Kognitívna disonancia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search

Kognitívna disonancia je teória sociálnej psychológie. Disonanciou nazýva ľudskú reakciu na nepríjemné novozískané informácie alebo skúsenosti protirečiace predchádzajúcej predstave alebo znalosti. Tento nesúlad vyvoláva nepríjemný pocit napätia a následne túžbu po jeho znížení či odstránení. Je to nevedomá reakcia mysle na rozpory medzi postojmi (znalosťami, vierou, správaním) a skutočným stavom veci.

Dochádza k tomu preto, lebo ľudia majú vrodenú tendenciu konať v súlade so svojimi postojmi. Podľa Aronsona je byť „čestným a úprimným“ súčasťou vnímania seba samého (tzv. Self-konceptu).

Festingerov experiment[upraviť | upraviť zdroj]

Študenti mali v rámci experimentu vykonať extrémne náročné a namáhavé úlohy; neskôr mali v rozpore so svojím zážitkom iným študentom popísať experiment nepravdivo ako "veľmi zaujímavý". Niektorým za to bola sľúbená odmena 1$, iným 20$ (v tých časoch nemalá čiastka). Cieľom nebolo porovnať reakcie iných, ale vyvolanie protichodných postojov v nich samých. Študenti, ktorí dostali za lož o experimente 20$, nemali kognitívnu disonanciu príliš vysokú, lebo im odmena za lož tohoto druhu pripadala dostatočná. Naopak, študenti, ktorí klamali a obdržali len dolár, mali sklony experiment hodnotiť oproti kontrolnej skupine (neklamala vôbec) a 20$ klamárom pozitívnejšie.

Vznik kognitívnej disonancie[upraviť | upraviť zdroj]

Rozhodovanie medzi viacerými alternatívami vždy vyvoláva prežívanie disonancie. Výber medzi lákavými a nelákavými (problematickými) alternatívami je však rozdielny:

Výber medzi lákavými alternatívami[upraviť | upraviť zdroj]

Ak prebieha rozhodovanie medzi lákavými možnosťami, mieru disonancie stupňuje:

  • vysoký stupeň lákavosti zavrhnutej alternatívy
  • veľký počet lákavých možností
  • veľká odlišnosť medzi rôznymi pozitívnymi alternatívami
  • vyššia disonancia sa prejavuje krátko po uskutočnení problematickej voľby
  • závažnosť voľby

Zníženie disonancie pri rozhodovaní medzi lákavými alternatívami prebieha nasledovne:

  • hľadaním možnosti ako sa voľbe vyhnúť (nie vždy je možné túto možnosť zvoliť)
  • valorizáciou (nadhodnotením) vybratej možnosti a devalváciou (podhodnotením) odvrhnutých možností
  • argumenty, ktoré hovoria proti vybratej alternatíve, sú po voľbe vyňaté z pozornosti rozhodujúcej sa osoby

Výber medzi problematickými alternatívami[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Festingera je v tomto prípade „výber medzi nelákavými alternatívami teoreticky možný, ale vzácny“. Uskutoční sa v prípade, ak vplýva vonkajšia sila, ktorá núti k rozhodnutiu. V tomto prípade disonanciu môžu stupňovať nasledovné činitele:

  • zvolená alternatíva je nevhodná
  • malý počet možností pri výbere
  • zavrhnuté alternatívy sú podobné
  • vyššia disonancia sa prejavuje krátko po uskutočnení problematickej voľby
  • závažnosť voľby

Redukcia disonancie pri týchto bolestne prežívaných voľbách sa môže uskutočniť:

  • osoba, ktorá stojí pred nutnosťou voľby, ospravedlní svoju voľbu svojou neslobodou pri výbere
  • nadhodnotením pozitív svojej voľby a podhodnotením negatív, ktoré s ňou súvisia

Motivácia v pracovnom procese[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Festingerovho výskumu a na jeho základe skoncipovanej teórie z roku 1957 jedinec reaguje na napätie vyvolané medzi dvomi vzájomne nekonzistentnými postojmi snahou o pridanie, odstránenie alebo zmenu svojich kognitívnych štruktúr, aby odstránil ich nezlučiteľnosť a aby nastolil harmóniu. Dôležité je, že tieto zmeny sú obojsmerné, teda napr. na základe svojich postojov účastník nepríjemnej situácie zmeniť svoje správanie a na základe svojho správania môže meniť svoje postoje.

Následne bola vypracovaná aj aplikovaná verzia tejto teórie, podľa ktorej pracovník zvažuje vloženú energiu a predpokladaný osobný zisk, predovšetkým tak, že túto hodnotu porovnáva s podobným pomerom (vloženej energie a zisku) u "osôb, ktoré sú z jeho hľadiska dôležité". Ak považuje svoj pomer vloženej energie a zisku podobný pomeru osôb, s ktorými sa porovnáva, situáciu považuje za "spravodlivú" a nepociťuje napätie, no ak vníma výrazný rozdiel, motivuje ho to k tomu, aby tým vznikajúce napätie znižoval.

Úspešnosť alebo neúspešnosť motivácie silne ovplyvňuje výrobný proces, produktivita práce zvyčajne vzrastá priamo úmerne s rastom pozitívnej motivácie. V oblasti kvality práce (ktorej kontrolovanie a meranie je problematickejšie, ako je to u kvantity) je dôraz na vhodné druhy motivácie zo strany organizácií ešte ešte žiadúcejší.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]