Ján Murín

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ján Murín
tajomník gréckokatolíckeho ordinariátu v Košiciach
Štát pôsobeniaČeskoslovensko ČSR, Č-SR
Flag of Slovakia (1939–1945).svg SR (1939 – 1945)
Československo ČSR, ČSSR
Funkcie a tituly
Výkonný predseda Akčného výboru Gréckokatolíckej cirkvi
10. apríl 196823. apríl 1969
Tajomník gréckokatolíckeho ordinariátu v Košiciach
1. október 19681970
Biografické údaje
Narodenie12. január 1913
Sečovce, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko)
Úmrtie17. november 1990 (77 rokov)
Bratislava, ČSFR (dnes Slovensko)
Svätenia
CirkevGréckokatolícka cirkev
Kňaz
Kňazská vysviacka21. november 1939
Štefurov, SR

ThDr. Ján Murín (* 12. január 1913, Sečovce, Rakúsko-Uhorsko – † 17. november 1990, Bratislava, ČSFR) bol gréckokatolícky kňaz, teológ, skaut, stredoškolský učiteľ a katechéta, zakladateľ Jednoty sv. Cyrila a Metoda (dnes Spolok sv. Cyrila a Metoda) v Michalovciach. Bol perzekvovaný komunistickým režimom, počas obdobia Pražskej jari patril k čelným predstaviteľom hnutia za obnovenia gréckokatolíckej cirkvi (bol výkonným predsedom Akčného výboru gréckokatolíckej cirkvi), ktoré bolo úspešné v dosiahnutí legalizácie gréckokatolíckej cirkvi, avšak po nástupe tzv. normalizácie bol vylúčený z verejného života (1970).

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a vysokoškolské štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Sečovciach ako ôsme (predposledné)[pozn 1] dieťa v rodine gréckokatolíckeho remeselníka-kolesára, neskoršieho člena Slovenskej ľudovej strany. V rokoch 1919 – 1924 študoval (päť tried) na miestnej ľudovej škole.[1] Následne pokračoval v štúdiu na Československom štátnom reálnom gymnáziu v Košiciach, ale po založení Československého štátneho reálneho gymnázia v Michalovciach prestúpil práve sem (1925 – 1933).[2] Angažoval sa v skautskom hnutí a po maturite pracoval ako učiteľ na ľudovej škole (1933 – 1934), aby tak získal finančné prostriedky na štúdium teológie.[3]

V roku 1934 nastúpil do gréckokatolíckeho seminára v Užhorode na Podkarpatskej Rusi, kde získal štipendium na štúdium na Cyrilo-metodskú bohosloveckú fakultu v Olomouci. Tu v roku 1938 spromoval a získal tak titul doktora teológie. 12. novembra 1939 sa zosobášil s Magdou Mihalovičovou, s ktorou mal neskôr tri deti. 21. novembra 1939 bol vo farnosti v Štefurove pri Prešove vysvätený za kňaza.[4] Ešte po návrate z Olomouca mu riaditeľ gymnázia v Michalovciach ponúkol prácu katechéta náboženstva, čo prijal a do zamestnania nastúpil 1. decembra 1939.[2][5]

Spolková činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Spolok sv. Cyrila a Metoda

Slovenskí gréckokatolíci sa začali konfesijne a národne stmeľovať až koncom 30. rokov, pričom centrom spoločenského života boli práve Michalovce, kde gréckokatolícky veriaci tvorili popri rímskokatolíkoch najväčšiu časť obyvateľstva.[6] Podnet na založenie národno-kultúrneho a náboženského spolku slovenských gréckokatolíkov ako prví dali J. Murín, Jozef Pichonský a Ján Danko na oslave Murínovych 28. narodenín 12. januára 1941 v miestnosti tunajšej mešťianskej školy.[7] J. Pichonský inicioval zvolenie prípravného výboru, ktorého členmi sa popri ňom stali Ján Fedorko, Mikuláš Čollák, J. Murín, Jozef Erby, Štefan Balogh a J. Danko. Na nasledujúcom stretnutí (6. marca) pripravili návrh stanov a program ustanovujúceho valného zhromaždenia, na ktoré pozvali záujemcov aj z Trebišova, Prešova, Sečoviec a gréckokatolíckych kňazov z okolitých farností. Ustanovujúce valné zhromaždenie Jednoty sv. Cyrila a Metoda sa konalo 4. mája 1941 v kláštore redemptoristov v Michalovciach.[8][9] Z približne 100 až 120 účastníkov tvorili väčšinu učitelia, no prišlo aj niekoľko gazdov, mládež a ženy a tiež siedmi kňazi.[10] Za prvého predsedu bol zvolený Jozef Zorvan, generálny vikár pre slovenských gréckokatolíkov a farár z Klemberku (dnes Klenov), za podpredsedu učiteľ J. Erby, za správcu J. Murín, za tajomníka M. Čollák a za ďalších členov užšieho výboru právnik J. Pichonský a Š. Balogh.[8]

Spolok si v § 1 Stanov za cieľ vytýčil: „starať sa o náboženskomravné a kultúrne povznesenie gréckokatolíckych Slovákov, ako aj chrániť ich záujmy. Budiť lásku k cirkvi gréckokatolíckej a jej staroslovienskemu obradu.“[11] Práve orientáciou na slovenských gréckokatolíkov vzbudilo zakladanie spolku kontroverzie vnútri gréckokatolíckej cirkvi. Jedným z kritikov postupu prípravného výboru spolku bol Anton Tink, generálny vikár Apoštolskej administratívy Mukačevskej eparchie. Pred zhromaždením totiž došlo k dohode, že A. Tink ako generálny vikár eparchie, na ktorej území sa valné zhromaždenie koná, vystúpi s úvodným príhovorom, v ktorom zdôrazní, že sa zakladá nový cirkevno-náboženský spolok. Po ňom mal vystúpiť J. Zorvan. Avšak prípravný výbor neumožnil vystúpiť A. Tinkovi. Úvodné slovo predniesol J. Erby a až po ňom sa prítomným prihovoril A. Tink, ktorý im položil otázku, či sa spolok buduje na laickom alebo cirkevnom základe. Po tom, čo dostal odpoveď, že spolok je vytváraný na cirkevnom základe a teda bude cirkevným spolkom, upozornil, že cirkevný spolok sa nemá zakladať bez predošlého schválenia cirkevnou autoritou.[pozn 2] Prípravný výbor voči tomu vyjadril protest a navrhol pokračovať podľa programu. A. Tink si v reakcii na to presadol z predsedníckej stoličky medzi účastníkov so slovami, že „ak to nebude cirkevný spolok, nemá zmysel, aby zhromaždeniu aj naďalej predsedal.“[13] Predsedníctvo nad zhromaždením prebral J. Fedorka a následne bola po vykonaní potrebných úkonov (prijatie štatútov, zvolenie užšieho a širšieho výboru) založená Jednota sv. Cyrila a Metoda. A. Tink v závere správy pre biskupa Pavla Petra Godiča poznamenal:[14]

Z celého priebehu zhromaždenia ako aj z jednotlivých príhovorov bolo vidno, že cirkevný titul spoločenstva je len pláštikom ich nacionálnej práce. Vo svetle toho všetkého, podľa mojej mienky nemôže byť Jednota v takej forme cirkevnou autoritou uznaná, lebo by to bol prvý krok k vzniku autokefálnej cirkvi a schizmy.

Podobne J. Zorvan vo svojej správe biskupovi vyjadril určité znepokojenie, keď „založenie spolku len pre gréckokatolíkov Slovákov prirovnal k nabíjaniu klinov neznášanlivosti medzi obe národnosti na náboženskom poli, kde doteraz Slováci a Rusíni žili v jednote.“[10] Keď požiadavku organizovania spolku len na konfesijnom základe predniesol J. Erbymu, J. Murínovi, M. Čollákovi a J. Dankovi, skonštatoval, že „títo mladí hypernacionalisti sa nedali presvedčiť a rozhovor sa skončil s ich uistením, že v prípade, ak spolok začne politizovať, alebo útočiť na iné národnosti, môže ordinariát spolok zrušiť.“[15] V napätej národnostnej situácii J. Murín pozval biskupa P. P. Gojdiča na schôdzu užšieho výboru konanú 15. mája v Michalovciach. Biskup listom sprostredkoval svoje obavy michalovskému dekanovi:[16]

Jednota spočiatku robila na mňa dojem, že chce byť cirkevnou organizáciou, ale udalosti odohravšie sa na valnom zhromaždení presvedčili mňa o opačnom.

Napokon 17. mája biskup prijal stanovy spolku (predložené 15. mája) na vedomie a Jednote sv. Cyrila a Metoda udelil svoje arcipastierske požehnanie,[17] čím sa začala riadna činnosť spolku. Už na stretnutí užšieho výboru 15. mája sa prerokovávalo organizovanie cyrilometodejskej slávnosti a zostavovanie gréckokatolíckeho kalendára na rok 1942.[10] Spolok mal podľa svojich stanov pôsobiť nasledovne:[18]

[1. Činnosťou v ústredí:]
a) Organizovaním ľudí a všetkých vhodných prostriedkov, aby takto dvíhala sa vzdelanostná a nábožensko-mravná úroveň slovenského gréckokatolíckeho ľudu. Sem patrí vydávanie kníh, nábožensko-poučných, modlitbových, školských časopisov, kalendára a cirkevnoumeleckých predmetov;
b) Zakladaním miestnych odborov;
c) Prijímaním a spravovaním základín.
2. Činnosťou v miestnych odboroch:
a) Usporadúvaním poučných podnikov, spoločenských schôdzok a ušľachtilých zábav ku kultúrnemu povzneseniu svojich členov;
b) Podporovaním a propagovaním činnosti Jednoty;
c) Napomáhaním katolíckej a spolkovej činnosti, najmä mládeže, aby takto udržovala sa nábožensko-mravná výchova.

Organizoval cyrilo-metodské slávnosti, vo vlastnej tlačiarni vydával publikácie, najmä mesačník Cyril a Metod, kalendáre a modlitebné knižky. Ako kultúrny spolok získal od vlády a župy niekoľko dotácií. Murín bol správcom spolku, predsedom sa stal kňaz Jozef Zorvan.[19]

Perzekúcia po februári 1948[upraviť | upraviť zdroj]

V súvislosti s Akciou P, v rámci ktorej komunistický režim vykonával likvidáciu a pravoslavizáciu gréckokatolíckej cirkvi (od 28. apríla 1950), Murína 9. mája 1950 odviedli príslušníci Zboru národnej bezpečnosti priamo z vyučovacej hodiny. Vo svojich spomienkach túto situáciu opísal takto:[20]

Dvere sa otvorili a riaditeľ školy mi oznamoval. ‚Pán kolega, prosím vás.‘ Za ním stáli príslušníci četníctva. Otočil som sa k študentom a povedal som im: ‚Ja odchádzam a vy zostaňte verní Bohu tak, ako som vás to učil a zachovajte si to po celý svoj život.‘ Mladé, čisté srdcia reagovali horúco: ‚Pán profesor, nedáme vás!“ Bol som už na chodbe, ale som sa obrátil a povedal som: ‚Len žiadne hlúposti, lebo nezmaturujete!‘ [...] Vychádzali sme z budovy. Za nami sa ozývali výkriky. Otočil som sa. V oknách budovy stáli moji študenti i profesori. Môj pohľad bol trošku dlhší. Zakýval som im. Bola to rozlúčka navždy. [...]

Četník mi povedal: ‚Nechcem vás zatýkať, pán doktor, však vy mi neutečiete.‘ Nevyzeral nepriateľsky. Poznali sme sa z videnia. Opýtal som sa: ‚Kde ma veziete?‘ ‚Ideme na miestnu četnícku stanicu,‘ odvetil.

Keď na stanici odmietol podpísať manifest na prestup do pravoslávnej cirkvi bol internovaný vo väzení v Prešove.[21] Tu bol naňho naďalej vyvíjaný nátlak na prestup na pravoslávie a po odmietnutí bol umiestnený do tábora nútených prác (TNP) v Ilave[22]Trenčíne.[23] 10. septembra 1950 bol prepustený z TNP a presunutý do sústreďovacieho tábora pre gréckokatolíckych kňazov v Hlohovci, následne bol 8. júna 1951 internovaný v kláštore v Podolínci.[2]

V novembri 1951 bol nasadený na práce v českom pohraničí, kde pôsobil ako pastier a kŕmič dobytka[24] na Štátnom majetku v Rychnove u Jablonce nad Nisou (od 13. decembra 1951 do 1. apríla 1956), kde neskôr býval so svojou rodinou. V júni 1956 bol na vlastnú žiadosť prijatý do práce v uhoľných baniach Ostravsko-karvinských dolov v Karvinej,[25] vďaka čomu nemuseli jeho deti dochádzať do školy zo samoty. Od roku 1959 pracoval v podniku Kovona v Karvinej a vyučil sa za strojného zámočníka.

V roku 1961 si J. Murín podal žiadosť o povolenie na pobyt na Slovensku, avšak získal povolenie len na pobyt v Bratislave. 31. januára 1961 ukončil pracovný pomer v Kovone a presťahoval sa do Bratislavy, kde si napokon našiel prácu ako strojný zámočník v pobočke podniku Tatra Kopřivnice. Od roku 1963 v Bratislave býval spolu s rodinou.[26] 9. mája 1965 nastúpil na pozíciu bibliografa do oddelenia antikvariátu Slovenského knižného veľkoobchodu a neskôr pracoval ako knihovník v Univerzitnej knižnici v Bratislave (do 16. apríla 1968).[27]

Aktivity počas Pražskej jari a normalizácie[upraviť | upraviť zdroj]

Čiastočná demokratizácia a liberalizácia režimu v roku 1968, v rámci obdobia Pražskej jari, vytvorila predpoklady aj na zmeny vo vzťahu štátu k cirkvi, čo sa u gréckokatolíkov prejavilo iniciovaním obnovenia a rehabilitácie gréckokatolíckej cirkvi. J. Murín patril k popredným činiteľom tohto hnutia. Začiatkom apríla 1968 bol ustanovený Prípravný akčný výbor Gréckokatolíckej cirkvi, ktorý 10. apríla 1968 zorganizoval v Košiciach poradu gréckokatolíckych duchovných, na ktorej 134 kňazov a 66 laikov zvolilo Akčný výbor gréckokatolíckej cirkvi s biskupom Vasiľom Hopkom ako čestným predsedom a J. Murínom ako výkonným predsedom. Úlohou Akčného výboru bolo zastupovať záujmy gréckokatolíckej cirkvi vo vzťahu k štátu, kým sa neuskutoční rehabilitácia cirkvi a nezriadi ordinariát.[28] Preto hneď po svojom vzniku vydal rezolúciu požadujúca rehabilitáciu cirkvi.[29]

Gréckokatolícka cirkev sa oficiálne obnovila (avšak nebola rehabilitovaná) vládnym uznesením č. 205/1968 o povolení gréckokatolíckej cirkvi z 13. júna 1968, ktoré ale neschválil Ústredný výbor (ÚV) KSČ a ÚV KSS.[30] Začal sa proces znovuvytvárania jej organizačnej štruktúry. 17. júla 1968 bol v Košiciach zriadený biskupský úrad. Riaditeľom biskupskej kancelárie sa stal Andrej Zima, tajomníkom J. Murín a tretím spolupracovníkom bol Štefan Ujhelyi.[31] Pápež Pavol VI. menoval za ordinára gréckokatolíckej cirkvi v ČSSR Jána Hirku, čo štátna moc potvrdila 2. apríla 1969. J. Hirka sa ujal úradu 23. apríla 1969, kedy bol tiež rozpustený Akčný výbor a biskupský úrad sa následne preniesol z Košíc do Prešova.[32]

Normalizácia zastavila zmenu cirkevnej politiky nastavenú Pražskou jarou. Legalizácia gréckokatolíckej cirkvi síce prežila normalizačný proces, hoci sa istý čas uvažovalo aj o jej opätovnom zrušení, no štátna moc ju podrobovala jemnejším formám útlaku a obmedzovala pastoračnú činnosť jej klerikov.[33] To sa prejavilo aj u J. Murína, ktorý od 1. októbra 1968 pôsobil ako tajomník gréckokatolíckeho ordinariátu v Košiciach. V roku 1970 mu bol odobratý štátny súhlas na výkon kňazského povolania, bol vylúčený z verejného života a odvtedy žil v Bratislave na nútenom odpočinku.[34]

Úmrtie[upraviť | upraviť zdroj]

Zomrel 17. novembra 1990Bratislave,[35] teda krátko po tom, čo v dôsledku pádu komunistického režimu došlo k úplnej rehabilitácii gréckokatolíckej cirkvi.[36] Je pochovaný na Martinskom cintoríne v bratislavskej mestskej časti Ružinov.[35]

Pamiatka[upraviť | upraviť zdroj]

Pri príležitosti 100. výročia narodenia J. Murína, 15. marca 2013,[37] bola otvorená pamätná izba v jeho rodnom dome (dnes Klub dôchodcov). Sú v nej vystavené fotografie, rukopisy a niektoré listiny dokumentujúce život a činnosť J. Murína.[38] Na jeho priečelí sa nachádza pamätná tabuľa odhalená v júli 2009.[38][39]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Podľa Borza 2006, s. 119 ako deviate dieťa.
  2. Gréckokatolícky teológ a cirkevný historik Peter Borza v poznámke k tomto faktu uvádza, že „v oficiálnej pozvánke na valné zhromaždenie [...] nechýbalo odvolanie na predošlý súhlas otca biskupa P. P. Gojdiča, OSBM s konaní spomínaného zhromaždenia slovami: ‚Po súhlase a dohode s Jeho Ex. osvieteným pánom biskupom Pavlom Gojdičom povolávame Vás týmto na zakladajúce valné zhromaždenie...‘“.[12]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Strážca 1993, s. 7
  2. a b c Sirochman 1993, s. 5
  3. Sirochman 2003, s. 11-12
  4. Sirochman 2003, s. 13
  5. Sirochman 2003, s. 12
  6. Borza 2006, s. 118-119
  7. Borza 2006, s. 119. Podľa niektorých Murínových kolegov sa J. Murín zaoberal myšlienkou založenia kultúrno-náboženského spolku gréckokatolíkov už od roku 1940. Pozri: Sirochman 2003, s. 13
  8. a b Borza 2006, s. 119
  9. Sirochman 2003, s. 14-15
  10. a b c Borza 2006, s. 120
  11. „Poslanie Jednoty sv. Cyrila a Metoda“, Kalendár pre gréckokatolíckych Slovákov na rok 1942, Michalovce: Jednota sv. Cyrila a Metoda, 1941 . Článok zverejnený v Sirochman 1993, s. 15-16. Porovnaj citáciu stanov v Borza 2006, s. 121: „Cieľ spolku je: Starať sa o nábožensko-mravné a kultúrne povznesenie gréckokatolíckych Slovákov, ako aj chrániť ich záujmy. Spolok je nepolitický a nezárobkový. Udržuje sa na základe vzájomnosti a svojpomoci. Zakladá odbočky na území Slovenska, ktoré budú vychovávať členov v duchu kresťansko-katolíckom a národnom a budiť lásku k cirkvi gréckokatolíckej a jej staroslovienskemu obradu.“ Príslušný dokument: Archív Gréckokatolíckeho biskupstva (ďalej AGKB) v Prešove, fond (ďalej f.) Prezidiálne spisy, inventárne číslo (ďalej inv. č.) 76, signatúra (ďalej sign.) 21, rok 1941. Správa o založení Jednoty sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach. Stanovy Jednoty sv. Cyrila a Metoda.
  12. Borza 2006, s. 131
  13. Citovaná parafráza P. Borzu. Borza 2006, s. 120
  14. Citované podľa: Borza 2006, s. 120. Príslušný dokument: AGKB v Prešove, f. Prezidiálne spisy, inv. č. 76, sign. 21, rok 1941. Správa o založení Jednoty sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach. List otca A. Tinka o priebehu zhromaždenia zo dňa 4. mája 1941.
  15. Citovaná parafráza P. Borzu. Borza 2006, s. 120-121
  16. Citované podľa: Borza 2006, s. 121. Príslušný dokument: AGKB v Prešove, f. Prezidiálne spisy, inv. č. 76, sign. 21, rok 1941. Správa o založení Jednoty sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach. List P. P. Gojdiča, OSBM michalovskému dekanovi zo dňa 13. mája 1941.
  17. Borza 2006, s. 121
  18. Citované podľa: Borza 2006, s. 122
  19. Strážca 1993, s. 9
  20. Sirochman 2003, s. 27-28
  21. Sirochman 2003, s. 29
  22. Sirochman 2003, s. 32
  23. Sirochman 2003, s. 35
  24. Sirochman 2003, s. 50
  25. Sirochman 2003, s. 58
  26. Sirochman 2003, s. 59
  27. Sirochman 1993, s. 5-6
  28. Barnovský 2008, s. 286
  29. Sirochman 2003, s. 70-71
  30. Lupčo 2013.
  31. Barnovský 2008, s. 287
  32. Barnovský 2008, s. 287-288
  33. Barnovský 2008, s. 288
  34. Sirochman 1993, s. 46
  35. a b Sirochman 2003, s. 75
  36. Bližšie pozri: Barnovský 2008, s. 288
  37. Lukáčová 2013
  38. a b Kollár 2014, s. 75
  39. Pamiatky, Sečovce: Mestský úrad v ;Sečovciach, 2012 (vyd. 2012-04-13), http://www.secovce.sk/pamiatky.phtml?id3=10413, dost. 2015-11-16 

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]