Konformizmus (psychológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Konformizmus alebo konformita alebo prispôsobivosť je prispôsobenie sa prevažujúcim či dominantným názorom, požiadavkám, normám skupiny či spoločnosti, v ktorej človek žije, a potlačenie vlastných prejavov.

Rôzni autori sa zhodujú v tom, že určitá miera konformity je jedným z logických dôsledkov socializácie a zaručuje bezkonfliktné fungovanie spoločnosti. Nadmerná konformita vedie naopak k potlačeniu vlastnej individuality, k povrchnej akceptácii spoločenských rolí, aj k nezodpovednosti. Býva napríklad spájaná s byrokraciou.

Opakom konformizmu je antikonformizmus (antikonformita), ktorý sa môže javiť ako zásadovosť, ale aj nepružnosť, neprispôsobivosť, tá občas môže prerásť až do revolty. Objavuje sa najčastejšie u mladých ľudí, pripisuje sa umelcom (bohémom), výnimočným aj marginálnym osobnostiam. Silný antikonformizmus môže prerásť až v deviantné správanie.

Stred medzi konformizmom a antikonformizmom tvorí nonkonformizmus. Je to správanie, ktoré nie je konformizmom vôbec ovplyvnené. Človek sa správa podľa vlastného uváženia, rozumu. Berie do úvahy dôsledky svojho konania, zvažuje rôzne uhly pohľadu.

Typy konformizmu[1][upraviť | upraviť zdroj]

  • Súhlas

Tento typ konformizmu je typom vonkajšieho prispôsobenia, ktoré je iba dočasné. Jedinec sa správa tak, ako to od neho spoločnosť vyžaduje len na základe určitého pravidla, za ktorého splnenie bude buď odmenený, alebo v prípade jeho porušenia potrestaný.
Príklad 1: Vodič automobilu ide rýchlejšie, ako je maximálna povolená rýchlosť. Počas cesty počuje v rádiu, že sa práve na úseku, ktorým on prechádza, nachádza policajná hliadka kontrolujúca rýchlosť. Vodič na tento krátky úsek spomalí, za účelom vyhnutia sa pokute, no hneď, ako policajtov obíde, rýchlosť opäť zvýši.

Príklad 2: Mladý študent sleduje s kamarátmi v televízii prejav jedného zo známych politikov. Má ho rád, stotožňuje sa s jeho názormi a drží mu palce. Avšak hneď, ako program v televízii skončí, zvyšok skupiny začne na politika nadávať a označujú jeho výroky za absurdnosti. Keď sa teraz celá skupina pozrie na mladého študenta a opýtajú sa ho, čo si on o danom politikovi myslí, veľmi pravdepodobne bude súhlasiť s názorom svojich kamarátov, hoci vnútorne bude presvedčený o niečom inom. Jeho vyhovenie názoru skupiny stojí v podstate na túžbe nebyť z tejto skupiny vylúčený. Tento názor však nie je trvalý, pretože študent s ním je skutočne stotožnený.

  • Stotožnenie

Na rozdiel od súhlasu je stotožnenie niečo, čomu veríme, a to aj napriek tomu, že o tom nie sme vnútorne presvedčený. Zakladá sa na podstate náklonnosti alebo úcty k niekomu inému. Tento typ konformizmu často vidíme napríklad u detí vytvárajúcich si svoje vzory.
Príklad 1: Dvanásťročný chlapec má rád svojho dedka, s ktorým trávi veľa času a pokladá ho za vzor slušného a dobrého človeka. Raz mu jeho dedko pri nedeľnom obede vraví, aby išiel študovať za lekára, lebo je to vraj najlepšia práca. Chlapec si túto informáciu zapamätá a hoci nemusí vyslovene chcieť byť lekárom, bude sa snažiť sa ním stať, pretože verí, že čo dedko tvrdí, to je správne. Stotožnenie by však mohlo po čase vytratiť svoju silu, napríklad v prípade, že by chlapec stratil postupom času k dedkovi rešpekt, alebo že by zistil, že lekárstvo ho nebaví.

Príklad 2: Univerzitný študent sleduje priamy prenos zápasu amerického futbalu. Aj by fandil, ale nevie komu. V tom vidí, že istá skupina študentov z jeho školy, ktorá je na univerzite veľmi obľúbená a populárna, sedí na štadióne v dresoch domáceho tímu. Práve kvôli tomu, že má túto skupinu svojich spolužiakov rád, sa s nimi začne stotožňovať, a hoci nie je presvedčený, že domáci tím je lepší, bude mu fandiť kvôli náklonnosti k svojim kamarátom.

  • Internalizácia

Je vnútorné prijatie istého správania, ktoré človek nemení.
Príklad 1: Vodič jazdiaci stále neprimeranou rýchlosťou sa po dopravnej nehode zmení a začne jazdiť opatrnejšie.

Príklad 2: Človek, ktorý zvykol hádzať odpadky na zem, si pozrel dokumentárny film a uvedomil si, aké veľké nebezpečenstvo znamená pre zem nerecyklovaný odpad. Preto po pozretí filmu zmenil svoje správanie a začal aj svoje deti učiť, že separovať odpad je správna vec.

Hlavné dôvody konformizmu[upraviť | upraviť zdroj]

  • Normatívny tlak (motív: byť obľúbený)

Chceme byť obľúbenými členmi skupiny, niekam zapadnúť a z týchto dôvodov prispôsobíme svoje správanie očakávaniu členov skupiny.

  • Informačný tlak (motív: poznať pravdu)

Ostatní ľudia sú pre nás zdrojom informácií.

Príklad: Chlapec v stávkovej kancelárii nevie, na ktorý zápas má staviť. Pri ňom stojí skupinka ľudí, ktorí sa nahlas bavia o tom, ako nedávno vyhrali na stávke 3000€, a ako tento večer podajú veľký tiket na výhru domácich. Chlapec, ktorý nevedel, na koho staviť, zrazu už vie. Verí totiž, že partia vedľa neho je spoľahlivá, keďže vyhrala veľkú stávku, a tak sa im prispôsobí a tiež podá tiket na výhru domácich.

Čo podporuje konformitu[upraviť | upraviť zdroj]

  • Veľkosť skupiny

Čím je väčšia skupina, tým sa konformita zväčšuje. Toto pravidlo platí len do 5 členov skupiny, potom sa už konformita nemení.

  • Zhoda

Ak sa nachádza v skupine jedinec, ktorý sa neskonformuje, zvyšuje tak šancu i pre ostatných, aby ho nasledovali. Stačí jediný človek.
Príklad: Jedna skupina ľudí sa dohodla, že budú odpovedať na dané otázky nesprávne. Testovaní (ktorí o dohovore nevedeli) rovnako odpovedali nesprávne – skonformovali sa. Stačil však jediný človek, ktorý nesúhlasil a pridali sa i ďalší.

  • Skupinová súdržnosť

Vyššia konformita voči ľuďom, na ktorých nám záleží.
Príklad: Dcéra privedie svojho priateľa prvý raz do rodiny a ten, aby urobil čo najlepší dojem, bude sa chovať čo najlepšie.

  • Status

Konformita s ľuďmi, ktorí majú vyšší sociálny status.
Príklad: Prispôsobenie sa ľuďom, ktorí vyvolávajú úctu, ktorých obdivujeme pre ich postavenie v spoločnosti, slávu či majetok atď.

  • Verejný záväzok

Ak sú ľudia nútení svoj záväzok potvrdiť pred väčšou skupinou a verejne, sú viac konformní (je väčšia istota splnenia aj v rozpore s vlastným hodnotením), v opačnom prípade nie sú natoľko viazaní svojím záväzkom a častejšie svoj záväzok odmietnu dodržať.

Experimenty[upraviť | upraviť zdroj]

Jennessov experiment (1932)[upraviť | upraviť zdroj]

Jenness ako prvý experimentálne skúma Konformitu na vedeckej úrovni. Vytvoril modelovú situáciu, v ktorej do sklenej fľaše nasypal fazuľu. Najprv nechal subjekty odhadnúť počet fazuliek samostatne. Potom ich odhad nechal zopakovať, no tentokrát už v skupine. Jenness v svojom experimente skúmal silu konformity a silu sociálneho vplyvu. Zistil, že takmer všetci vo fokusnej skupine zmenili svoj názor, keď mali odhadnúť počet v skupine. Účastníci experimentu zmenili svoj názor, pretože verili, že skupinový odhad je presnejší, ako ich vlastný. [2]

Sherifov experiment (1936)[upraviť | upraviť zdroj]

Cieľom experimentu Muzafera Sherifa bolo zistiť, koľko ľudí zmení svoje názory, aby boli v súlade so stanoviskom skupiny. V jeho experimente účastníkov umiestnil do tmavej izby a boli požiadaní sledovať svetelný bod vo vzdialenosti 4,5 m. Účastníci potom mali za úlohu odhadnúť, o akú vzdialenosť sa bodka pohla. Avšak, v skutočnosti sa svetelná bodka nepohla, dojem z pohybu bol spôsobený vizuálnou ilúziou známou ako autokinetic effect. Najskôr sa odhady účastníkov líšili, ale postupne sa začali zhodovať a prikláňať k väčšinovým názorom. Podľa Sherifa sa jednalo o simuláciu, ako sa v spoločnosti vyvíjajú sociálne normy, ktoré poskytujú spoločné referenčne rámce.[3]

Ashov experiment (1951)[upraviť | upraviť zdroj]

Solomon Asch vykonal experiment s cieľom skúmať, do akej miery môže sociálny tlak majoritnej skupiny ovplyvniť minoritnú skupinu. V tomto experimente Asch vyzval 50 amerických študentov, aby porovnávali veľkosti čiar na sérii 18 kartičiek. Účastník experimentu mal pred sebou vždy jednu čiaru ako vzor a porovnával ju s vedľajšími troma (väčšia/menšia/rovnako veľká). Študenti svoj úsudok potom postupne vyslovili nahlas pred ostatnými. Študenti (herci) mali vopred určené, že v 12 prípadoch odpovedali jednotne a hlavne nesprávne, ktoré taktiež nazvali "kritické pokusy" (eng.: critical trials). Posledný/predposledný odpovedal vždy študent, ktorý o ničom nevedel. Kým v pokusnej skupine, ktorá nepočula nesprávne odpovede a zodpovedala sama za seba 95% testovaných odpovedalo vždy správne. Avšak, pod vplyvom skupinového tlaku odpovedalo bezchybne len 25% účastníkov a až 75% odpovedalo nesprávne apoň raz. Po následnom opýtaní účastníkov Ash dospel k záveru, že ľudia odpovedali podľa väčšiny z dvoch hlavných dôvodov: pretože sa nechceli líšiť od skupiny(normatívny vplyv), a pretože verili, že ostatní sú lepšie informovaní ako oni sami(informačný vplyv). Hoci experiment vypovedá o veľkom vplyve konformity, účastníci sa takto chovali len v prípade, že ostatní odpovedali jednotne. Priemerná úroveň konformity bola 32%. V prípade jedného študenta, ktorý z 12 "kritických pokusov" odpovedal nesprávne až 11-krát, bolo zistených viacero psychických zmien, ktoré viedli ku strate sebavedomia.

Tento typ experimentov mal však mnoho háčikov a dôvodov, prečo naisto nepotvrdzuje teóriu konformity a nátlaku spoločnosti/majoritnej skupiny na jednotlivca/minoritnú skupinu:

  • Pohlavie - účastníci Aschovho experimentu boli jedine muži
  • Národnosť - študenti, ktorí boli súčasťou experimentu mali výhradne americkú príslušnosť
  • Úloha - zadanie, ktoré účastníci experimentu dostali sa nedá aplikovať na každodenný život bežného človeka, ktorý sa stretáva s rôznymi majoritnými skupinami alebo spoločnosťou celkovo (myslený nátlak bol zostrojený umelo/synteticky)

Asch testoval viacero metód, aby zistil faktory ovplyvňujúce konformitu :

  • Zväčšenie skupiny – Asch pozoroval mierne zvýšenie o 3-4 %, tiež ostatné štúdie zistili, že väčšie skupiny zvyšujú konformitu
  • Podpora subjektu – Asche poskytol subjektu „spojenca“, ktorý súhlasil so všetkými jeho názormi. Konformita vtedy klesla na 5.5%. To dokazuje, že jednotnosť skupiny je veľmi podstatná. Ak „spojenec“ podporil názor skupiny, sledované subjekty vo väčšine prípadov tiež podporili skupinový názor.
  • Sťaženie úlohy – ak sa zmenšili rozdiely čiar, zvýšila sa miera konformity
  • Keď mohli subjekty napísať svoju odpoveď, miera konformity klesla [2]

Aj subjekty, ktoré sa neprispôsobili, cítili veľký sociálny tlak, aby tak urobili. 

Táto štúdia bola viackrát opakovaná, naposledy v roku 2012 A. Pratkanisom, bez významných odchýlok.

Crutschfieldov experiment (1954)[upraviť | upraviť zdroj]

Crutschfield testoval konformitu bez fyzickej prítomnosti. Pozorované subjekty umiestnil do kabíny s displejom. V každej kabíne bol displej, ktorý umožňoval testovaným ľuďom nahliadnuť, ako odpovedali ostatní. V skutočnosti nechal každý subjekt veriť tomu, že odpovedá ako posledný a prezentoval im totožnú skupinu zlých odpovedí na polovicu otázok. 

Viac efektívnou a štandardizovanou procedúrou Crutschfield otestoval viac ako 600 subjektov využívajúc viacero podnetov ako Aschovo porovnávanie čiar, zjavne nesprávne faktografické tvrdenie a osobné názory. V Aschovom teste zistil 30% konformitu, 46% konformitu pri tvrdeniu, že hviezda má väčšiu plochu ako kruh ( hviezda v skutočnosti bola o 1/3 menšia) a 37% zhodu na tvrdení „Pochybujem o tom, že by som bol dobrý líder“. Pri tomto tvrdení nikto neodpovedal kladne, keď mali odpovedať samostatne. [2]

Crutchfieldova teória konformnej osobnosti (1955)[upraviť | upraviť zdroj]

Po svojom testovaní podrobil Crutchfield pozorované subjekty ešte niekoľkým IQ a osobnostným testom, ktoré u ľudí, ktorí prejavili konformitu poukázal na niekoľko charakteristík :

  • Menej inteligenčne kompetentní → možno boli viac otvorení „expertnej“ sile ostatných
  • Mali menšie ego → možno sa cítili menej pohodlne so svojím osobným názorom
  • Mali menšie líderské schopnosti → možno neboli schopní prezentovať svoje vlastné názory
  • Boli viac uzavretí novým nápadom/ autoritársky –> boli viac náchylní na preberanie názoru väčšiny [2]

Milgramov experiment (1963)[upraviť | upraviť zdroj]

Vplyv skupiny, rovnako ako v Ashovom experimente, môžeme sledovať v experimente Stanleyho Milgrama, ktorý skúmal príslušnosť voči autorite. Odhalil, že veľká časť ľudí zachová poslušnosť voči autorite pod vplyvom situácie, aj keď to je v konflikte s ich svedomím. Experiment pozostával z toho, aby účastník v rámci fiktívneho testu púšťal do osoby vo vedľajšej miestnosti elektrické šoky za nesprávne odpovede. Experimentátor povedal, že šoky budú bolieť, ale nebudú nebezpečné. Pri 120 V začal spolupracovník vo vedľajšej miestnosti kričať, pri 270 V boli výkriky zúfalejšie a od 330 V bolo počuť už len ticho. Experimentátor povzbudzoval účastníka experimentu, že experiment vyžaduje, aby pokračoval. Nakoniec až 65% účastníkov dosiahlo najvyššiu úroveň šoku – 450 V. Argumenty , že experimentátor berie na seba plnú zodpovednosť a že elektrina nespôsobí ujmu na zdraví, uistili účastníkov, aby pokračovali v experimente aj napriek výkrikom a prerušeniu kontaktu z druhej miestnosti. Experiment replikovaný J. Burgerem v roku 2009 dosiahol poslušnosť 65% u mužov a 73% u žien.[4]

Zimbardov experiment (1973)[upraviť | upraviť zdroj]

Základ experimentu vychádzal z toho, že 24 psychicky zdravých študentov súhlasilo s experimentom, kde budú plniť úlohu dozorcu alebo väzňa. Väzňom boli odobraté všetky osobné veci, dostali rovnaký odev, bez spodnej bielizne, a číslo, ktorým boli označovaní. Medzi dozorcami a väzňami došlo ku konfliktom už v druhý deň a dozorcovia si začali vymáhať svoju autoritu (odoberaním odevov a trestaním fyzicky náročným cvičením, neskôr im dokonca neumožnili ísť na záchod). Zimbardo prevedením experimentu, ktorý musel ukončiť už po 6 dňoch, zistil, že deindividualizácia postihla takmer všetkých, ktorí mali s experimentom niečo spoločného (dozorcov, väzňov, aj samotného Zimbarda, ktorý mal funkciu vedúceho väznice). Účastníci experimentu nepovažovali svoje správanie za zlé, pretože to bolo súčasťou ich role (identity). Zimbardo na záver stanovil podmienky, za akých je nebezpečenstvo deindividualizácie zvýšené: veľkosť skupiny, zmenené vnímanie reality, fyzické a psychické nabudenie (koncerty, demonštrácie).[5]

Pozitívne dôsledky experimentu:

  • Štúdia sa stala modelom "sily situácie" v knihách. Ľudia zistili, že správanie sa mení pod vplyvom dispozičných faktorov (psychológiou, náboženstvom a zákonom).
  • Experiment prinútil zákonodarcov zmeniť znenie zákonov, aby mladiství, ktorí sú vo vyšetrovacej väzbe (ako bol prípad tohto experimentu) neboli strážení dospelými dozorcami kvôli predpokladanému násiliu.
  • V niekoľkých prípadoch experiment ovplyvnil tréning dozorcov vo väzniciach.[6]

Moriho a Araiho experiment (2010)[upraviť | upraviť zdroj]

Využitie konformizmu na účely manipulácií[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudská konformita sa zvykne využívať na účely manipulácie.

Ako príklad takejto manipulačnej techniky uvádza Gloria Beck v diele Zakázaná rétorika metódu fixácie. Metóda vychádza z pokusu psychológov Deutscha a Gerarda v r. 1955 o tom, čo spôsobuje fixovanie alebo oznámenie budúceho konania verejným oznámením alebo písomným zafixovaním.

Pokusné osoby sa cítili povinnými dodržať vopred oznámené konanie, i v prípade, že sa ich postoj odôvodnene zmenil. Tým sa stane konanie jednotlivcov vypočítateľným.

V rámci metódy sa manipulujúci snaží donútiť obeť proti jej vôli k jednaniu, ktoré táto osoba väčšinou neuvážene a nepremyslene oznámila. Tým sa stane konanie jednotlivcov vypočítateľným. Dôležitou podmienkou je zaobstarať si pre obeť dôležité publikum a prezentovať manipulujúcim želané konanie ako „správanie sa človeka, ktorý dokáže dodržať slovo“.

Kroky:

  • Výber obete (človek, ktorému zvlášť záleží na pozitívnom hodnotení)
  • Vyprovokovanie výrokov
    • pasívna fixácia (je potrebné číhať na vhodné výroky)
    • aktívna provokácia výrokov (používajú sa triky, ako primäť niekoho k výroku, ktorý by inak nepovedal)
  • Fixovanie ("prikovať" obeť k plneniu výroku)
  • Kontrola účinnosti (metóda je účinná v prípade, že obeť koná podľa oznámenia)

Sankcie[upraviť | upraviť zdroj]

Sankcia je akákoľvek reakcia ostatných na chovanie jednotlivca alebo skupiny, ktorej cieľom je zaistiť dodržovanie danej normy. 

Delenia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. pozitívne (odmena za konformné chovanie)
  2. negatívne (trest za nekonformné)
  3. formálne O formálnych sankciách hovoríme tam, kde existuje pevne stanovená skupina ľudí alebo organizácia, ktorej úlohou je zaistiť dodržovanie určitých noriem. Zákony predstavujú formálne sankcie definované vládami ako pravidlá, ktoré musia občania daného štátu dodržiavať.
  4. neformálne Za neformálne sankcie považujeme menej organizované a spontánnejšie reakcie na nekonformné konanie. Pozitívne i negatívne formy neformálnych sankcií sa vyskytujú vo všetkých oblastiach spoločenských činnosti.

Kombinácie[upraviť | upraviť zdroj]

1. Negatívne formálne sankcie

Hlavné typy negatívnych formálnych sankcií v moderných spoločnostiach sú v kompetencii súdu, väzenia a polície, ktorá má za úlohu odovzdať previnilcov k súdeniu a prípadnému potrestaniu napr. pokuta, odňatie slobody i poprava.

2. Negatívne neformálne sankcie

Negatívne neformálne sankcie môžu byť verbálne narážky alebo kritika, práve tak ako to, keď sa niekomu prosto vyhýbame.

3. Pozitívne formálne sankcie

Pozitívnych sankcií, ktoré by odmeňovali dodržovanie zákonov, je málo (ak opomenieme udeľovanie odznakov typu "vzorný vodič", ktoré majú stimulovať žiaduce chovanie). V mnohých iných oblastiach spoločenského života sa však s pozitívnymi formálnymi sankciami stretávame - patrí k nim udeľovanie vyznamenaní za statočnosť, hodností a diplomov za úspechy na akademickom poli alebo medailí za športové výkony.

4. Pozitívne neformálne

K pozitívnym neformálnym sankciám patrí slovné ocenenie ("to sa Vám podarilo"), úsmev alebo potľapkanie po chrbte. Aj napriek tomu, že nie sú obvykle tak efektné a zjavné ako sankcie formálne, majú neformálne sankcie zásadný význam pre zaistenie konformity voči normám. Snaha získať uznanie rodiny, priateľov a kolegov alebo vyhnúť sa zosmiešneniu, hanbe či odmietavému postoju okolia často ovplyvňuje chovanie ľudí viac než formálne odmeny či tresty.[7]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ARONSON, ELLIOT.. The social animal. New York : [s.n.]. (11th ed.) Dostupné online. ISBN 978-1-4292-3341-5.
  2. a b c d HILL, Graham. A level Psychology through diagrams. 2nd printing. vyd. Oxford : Oxford university Press, 2001. ISBN 0199134227. S. 54-55.
  3. HOFF; VAUGHAN. Social psychology. Harlow: Pearson : Prentice Hall, 2005.
  4. MCLEOD. Milgram Experiment - Simply Psychology [online]. [Cit. 2016-11-29]. Dostupné online.
  5. ZIMBARDO, Philip. Quiet Rage: The Stanford Prison Experiment. [s.l.] : [s.n.], 1992.
  6. BLASS, Thomas. Obedience to Authority: Current Perspectives on the Milgram Paradigm. Mahwah, NJ : Lawrence Erlbaum Associates, 2000. Kapitola 11, s. 14-15.
  7. GIDDENS, Anthony. Sociology. 1.printing. vyd. [s.l.] : Polity Press, 1997. ISBN 80-7203-124-4. S. 149.