Denis. Nikdy sa neoženil a nezanechal po sebe žiadnych potomkov. Po smrti bezdetného Henricha III. sa stal kráľom Henrich IV. z rodu Bourbonovcov.[chýba zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Alençon In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav SAV; Veda, [cit. 2022-09-14]. Dostupné online.
  2. ↑ Valoisovci. In: Ottova všeobecná encyklopédia M – Ž. Zväzok 2. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 80-969159-4-0. S. 590.
  3. ↑ a b c d e François, duc d’Anjou In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2022-09-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. ↑ a b FRIEDA, Leonie. Kateřina Medicejská životopis. Preklad Alena Faltýsková. Praha : Academia, 2007. (Historie.) ISBN 978-80-200-1434-4. S. 460.
  5. ↑ DARMON, Pierre. La variole, les nobles et les princes: la petite vérole mortelle de Louis XV: 1774. Bruxelles : Editions Complexe, 1989. (Mémoire des siècles.) ISBN 978-2-87027-301-2. S. 38. (po francúzsky)
  6. ↑ HORST, Han van der. Dějiny Nizozemska. Preklad Petra Schürová, Jana Pellarová. Praha : NLN, 2005. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-487-4. S. 619.
  7. ↑ a b Th. Juste. ALENÇON. In: Biographie nationale de Belgique. Tom. 1. A – B. Bruxelles : Thiry-Van Buggenhoudt, Imprimeur-Éditeur, 1866. S. 209 – 2012. (po francúzsky)
  8. ↑ Alençon, François-Hercule de Valois, duc d’A. et d'Anjou. In: Katalog der Graphischen Porträts in der Herzog August Bibliothek Wolfenbüttel 1500 – 1850. Band. 44. Register 1 – 3. München : K. G. Saur Verlag, 2007. Register 1: Namen der Porträtieren. ISBN 978-3-598-31804-7. S. 6.
  9. ↑ Katolíci verzus hugenoti. Historická revue (Bratislava: Slovenský archeologický a historický inštitút), 2008, roč. XIX, s. 17. Seriál. ISSN 1335-6550.
  10. ↑ Alençon. In: Diderot: velká všeobecná encyklopedie. Zväzok 1. A – Bag. Praha : Diderot, 2000. ISBN 80-902723-3-9. S. 182.
  11. ↑ HORST, Han van der. Dějiny Nizozemska. s. 630.
  12. ↑ PITTS, Vincent J.. Henri IV of France: His Reign and Age. Baltimore : Johns Hopkins University Press. (Johns Hopkins pbk..) ISBN 978-0-8018-9027-7. Kapitola The Glory of God, the Service of the King, and the Duty of His Blood, 1578 – 1584, s. 56.
  13. ↑ François de Valois, duc d'Anjou et d'Alençon. In: Livres vernaculaires français: livres imprimés en français avant 1601. Ed. Andrew Pettegree, Malcolm Walsby, Alexander S. Wilkinson. Vol. 1. A – G. Leiden, Boston : Brill, 2007. ISBN 978-90-04-16323-2. S. 629. (po francúzsky)
  14. ↑ KNECHT, Robert J.. Hero or Tyrant? Henry III, King of France, 1574 – 89. London : Routledge, Taylor & Francis Group, 2016. ISBN 978-1-3155-8673-1. Kapitola Years of Apprenticeship, s. 25.
  15. ↑ Friedrich Polleroβ. From the exemplum virtutis to the Apotheosis: Hercule as an Identification Figure in Portraiture: An Example of the Adoption of Classical Forms of Representation. In: Iconography, Propaganda, and Legitimation. Ed. Allan Ellenius. Oxford : Clarendon Press, 2008. (The origins of the modern state in Europe, 13th to 18th centuries.) ISBN 9780198205500. S. 38. (po anglicky)
  16. ↑ MEARS, Natalie. Love‐making and Diplomacy: Elizabeth I and the Anjou Marriage Negotiations, c .1578 – 1582. History (The Historical Association), 2001, roč. 86, čís. 284, s. 442 – 466. Dostupné online [cit. 2022-09-14]. ISSN 0018-2648. DOI: 10.1111/1468-229X.00200. (po anglicky)
  17. ↑ František z Anjou [online]. Google Arts & Culture, [cit. 2022-09-14]. Dostupné online. (po česky)
  18. ↑ Prince Francis, Duke of Anjou (Historical) [online]. Reign CW Wiki, [cit. 2022-09-14]. Dostupné online. (po anglicky)

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku František z Anjou na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=František_z_Valois&oldid=7863246“