Historická antropológia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Historická antropológia je subdisciplínou dvoch vied o človeku – histórie a antropológie. Historici historickej antropológie sa zaoberajú analýzou a interpretáciou konania a myslenia človeka alebo menších sociálnych skupín v minulosti, často s použitím metódy mikrohistorického výskumu.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Historická antropológia vzišla najmä z kultúrnej a sociálnej antropológie, ktoré sú dnes v západnej Európe vnímané ako jedna navzájom prepojená subdisciplína antropológie. Na rozdiel od kultúrnej a sociálnej antropológie, ktoré skúmali javy súčasnej ľudskej spoločnosti, je historická antropológia orientovaná vo svojom výskume smerom do minulosti.

Je možné povedať, že historická antropológia vidí (a učí historikov vidieť) minulosť inak, ako to bolo dosiaľ zvykom. Do popredia historickej analýzy stavia konkrétneho človeka, jednotlivca, prípadne menšie ľudské spoločenstvá, a nie spoločnosť ako celok. Nemusí ísť o konkrétneho, po mene známeho človeka (teda o nejakú historickú osobnosť, viac či menej známu z prameňov) – často je v centre pozornosti historických antropológov aj bližšie neznámy, bezmenný, alebo tzv. „nemý" človek (ako sa im v historických prácach metaforicky hovorí). Historickí antropológovia sa zaoberajú analýzou a interpretáciou jeho konania, správania, myslenia, analyzujú jeho systém hodnôt a názorové postoje, jeho pocity, túžby, radosti, úzkosti, prípadne vnímanie zmyslu života a smrti. Všetky tieto aspekty ľudského života sa historici historickej antropológie snažia interpretovať v rámci dobového spôsobu uvažovania o svete (historici by sa teda mali vystríhať pred vnášaním našich súčasných hodnotových a morálnych postojov do interpretácie minulých javov).

Historická antropológia do ohniska svojho záujmu stavia človeka v jeho zvláštnosti a ucelenosti a snaží sa definovať a analyzovať jeho závislosť na prírode, na spoločnosti ako celku a na kultúrnej tradícii.[1] Dejiny sú historickými antropológmi vnímané ako dielo vytvárané všetkými ľuďmi (a nie iba významnými dejinnými postavami, napr. kráľmi, politikmi, úspešnými vojvodcami, reformátormi a pod.). Ale platí to aj naopak – pre historických antropológov je človek definovaný ako dejinami formovaná bytosť. Najmä na základe mikrohistorického prístupu sa historická antropológia snaží objasniť, akým spôsobom sa v živote „obyčajného“ jedinca odrážajú veľké historické udalosti a procesy, ktorými sa zaoberajú politické dejiny, respektíve sociálne dejiny. Historická antropológia skúma, do akej miery je človek vo svojom chovaní obmedzovaný svojím prostredím, ktoré je tiež výsledkom istého dejinného vývoja, a do akej miery je schopný v tomto prostredí uplatniť svoju individualitu.

Metodika historickej antropológie[upraviť | upraviť zdroj]

Pre metodiku historickej antropológie je dôležitý tiež interdisciplinárny prístup k výskumu predmetu bádania. Historické skúmanie z hľadiska historickej antropológie je totiž výsledkom prieniku viacerých vedných odborov a ich aplikovaných výskumných metód. Historickí antropológovia sa často inšpirujú postupmi etnografického, demografického, psychologického alebo socio-lingvistického výskumu.

Z metodologického hľadiska je veľmi využívaná metóda mikrohistórie, teda zameranie pozornosti historika/historikov na každodenný život a vzájomné vzťahy v rámci menších spoločenských jednotiek, skupín alebo komunít (sídliacich na menšom geografickom území), rôznych profesijných, náboženských a záujmových združení, prípadne aj etnických skupín (napr. židia, cigáni). Často sa touto metódou skúma a analyzuje život jednotlivcov, ich rôzne životné etapy, prípadne vybrané problémy, a to v kratšom chronologickom rámci. Mikrohistória neskúma dejinný vývoj týchto skupín, ani dejiny historických procesov (ako napríklad modernizácia) a štruktúr (ako napríklad vznik národa), zameriava pozornosť na malé, úzko špecializované problémy, ktoré však dáva do širších dejinných súvislostí. Je potrebné povedať, že aj veľké témy (makrohistoické problémy) sa dajú skúmať na mikrohistorickej báze: napríklad môžeme skúmať vplyv zavádzania strojovej (priemyselnej) výroby na zmenu sociálnych vzťahov v určitom meste alebo regióne.

Dôležitým prínosom historickej antropológie ako novej subdisciplíny historickej vedy je rozšírenie tém a problémov, ktorým sa historickí antropológovia venujú. Ide o témy a problémy, ktoré boli v minulosti historikmi do veľkej miery prehliadané, pretože boli pokladané za neatraktívne, za „nízke“ alebo za „nehodné záujmu“.

Predstavitelia historickej antropológie[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi predstaviteľov historickej antropológie sú zaraďovaní nasledovní historici: Richard van Dülmen, taliansky historik Carlo Ginzburg, poľský historik Bronisław Geremek, Emmanuel Le Roy Ladurie, Jean Delumeau, Philipp Ariés alebo Alain Corbin.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. DÜLMEN, Richard van: Historická antropologie : Vývoj, problémy, úkoly. Praha 2002, s. 11.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • DÜLMEN, Richard van: Historická antropologie : Vývoj, problémy, úkoly. Praha : Dokořán, 2002. 117 s. ISBN 80-86569-15-2
  • GRULICH, Josef: Zkoumání „maličkostí“ : Okolnosti vzniku a významu mikrohistorie. In: Český časopis historický, r. 99, 2001, č. 1, s. 519 – 547.
  • LORENZOVÁ, Maren: K čemu je antropologizace historie? In: Dějiny – teorie – kritika, č. 2/2005, s. 227 – 247.
  • NODL, Martin: Mikrohistorie a historická antropologie. In: Dějiny – teorie – kritika, č. 2/2004, s. 237 – 252.