Internetové hlasovanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Internetové hlasovanie je typ distančného hlasovania, ktoré prebieha prostredníctvom počítača alebo iného zariadenia s internetovým pripojením a ktoré sa môže používať pri voľbách alebo referendách. Patrí medzi hlasovania, ktoré sa odohrávajú v nekontrolovanom prostredí, v čom spočíva ich hlavná spornosť. Tento spôsob volenia bol zavedený vo viacerých krajinách celého sveta.

Internetové hlasovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Otázka internetového hlasovania sa nevyhnutne objavuje v súvislosti so všeobecným rozvojom technológií a ich dopadu na život, vrátane dopadu na politiku, čo sa prejavuje okrem iného novými možnosťami vedenia predvolebných kampaní, občianskej iniciatívy, nového priestoru pre komunikáciu v oblasti medzinárodnej politiky či pre šírenie ideológií (vrátane antisystémových a nedemokratických). Paralelne s týmto rozvojom sa od konca 20. storočia objavovali myšlienky na elektronickú priamu demokraciu (Erich Fromm) či každodenné celoštátne elektronické hlasovanie ako nástroj posilnenia politickej zodpovednosti voči voličom a ako nástroj proti manipulácií volieb (Buckminster Fuller).[1] Požiadavka „internetovej demokracie“, v ktorej by mohol každý hlasovať o referendách a návrhoch zákonov sa vyskytla aj počas španielskych protestov v roku 2011.[2]

Predchodcami internetového hlasovania boli najmä mechanizmy využívané v USA. Od konca 19. storočia slúžil na zjednodušenie volebného procesu mechanický pákový stroj, ktorý bol v 60. rokoch 20. storočia nahrádzaný dierkovanými štítkami. V oboch prípadoch šlo o hlasovanie v kontrolovanom prostredí. Prvé internetové hlasovanie prebehlo v druhej polovici 90. rokov, keď bol týmto spôsobom zvolený prezidentský kandidát Reformnej strany v roku 1996 a keď astronaut David Wolf hlasoval vo voľbách v Texase v roku 1997. Ďalej sa internetové voľby rozvíjali v súvislosti s riešením problému voličov žijúcich mimo USA, najmä vojakov.[1]

Internetové hlasovanie ako typ elektronického hlasovania spadá pod termín distančné hlasovanie. To sa môže odohrávať ako distančné hlasovanie v kontrolovanom prostredí (napríklad do prenosnej volebnej schránky, na zastupiteľskom úrade) alebo v prostredí nekontrolovanom – sem patrí okrem iného korešpondenčné a elektronické hlasovanie.[3] Za pojem širší než elektronické hlasovanie je považovaný termín elektronické voľby (e-voting, i-voting, online voting), ktorým Rada Európy označuje voľby, v ktorých sú elektronické prostriedky využívané aspoň v jednej fáze volebného procesu, napríklad vo fáze hlasovania.[1]

Vzhľadom na jeho ich relatívnu novosť je oblasť internetových volieb nie príliš prebádaná. Kľúčovou otázkou mnohých politologických výskumov je otázka, či internetové voľby predstavujú budúcnosť demokratických štátov alebo či ide o dočasný fenomén, z ktorého sa krajiny, v ktorých je v súčasnosti internetové hlasovanie zavedené v praxi, vrátia k tradičnému spôsobu hlasovania pomocou volebných lístkov. Touto otázkou sa zaoberá aj publikácia Internetové volby : budoucnost, nebo slepá ulička demokracie?[1]

Výhody[upraviť | upraviť zdroj]

Zástancovia využitia, tzv. kyberoptimisti, zdôrazňujú výhody internetového hlasovania v porovnaní s hlasovaním prostredníctvom hlasovacích lístkov. Jednou z prvých výhod je pohodlnosť internetového hlasovania. Zo zníženia bariér spojených s dostavením sa do volebných miestností by mohli profitovať najmä osoby znevýhodnené tradičným hlasovaním, spravidla voliči žijúci v zahraniční alebo vo väčšej vzdialenosti od miesta volieb, osoby s vysokým pracovným nasadením, slobodní rodičia alebo zdravotne postihnutí voliči (pre niektorých by zavedenie internetového hlasovania bez potreby asistenta mohlo zabezpečiť aj lepšie dodržanie princípu tajných volieb).[1]

So zvýšením pohodlnosti sa predpokladá aj zvýšenie volebnej účasti (hlavne u prvovoličov a mladých ľudí), ktorá je jedným z najčastejších argumentov pre zavedenie internetových volieb, keďže jej pokles je všeobecným trendom. Spôsob odovzdania hlasu však nie je jediným faktorom ovplyvňujúcim výšku volebnej účasti. V dôsledku toho môže byť nárast volebnej účasti obmedzený. Niektoré štatistiky z krajín, v ktorých sa internetové hlasovanie praktizuje, navyše naznačujú, že napriek zvýšeniu v období zavedenia internetového hlasovania, volebná účasť časom klesá (rovnaký proces je typický aj pri tradičných voľbách, napr. po zavedení demokratických volieb bola volebná účasť vo voľbách do Českej národnej rady v roku 1990 na úrovni 96,8%, vo voľbách do Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR v roku 2010 na úrovni 62,6%).[1]

Ďalšími výhodami internetového hlasovania sú eliminácia neplatných hlasov kvôli chybe pri ich odovzdávaní (systém na chybu upozorní), urýchlenie a spresnenie spracovania hlasov a rýchle a presnejšie získanie výsledkov a zníženie finančných nákladov na volebné komisie a materiály, na čo často nadväzujú aj ekologické hnutia.[1]

Riziká[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi hlavné problémy patrí práve fakt, že elektronické voľby prebiehajú v nekontrolovanom prostredí, čo môže znamenať porušovanie základnej demokratickej požiadavky na voľby, t.j. tajnosť. Štátna moc nedokáže zaručiť, že hlasovanie v domácom prostredí prebehne v súkromí, bez kontroly iného člena domácnosti a pod. Jedným z argumentov proti tomuto tvrdeniu je, že volič môže svoj hlas meniť. To by teda malo zabezpečiť, že sa naozaj rozhodne sám.[4]

Vplyv na volebné správanie môže mať aj technická gramotnosť, ktorá sa môže veľmi líšiť naprieč generáciami. V takýchto prípadoch môžu mladší členovia vypomáhať tým starším, menej technicky zdatnejším, čo môže spôsobiť zmeny v rozhodovaní a pod. Môžeme tiež hovoriť o tzv. digitálnej priepasti (angl. digital divide), ktorá vyjadruje rozdiely medzi tými, ktorí disponujú prístupom k technológiám ako sú napríklad internet a tými, ktorí tento prístup nemajú. Okrem generačných rozdielov môže byť spôsobená aj ekonomickou a sociálnou nerovnosťou. Politologička Pippa Norrisová pojmom digitálna priepasť označuje nielen problém medzi jednotlivými voličmi v rámci štátu, ale aj priepasť vytvárajúcu sa od polovice 90. rokov medzi jednotlivými štátmi. Za čiastočné riešenie označuje školenie v práci s informačnými technológiami, no kvôli socioekonomickým bariéram označuje toto riešenie za riešenie len s obmedzeným účinkom.[5]

Ďalšia skupina problémov sa týka technického zabezpečenia internetových volieb. Základné požiadavky: - Hlasovať môže iba oprávnený volič. - Jeho hlas nie je možné sfalšovať. - Po ceste medzi počítačom voliča a serverom, na ktorom sa hlasuje nejde odovzdaný hlas prečítať ani zmeniť. - Volič nesmie mať možnosť odovzdať viac platných hlasov, ktoré by sa započítali do výsledkov, pri tom je potrebné zabezpečiť, aby sa nedalo zistiť kto ako hlasoval. - Všetky hlasy musia byť riadne započítané do výsledkov volieb. - Celý hlasovací proces musí umožňovať dostatočnú kontrolu vo všetkých štádiách, bez toho aby bola ohrozená tajnosť hlasovania.[4]

Tejto téme sa tiež podrobnejšie venuje Sylvia Reterová vo svojej publikácii Alternatívne formy hlasovania z hľadiska práva a bezpečnosti.[6]

Internetové hlasovanie v Estónsku a vo svete[upraviť | upraviť zdroj]

Estónsko patrí medzi priekopníkov internetového hlasovania. V roku 2002 prijalo zákon o zavedení internetového hlasovania, ktorý sa stal účinným v roku 2005. Jeho zavedeniu predchádzala decentralizácia v prospech súkromného a občianskeho sektoru, legislatívna záruka práva na prístup k internetu zavedená v roku 2000 a celková elektronizácia verejnej správy (viď. napr. informačné video o internetovom hlasovaní umiestnené na stránkach Národnej volebnej komisie Estónska[7]). V rámci nej sa Estónsko už od roku 2000 snaží preniesť značnú časť správnej agendy do technickej podoby. V roku 2000 bol prijatý zákon o digitálnom podpise a od roku 2002 boli zavedené ID karty so zabudovaným identifikačným čipom.[1] Pri voľbách sa voliči teda iba prihlásia na špeciálne zabezpečenú webovú stránku. Svoju ID kartu vložia do čítačky a pomocou PIN kódu sa prihlásia. Následne sa im ukáže kandidátna listina a oni zahlasujú za daného kandidáta.[4]

Najskôr sa tento nový postup použil v miestnom referende. Potom nasledovali komunálne voľby. V roku 2006 sa konali prvé celoštátne voľby, kde voliči mohli využiť hlasovanie cez internet. Túto možnosť využilo 0,9% oprávnených voličov, čo predstavovalo 1,9% volebných hlasov.[4] Internetové hlasovania sa tak popri tradičnom a korešpondenčnom hlasovaní stalo treťou možnosťou odovzdania hlasu v Estónsku.[1] Svoje rozhodnutie môže volič meniť. Možnosť elektronického zahlasovania je otvorená už 6 dní pred normálnym konaním volieb. Platný hlas je posledný zadaný.

Okrem nárastu volebnej účasti (viď. tabuľka) malo zavedenie internetového hlasovania v Estónsku vplyv aj na distribúciu hlasov medzi politickými stranami. V parlamentných voľbách v roku 2007 a 2011 z internetového hlasovania najviac prosperovala Estónska reformná strana a strana Vlastenecká únia a Res Publica, menej hlasov obdržali strany stojace v opozícií voči zavedeniu tohto typu hlasovania.[1]

Keďže návrh zákona bol prijatý iba potrebnou väčšinou, má odporcov. Jedným z nich je aj prezident Arnold Rüütel, ktorý odmietol zákon podpísať. Návrh zákona predložil Najvyššiemu súdu Estónska, ale ten nerozhodol v jeho prospech.[4]

Rok Typ volieb Počet voličov / Volebná účasť Počet e-voličov Percentuálny počet e-voličov Hlasy zmenené opakovaným hlasovaním Hlasy zmenené v riadnych voľbách
2005 komunálne 502 504 / 47,4% 9 317 1,9% 364 30
2007 parlamentné 555 463 / 61,9% 30 275 5,5% 789 32
2009 do parlamentu EÚ 399 181 / 43,9% 58 669 14,7% 910 55
2009 komunálne 662 813 / 60,6% 104 413 15,8% 2 373 100
2011 parlamentné 580 264 / 63,6% 140 846 24,3% 4 384 82
2013 komunálne 630 050 / 58,0% 133 808 21,2% 3 045 146
2014 do parlamentu EÚ 329 766 / 36,5% 103 151 31,3% 2 019 46

[8]

Okrem Estónska majú skúsenosť s internetovým hlasovaním – najmä na komunálnej úrovni – aj Švajčiarsko, Nórsko a Holandsko, mimo Európy aj USA, Kanada a Austrália .V Ženevskom kantóne vo Švajčiarsku sa od roku 2002 do polovice roku 2013 uskutočnilo celkom 25 takýchto hlasovaní. Švajčiarsko má (na úrovni kantónov) jednu z najdlhších skúseností s internetovým hlasovaním aj kvôli častým ľudovým hlasovaniam v rámci polopriamej demokracie. Nórsko je v spomedzi európskych krajín vďaka širokému využívaniu internetu verejnosťou a všeobecnej dôvere občanov v štát považované za krajinu s ideálnymi predpokladmi pre zavedenie internetového hlasovania, zatiaľ však prebiehajú len na regionálnej úrovni (od roku 2011). Holandsko je špecifické tým, že zavedenie internetového hlasovania bolo zastavené iniciatívou občianskych aktivistov. Zavedenie internetových volieb v austrálskom Novom Južnom Walese bolo motivované snahou o garanciou tajnosti hlasovania pre zdravotne postihnutých, v USA hlasovaním vojakov v zahraničí (viď. vyššie). V USA sa nesie v duchu rozvoja foriem elektronického hlasovania všeobecne, napr. faxom, e-mailom. Podobne je na tom aj Kanada, v ktorej existuje možnosť telefonického hlasovania alebo hlasovania prostredníctvom elektronických volebných strojov.[1]

V súčasnosti vo všetkých prípadoch internetové voľby fungujú len ako alternatíva ku tradičnej forme hlasovania pomocou volebných lístkov.

Internetové hlasovanie v ČR?[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé zmienky o príprave vzdialeného elektronického hlasovania v ČR sa objavili v roku 2008. Plán predložený vláde Ministerstvom vnútra v roku 2012 predpokladal prvé dva pilotné projekty v rokoch 2015 a 2016 (hlasovanie nanečisto na vysokých školách, hlasovanie v dvoch obvodoch pri voľbách do Senátu ČR).[1]

Demografické a technické faktory[upraviť | upraviť zdroj]

Podmienky pre zavedenie internetových volieb úzko súvisia s internetovou gramotnosťou a celkovou schopnosťou voličov využívať informačné technológie. Táto podmienka je ovplyvnená niekoľkými demografickými a technickými faktormi, spravidla vekovou štruktúrou spoločnosti, vzdelanosťou a ekonomickým postavením voličov či rozvojom informačnej spoločnosti, napríklad aj elektronizáciou verejnej správy (napr. možnosť internetového vyplnenia formulárov pri sčítaní ľudu v roku 2011 využila ¼ obyvateľov). Tá sa často pokladá za nevyhnutý krok pred zavedením internetového hlasovania.[1]

Veková štruktúra ovplyvňuje počet a štruktúru prípadných voličov v internetových voľbách, keďže mladí ľudia sú najčastejšou skupinou užívateľov internetu. Táto skutočnosť by sa mohla stať menej relevantnou do budúcna, keď sa vďaka všeobecnému rastu internetovej vzdelanosti a generačným posunom súčasnej mladej generácie vplyv vekovej štruktúry vo vzťahu k internetovým voľbám vyrovná.[1]

Vzdelanosť voličov priamo súvisí s internetovou gramotnosťou a celkovým využívaním moderných informačných technológií – v roku 2011 bolo v ČR pravidelnými užívateľmi 91% ľudí s vysokoškolským vzdelaním, 75% ľudí so stredoškolským vzdelaním s maturitou, 50% stredoškolsky vzdelaných bez maturity a vyučených a len 19% ľudí so základným vzdelanie. Tieto hodnoty sú však skreslené vekovou štruktúrou (staršia generácia – základné vzdelanie, mladšia generácia – časté vysokoškolské vzdelanie).[1]

Ekonomické postavenie súvisí okrem vzdelanosti najmä s technickým pripojením na internet. V najvyššej príjmovej skupine malo v roku 2011 internetové pripojenie 92% domácností, v najnižšej len 24% domácností. Celkovo malo internetové pripojenie 53% domácností v ČR. Predpokladané stúpanie vzdelanosti, možnosti prístupu na internet a celkovej internetovej gramotnosti dáva šance možnosti zavedenia internetového hlasovania.[1]

Ústavnoprávne požiadavky pre zavedenie internetových volieb[upraviť | upraviť zdroj]

Ústavnoprávne požiadavky súvisia hlavne s dodržovaním princípov slobodných demokratických volieb.

Pre udržanie tajných volieb je nutné znemožnenie zistenia, ako volič hlasoval a to najmä zaistením komunikačného kanálu medzi zariadením, cez ktoré volič hlasuje, a serverom. Ďalšou požiadavkou je znemožnenie ovplyvňovania (napr. zo strany rodiny, hlavne ak je v domácnosti len jeden počítač) pri samotnom akte odovzdania hlasu. Túto požiadavku väčšina štátov praktizujúcich internetové hlasovanie rieši zavedením dlhšieho časového intervalu volieb cez internet a v rámci neho možnosť opakovaného hlasovania, pričom platný by bol len posledný odovzdaný hlas, aby bola umožnená zmena hlasu odovzdaného pod nezákonným nátlakom alebo vplyvom. Toto musí prebiehať v tzv. predtermíne – v prípade, že bol volič vo svojom hlasovaní ovplyvnený a nestihol zmeniť hlas, stále môže hlasovať v riadnych voľbách. (Túto požiadavku nespĺňa plán Ministerstva vnútra kvôli prvotnej nutnosti elektronizácie volebných komisií, ktoré by pracovali s on-line databázami.) Ani toto opatrenie však nerieši prípadný problém predaja hlasov. Ďalej by v súvislosti s tajnosťou volebného práva mal byť zavedený tzv. systém dvoch obálok (jedna s identifikáciou voliča, druhá len s hlasom bez identifikácie) na elektronickej rovine a možnosť spätného overenia.[1][3]

Pre udržanie princípu rovnosti a všeobecnosti je žiaduce obmedziť vplyv tzv. digitálnej priepasti medzi generáciami a rôznymi skupinami voličov (napr. medzi chudobnejšími a bohatšími). V rámci toho by malo byť internetové hlasovania minimálne dočasne využívané ako alternatíva k tradičnému spôsobu odovzdávania hlasov. Problémom pri zavedení internetového hlasovania v Estónsku v súvislosti s princípom rovnosti bol aj fakt, že jedna skupina voličov je zvýhodnená, lebo hlasuje za výhodnejších podmienok, t.j. pohodlnejšie a s možnosťou zmeny. Tento problém však nebol Najvyšším súdom považovaný za porušenie princípu rovnosti.[1][3]

Pohľad verejnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Postoje a dôvera spoločnosti voči internetovému hlasovaniu je kľúčová pre ich zavedenie.

Podľa prieskumov spoločnosti Ipsos by 18% z tých, čo by nešli voliť do parlamentných volieb voliť šlo, keby hlasovanie prebiehalo cez internet – v najväčšom zastúpení medzi mladými ľuďmi.[1]

Pozitívny pohľad na využívanie elektronickej komunikácie naznačujú odpovede respondentov na otázky, či súhlasia s tvrdeniami, že „častejšia internetová komunikácia úradov s občanmi by zamedzila zbytočnému papierovaniu“ (súhlasilo 71% respondentov) a „zvýšila efektivitu verejnej správy“ (súhlasilo 64% respondentov).[1]

Ako dôvody pre zavedenie internetového hlasovania respondenti najčastejšie uvádzali pohodlnosť, úsporu času a atraktivitu technologickej novinky, ako dôvody proti jeho zavedeniu strach zo zneužitia či nesúhlas so samotným princípom volieb cez internet.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u BRUNCLÍK, Miloš a Miroslav NOVÁK. Internetové volby: budoucnost, nebo slepá ulička demokracie?. Vyd. 1. Praha: Sociologické nakladatelství (SLON), 2014, 291 s. ISBN 978-80-7419-168-8.
  2. KOMÁREK, Stanislav. Nastane internetová demokracie?. In: Aktuálně.cz [online]. 2011-11-07 [cit. 2015-01-27]. Dostupné z: http://blog.aktualne.cz/blogy/stanislav-komarek.php?itemid=14737
  3. a b c ANTOŠ, Marek. Tajné hlasování za plentou jako záruka svobodných voleb versus distanční hlasování. Časopis pro právní vědu a praxi. 2007, s. 172-182.
  4. a b c d e ANTOŠ, Marek. Hlasování po internetu: Estonsko. Naděje právní vědy. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2008, s. 431-439.
  5. NORRIS, P. (2001). Digital Divide: Civic Engagement, Information Poverty and the Internet Worldwide. Cambridge University Press.
  6. RETEROVÁ, Sylvie. Alternativní formy hlasování z hlediska práva a bezpečnosti. Politologica. Acta Universitatis Palackianae Olomucensis, 2008, 6: 47-59.
  7. Internet Voting in Estonia [online]. [cit. 2015-01-30]. Dostupné z: http://www.vvk.ee/voting-methods-in-estonia/
  8. Statistics about Internet Voting in Estonia [online]. [cit. 2015-01-30]. Dostupné z: http://www.vvk.ee/voting-methods-in-estonia/engindex/statistics/