Inó

Leucothea (1862), Jean-Jules Allasseur. Južná fasáda Cour Carrée v Palais du Louvre.

V gréckej mytológii bola Inó (/ˈaɪnoʊ/; starogrécky: Ἰνώ [iːnɔ̌ː]) thébska princezná, ktorá sa neskôr stala kráľovnou Boiótie. Po jej smrti a premenení ju uctievali ako bohyňu pod jej epitetom Leukotea, „biela bohyňa". Alkman ju nazýval „kráľovnou mora" (θαλασσομέδουσα thalassomédousa), čo by z nej, ak by to nebola hyperbola, robilo dvojníčku Amfitrity.

Rodina

Inó bola druhou dcérou kráľa Kadma a kráľovnej Harmonie z Téb a jednou z troch sestier Semelé, smrteľnej ženy z Kadmovho rodu, ktorá porodila Dionýza. Jej jediným bratom bol Polydóros, ďalší vládca Téb. Spolu so svojimi dvoma sestrami, Agaué a Autonoé, boli náhradnými a božskými sestrami Dionýza

„	Inó bola prapôvodná dionýzovská žena, ošetrovateľka boha a božská maenada.	“
– Kerenyi 1976: 246

Inó bola druhou manželkou minijského kráľa Athama, matkou Learchosa a Melikerta a macochou Frixa a Hellé.

Mytológia

Fragment mozaiky: Inó (Dotô), objavený v rímskej vile v Saint-Rustice v roku 1833, 4. alebo 5. storočie, Múzeum Saint-Raymon

O maenadách sa hovorilo, že vo svojom šialenstve trhajú vlastné deti úd po úde. V pozadí hrdinského príbehu o Iasónovi a zlatom rúne boli Frixos a Hellé, dvojčatá Athama a Nefely, nenávidené svojou macochou Inó. Inó zosnovala ľstivý plán, ako sa dvojčiat zbaviť, a spálila všetky semená plodín v Boiótii, aby viac nerástli. Miestni poľnohospodári, vystrašení hladomorom, požiadali o pomoc blízku vešticu. Inó podplatil mužov vyslaných k veštiarni, aby klamali a povedali ostatným, že veštkyňa požaduje obetovanie Frixa. Athamas neochotne súhlasil. Pred jeho smrťou však Frixa a Hellé zachránil letiaci zlatý baran, ktorého poslala Nefelé, ich skutočná matka. Hellé spadla z barana do Hellespontu (ktorý bol pomenovaný po nej, čo znamená Helleino more) a utopila sa, ale Frixos prežil celú cestu do Kolchidy, kde sa ho ujal kráľ Aiétes, ktorý sa k nemu správal láskavo a dal Frixovi za ženu svoju dcéru Chalkiopé. Z vďaky dal Frixos kráľovi zlaté baranie rúno, ktoré Aiétes zavesil na strom vo svojom kráľovstve.

Neskôr Inó vychovala Dionýza, svojho synovca, syna svojej sestry Semelé, čo vyvolalo silnú žiarlivosť Héry. Héra z pomsty postihla Athama šialenstvom. Athamas sa zbláznil, zabil jedného zo svojich synov, Learchosa, ulovil ho akoby bol jeleň a vydal sa na zúrivé prenasledovanie Inó. Aby mu Inó unikla, vrhla sa so svojím synom Melicertom do mora. Obaja boli potom uctievaní ako morské božstvá, Inó ako Leukotea („biela bohyňa"), Melicertes ako Palaemon. Alternatívny príbeh hovorí, že Inó tiež postihlo šialenstvo a zabila Melicerta tak, že ho uvarila v kotle, a potom skočila do mora aj s mŕtvym synom. Súcitný Zeus nechcel, aby Inó zomrela, a premenil ju a Melicerta na Leukétiu a Palaemóna.

Athamas tue le fils d'Ino od Gaetana Gandolfiho (1801)

Príbeh Inó, Athamasa a Melicerta je dôležitý aj v kontexte dvoch väčších tém. Inó, dcéru Kadma a Harmonie, postihol rovnako tragický koniec ako jej súrodencov:

• Semelé zomrela, keď čakala Diovo dieťa, zabila ju vlastná pýcha a nedôvera k milencovi;
• Agave zabila vlastného syna, kráľa Penthea, keď ju postihlo dionýzovské šialenstvo;
• Aktaeóna, syna Autonoe, tretieho súrodenca, roztrhali jeho vlastné lovecké psy.

Aj šialenstvo Inó a Athama, ktorý ulovil vlastného syna Learchusa ako jeleňa a zabil ho, možno vysvetliť ako dôsledok ich kontaktu s Dionýzom, ktorého prítomnosť môže spôsobiť šialenstvo. Nikto nemôže uniknúť moci Dionýza, boha vína. Euripides tento príbeh prevzal v Bakchách a ich šialenstvo vysvetľuje dionýzovsky, ako dôsledok toho, že sa spočiatku bránili viere v božstvo tohto boha. Alternatívne sú tieto tragédie vysvetlené prekliatím Kadmovho rodu.

Po Inóinom zmiznutí niektorí z jej spoločníkov začali Hére nadávať, a tak ich bohyňa podľa Ovídia premenila na vtáky.

Keď sa Athamas vrátil k svojej druhej manželke Inó, Themisto (jeho tretia manželka) sa mu chcela pomstiť tým, že svoje deti obliekla do bielych šiat a Inó do čiernych a nariadila vraždu tých, ktorí sú odetí v čiernom. Inó im vymenila šaty bez toho, aby to Themisto vedela, a tak zabila svoje vlastné deti.

Inó, premenená na bohyňu Leukoteu, predstavuje aj jeden z mnohých zdrojov božskej pomoci Odyseovi v Odysei (5, 333 a ďalej), čo je jej najstarší výskyt v literatúre. Homér ju nazýva „Ino-Leokotea krásnych členkov [καλλίσφυρος], dcéra Kadma, ktorá bola kedysi smrteľníčkou hovoriacou ľudským jazykom, ale teraz v slaných morských vodách získala česť z rúk bohov". Poskytne Odyseovi závoj a povie mu, aby odhodil plášť a plť, a poučí ho, ako sa môže zveriť do rúk vlnám a úspešne dosiahnuť pevninu a napokon aj ostrov Scheria (Korfu), domov Fajákov.

V historických dobách sesterstvo thébskych maenád v službách Dionýza odvodzovalo svoj pôvod v ženskej línii od Inó. Vieme to, pretože nápis v Magnézii na Maandre zvolával tri maenády z Théb, z rodu Inó, aby tu riadili nové Dionýzove mystériá (Burkert 1992: 44).

Literatúra

• Vojtech Zamarovský: Bohovia a hrdinovia antických bájí, Bratislava, Perfekt, 2015.
• Hesiódos, Teogónia (napr. The Homeric Hymns and Homerica with an English Translation by Hugh G. Evelyn-White, Cambridge, MA.,Harvard University Press; Londýn, William Heinemann Ltd. 1914. Online verzia na Perseus Digital Library (anglicky, tiež grécky).

Pozri aj

• Zoznam postáv gréckej mytológie

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Inó

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ino (Greek mythology) na anglickej Wikipédii.