Korunný svedok (denunciant)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Korunný svedok[1] (iné názvy: spolupracujúca osoba[1], spolupracujúci svedok[2][3]; ak ide o páchateľa: spolupracujúci páchateľ[1], kajúcnik[4][5], ak ide o obvineného: spolupracujúci obvinený[1]) je páchateľ alebo účastník trestného činu, ktorý (dobrovoľne) vypovedá v prospech obžaloby proti sebe (t. j. priznáva sa) alebo proti tretej osobe, spravidla výmenou za zmiernenie alebo zrušenie trestu či podobnú úľavu. Môže vypovedať v konaní k spomínanému trestnému činu alebo v konaniach k iným podobným trestným činom.[1][6][7][8][9][10]

Ide o jeden z typov svedka v trestnom práve.[1]

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Výraz korunný svedok sa do slovenčiny dostal (asi v 19. stor.) z nemeckého výrazu Kronzeuge (doslova "korunný svedok"), ktorý má presne tie isté významy ako v slovenčine. Do nemčiny sa výraz dostal buď prekladom anglického výrazu "crown witness" alebo podľa iných názorov z anglického výrazu "king's evidence" (= v prípade vlády kráľovnej: "queen's evidence"). Kým výraz king's (queen's) evidence má rovnaký význam ako dnes korunný svedok v slovenčine či nemčine, má výraz crown witness v práve krajín podliehajúcich anglickej korune širší význam – znamená jednoducho akéhokoľvek svedka koruny, čiže svedka obžaloby (i keď v medzinárodnej angličtine môže mať rovnaký význam ako queen's evidence). Iné, nepresné významy výrazu korunný svedok pozri na stránke korunný svedok. [1][11][12][13][14][15][16]

V medzinárodnom styku a mimo krajín anglickej koruny sú iné anglické názvy rovnakého inštitútu ako je korunný svedok (queen's evidence) najmä: collaborator of justice (toto je termín častý v EÚ), justice collaborator, state [alebo government] witness (napr. v USA), supergrass (napr. v Severnom Írsku) a cooperating witness.[1][9]

Výraz "kajúcnik" asi vznikol ako kalk z taliančiny, kde sa korunný svedok (v súvislosti s organizovaným zločinom) označuje ako pentito (množné číslo: pentiti), čiže kajúcny človek.[1][17] Štylisticky možno radiť kajúcnik, kajúcnička ako k publicizmom, tak aj ku kriminalistickým a právnym profesionalizmom, teda nie k zaužívaným termínom, keďže sa zvyčajne dávajú do úvodzoviek alebo sa uvádzajú s označením tzv.[5] Podľa Lipšica kajúcnik má byť správne nazývaný ako spolupracujúci obvinený a podľa Eduard Burda kajúcnik nie je právny termín.[18] Okrem prekladovej literatúry[17] sme výraz kajúcnik v tomto význame mohli zachytiť aj v reči postáv vo filmových a v televíznych dielach s tematikou talianskej či inej mafie už od 80. rokov 20. storočia.[5] Na Slovensku zavádzali tento inštitút počas pôsobenia Daniela Lipšica vo funkcii ministra spravodlivosti. Lipšic tvrdil, že kajúcnik bol "určite minimálne v stovke prípadov a jediný prípad, ktorý vedia kritici tohto inštitútu uviesť, kedy spolupracujúci obvinený klamal, bol prípad bývalého krajského prokurátora Jozefa Mamráka, a to je naozaj poľutovaniahodné a to sa aj preukázalo, že klamal a bol odsúdený za krivé obvinenie."[19] Bratislavský sudca Peter Šamko však v médiách spomínal viacero prípadov keď svedectvo kajúcnika bolo krivé.[20]

Účel[upraviť | upraviť zdroj]

Zmyslom inštitútu korunného svedka je získať páchateľa k spolupráci na objasnení trestnej činnosti tým, že sa mu výmenou za príslušné informácie poskytnú úľavy, napr. beztrestnosť, zmiernenie trestu, zmiernenie podmienok výkonu trestu a pod. Páchateľa však k spolupráci môžu motivovať aj výčitky svedomia resp. až neschopnosť psychicky uniesť následky svojho konania, uvedomenie si svojho protiprávneho konania. Výpoveď korunného svedka môže byť dôkazom, ktorý inak nie je možné získať.[1]

Problémy[upraviť | upraviť zdroj]

Základný problém inštitútu je fakt, že korunný svedok môže mať motiváciu nehovoriť pravdu. K tomu pozri napr. nižšie uvedené vyjadrenia ESĽP.

Z právnoteoretického hľadiska je povolenie úľav korunnému svedkovi príkladom aplikovania tzv. zásady opportunity, ktorá je opakom tzv. zásada legality, na ktorej je tradične založená stredoeurópska trestnoprávna obžaloba. Inštitút korunného svedka je teda v stredoeurópskom práve z tohto hľadiska problematický.[1] Inštitút zásadne narušuje aj zásadu oficiality trestného konania ako aj princíp rovnosti pred zákonom.[21]

Podľa českého ústavného právnika Zdeňka Koudelku (v komentári ku konkrétnej českej zákonnej úprave tzv. spolupracujúcich obvinených) je inštitút korunného svedka v podstate obchod štátu so zločinom a zločincami – svedok objasní trestnú činnosť výmenou za odmenu od štátu. Okrem toho "je tu otázkou vierohodnosť výpovede obvineného, ktorý môže byť osobou s kriminálnou minulosťou nerešpektujúcou morálne zásady. Významnú úlohu tu má férový postup štátneho zástupcu [t.j. na Slovensku prokurátora], aby tento inštitút nebol zneužitý...."[21]

"Štátny zástupca ... získava moc používať tento inštitút ľubovoľne, keďže si môže prispôsobiť aplikáciu právnej úpravy svojej potrebe...Niektorých štátnych zástupcov môže lákať bez ohľadu na materiálnu pravdu dosiahnutie výpovedí, ktoré potvrdzujú ich hypotézy. Na spolupracujúcich obvinených môže byť tlačené, aby vypovedali určitým spôsobom....V takom prípade sa inštitút spolupracujúceho obvineného stáva nástrojom štátneho zastupiteľstva k tomu, aby si kupovalo výpovede, ktoré môžu byť nepravdivé. Prvotnou motiváciou spolupracujúceho obvineného pre nepravdivú výpoveď je snaha zachrániť si kožu, ale môže tu hrať druhotne rolu aj snaha vybaviť si účty v rámci kriminálneho spoločenstva. Preto je správne porovnávať výpoveď spolupracujúceho obvineného s inými dôkazmi. Ak je výpoveď spolupracujúceho obvineného jediným dôkazom proti inému, nemožno v rámci ústavnej zásady "v pochybnostiach v prospech" na takom jedinom dôkaze postaviť rozhodnutie o vine. Zabránenie zneužitia moci možno dosiahnuť len dôveryhodným konaním štátneho zástupcu. Inak je výsledkom justičný zločin v dôsledku nepravdivých výpovedí dosiahnutých faktickou štátnou korupciou." [21]

Inštitút korunného svedka je aj predmetom skúmania tzv. teórie hier. Pomocou teórie hier sa dá dokázať, že (pri racionálnom postupe zúčastnených) inštitút korunného svedka spôsobuje, že aj keď sa korunný svedok i ďalší obžalovaný v skutočnosti dopustili len malého trestného činu, nakoniec budú obaja potrestaní tak, ako keby sa dopustili veľkého trestného činu. Inštitút korunného svedka je teda nielen nespravodlivý, ale aj národohospodársky neeficientný.[22] Porovnaj aj článok väzňova dilema.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Inštitút existoval v niektorých štátoch oveľa skôr než na Slovensku. V 20. storočí sa vyskytoval napríklad v Spojenom kráľovstve a v USA. V európskom kontinentálnom práve sa vyskytuje od 70. rokov v súvislosti s bojom proti terorizmu a organizovanej kriminalite; inšpirácia pochádzala z anglosaského práva. Spočiatku bol tento inštitút v kontinentálnej Európe uplatňovaný skôr extenzívnym výkladom starších právnych inštitútov, napr. účinnej ľútosti. Od 80. rokov už boli v kontinentálnej Európe prijímané samostatné právne úpravy, napr. roku 1981 a 1989 v Nemecku (tu ale spočiatku len dočasne), roku 1991 v Taliansku, roku 1997 v Poľsku, roku 2003 na Slovensku (pozri nižšie) a roku 2010 v Česku. Vo východnej Európe išlo o reakciu na nárast organizovanej kriminality po roku 1989.[1]

Slovenská právna úprava[upraviť | upraviť zdroj]

20. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Do roku 2001 sa podobný mechanizmus ako je inštitút korunného svedka na Slovensku uplatňoval tak, že dotyčnému svedkovi udelil prezident Slovenskej republiky milosť, čím bolo voči nemu zastavené trestné stíhanie. Právo prezidenta rozhodnúť o nezačatí alebo nepokračovaní v trestnom stíhaní bolo však v polovici roka 2001 zrušené, čím táto možnosť úľav pre svedkov odpadla.[3]

2004 – 2005[upraviť | upraviť zdroj]

Od 1. decembra 2003 bol (na Slovensku vtedy nový) inštitút korunného svedka čiastočne zavedený do bývalého slovenského Trestného poriadku (zák. č. 141/1961 Zb.), a to formou nového:

Trestného poriadku. Konkrétny názov takejto osoby (t. j. názov korunný svedok či spolupracujúci obvinený, ani akýkoľvek iný názov) tento zákon neobsahoval, texty príslušných ustanovení boli teda vždy čisto opisné; slovenské názvy uvedené v prvej vete článku preto pochádzajú z textov z oblasti právnej teórie [1][23]. Okrem toho už od roku 1999 starý Trestný zákon (zák. č. 140/1961 Zb.) umožňoval v § 40 ods. 3 mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody (t. j. zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby), ak páchateľ "významnou mierou prispel k objasneniu trestného činu spáchaného v prospech zločineckej skupiny alebo napomáhal zabrániť spáchaniu trestného činu, ktorý v prospech zločineckej skupiny iný pripravoval alebo sa o jeho spáchanie pokúsil."[24]

Od roku 2006[upraviť | upraviť zdroj]

Od 1. januára 2006 je účinný nový Trestný poriadok (zák. č. 301/2005 Z. z.). V ňom nájdeme inštitút korunného svedka čiastočne implementovaný v podobe:

Ako vidno, v tomto jednom zákone má korunný svedok, pokiaľ je obvinený, priradený aj špeciálny názov - "spolupracujúci obvinený". Podľa textu zákona je podmienkou spomínaných úľav z trestu, aby „záujem spoločnosti na objasnení“ danej trestnej činnosti prevyšoval „záujem na trestnom stíhaní“ za skutok, z ktorého je obvinený korunný svedok. Okrem toho podľa (nového aj starého) Trestného poriadku korunným svedkom nemôže byť organizátor, návodca alebo objednávateľ daného trestného činu.[1][25][26] Spomínané úľavy z trestu (napr. zastavenie trestného stíhania) sa realizujú formou neformálnej dohody medzi prokuratúrou a korunným svedkom[27]. Okrem toho nový Trestný zákon (zák. č. 300/2005 Z. z.) umožňuje v § 39 ods. 2 mimoriadne zníženie trestu súdom, ak páchateľ "významnou mierou prispel k objasneniu trestného činu spáchaného v prospech zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny alebo napomáhal zabrániť spáchaniu trestného činu, ktorý v prospech zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny iný pripravoval alebo sa o jeho spáchanie pokúsil tým, že oznámil jeho činnosť orgánom činným v trestnom konaní a poskytol im informácie, ktoré by inak nezískali" alebo ak v trestnom konaní poskytol dôkazy o činoch tohto typu.[28][27]

Akty EÚ[upraviť | upraviť zdroj]

Inštitútom korunného svedka sa zaoberajú aj viaceré právnej akty EÚ. Napríklad Rezolúcia EÚ č. 4970111 (01) o jednotlivcoch, ktorí spolupracujú v súdnom konaní v boji proti medzinárodne organizovanému zločinu z 20. decembra 1996, vyzýva európske štáty, aby prijali vhodné opatrenia na ochranu korunných svedkov. [1]

Judikatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Európsky súd pre ľudské práva (skratka ESĽP) ako súdny orgán Rady Európy, ktorej členom je aj Slovensko vytvoril bohatú judikatúru v oblasti ochrany ľudských práv. Jeho výklad Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je síce právne záväzný pre strany konkrétneho sporu, de facto je ale výklad pre princíp právnej istoty záväzný aj pre ostatné štáty.[29] ESĽP vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje, že "použitie výpovedí poskytnutých svedkami výmenou za [ich] beztrestnosť alebo iné výhody môže spochybniť spravodlivosť konania proti obvinenému a môže vyvolať závažné otázky do tej miery, že takéto výpovede sú, zo samej ich podstaty. manipulovateľné a môžu byť poskytnuté výlučne s cieľom získať výhody ponúkané výmenou za ne alebo s cieľom osobnej pomsty. Riziko, že osoba môže byť obvinená a odsúdená na základe neoverených tvrdení, ktoré nie sú nevyhnutne nezištné, preto nemožno podceňovať."[30][31][32] Okrem toho tento súd opakovane uvádza, že intenzita paralelného overovania výpovedí takýchto svedkov má byť priamo úmerná veľkosti úľavy z trestu, ktorú títo svedkovia dostanú; to znamená, že napríklad pri úplnom odpustení trestu takémuto svedkovi je potrebné veľmi intenzívne overovanie jeho výpovede[33]. To neznamená, že by použitie výpovede takéhoto svedka samé o sebe bolo dôvodom na tvrdenie, že došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie – vždy je ale potrebné túto výpoveď nejako overovať[32][2][4].

Podobne podľa rozhodnutia Ústavného súdu III. ÚS 758/2016 (opierajúceho sa aj o rozhodnutia ESĽP) inštitút korunného svedka "nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie", ale "relevantné ustanovenia Trestného poriadku... ukladajú súdom povinnosť vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého procesu."[2]

Český Ústavný súd v odôvodnení uznesenia III. ÚS 859/13 uvádza, že "[väčšinový názor vo svete je taký, že je] inštitút spolupracujúceho obvineného legitímnym nástrojom trestného konania, vyhovujúcim požiadavkám právneho štátu ... Treba však naliehavo zdôrazniť, že aplikácia procesného inštitútu spolupracujúceho obvineného musí byť podrobená veľmi prísnym nárokom. Proces hodnotenia vierohodnosti výpovede spolupracujúceho obvineného musí byť mimoriadne starostlivý; musia byť posúdené o. i. jeho osobnostné črty, jeho motivácia k spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní a súladnosť jeho výpovede s ostatnými dôkazmi zhromaždenými vo veci."[21]

Český Najvyšší súd v uznesení 5 Tdo 280/2012-77 konštatuje, že "Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť všeobecné základné podmienky prípustnosti použitia svedeckej výpovede tzv. korunného svedka, a to aj podľa zahraničnej právnej úpravy (napr. Poľskej republiky) v trestnom konaní, ktorými sú a) otvorený prístup štátneho zastupiteľstva (prokuratúry) k dohode s korunným svedkom a informovanie o jeho postavení v konaní, b) zaručenie prístupu obhajoby k výsluchu takého svedka, a to vrátane možnosti mu klásť potrebné otázky, c) informovanosť súdov o takejto dohode a dostatočné preskúmanie výpovede korunného svedka, d) podporenie tvrdenia korunného svedka inými dôkazmi (výpoveď korunného svedka je teda dôležitým, ale nie jediným dôkazom, na základe ktorého dôjde k odsúdeniu). Pripustenie výpovede korunného svedka tak môže byť odôvodnené použitím dostatočne uváženej kombinácie vyššie uvedených skutočností."[21]

Prípady na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Niektoré známe prípady spolupracujúcich obvinených, korunných svedkov (kajúcnikov) na Slovensku sú:

  • V kauze Súmrak (údajná zločinecká skupina, ktorá mala slúžiť na diskreditáciu politických konkurentov aj na zneužívanie citlivých informácií) spolupracujúci obvinení Ľudovít Makó a František Imrecze konkretizovali časový úsek a lokality, kde sa špičky Smeru stretávali s členmi skupiny (schôdzky na úrade vlády a ministerstve vnútra).[34][35]
  • V kauze vraždy J. Kuciaka obvinený Zoltán Andruskó spolupracoval s políciou a uviedol, že je sprostredkovateľom medzi údajnou zadávateľkou vraždy Alenou Zsuzsovou a dvojicou obžalovanou z vykonania vraždy. Na základe jeho výpovede zadržali A. Zsuzsovú. Bol odsúdený na 15 rokov odňatia slobody.[36]
  • V kauze tzv. piešťanských piťovcov Ľuboš F., bývalý údajný "boss" nitrianskeho podsvetia, úspešne napadol svedectvo korunného svedka, preto ho vo februári 2018 oslobodili spod obžaloby v tejto kauze.[37]
  • V kauze vraždy podnikateľa Mariána Karceľa, ktorého podľa rozhodnutí slovenských súdov zabil Branislav Adamčo (na objednávku Mikuláša Černáka), ktorého spolupáchateľ Michal Moravčík získal úplnú beztrestnosť výmenou za udanie Adamča, nakoniec rozhodoval aj ESĽP. ESĽP rozhodol, že Slovensko svojim postupom voči Branislavovi Adamčovi v tejto kauze, t.j. najmä nekritickým akceptovaním výpovede korunného svedka, porušilo článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (t. j. článku o práve na spravodlivé súdne konanie) a musí Adamčovi zaplatiť 13 000 eur. Pokiaľ ide o konkrétne vyjadrenia, časť z vyjadrení ESĽP v tejto kauze (a podobných kauzách) už bola uvedená vyššia v kapitole judikatúra - t.j. ESĽP predovšetkým zopakoval svoje vyjadrenia z iných prípadov, podľa ktorých výpovede korunných svedkov sú problematické, a preto je vždy potrebné ich starostlivo overiť, pričom intenzita overovania výpovedí korunných svedkov má byť priamo úmerná veľkosti úľave z trestu, ktorú dostali. Tento princíp v danej kauze slovenské orgány nedodržali, keďže výpoveď korunného svedka bola slovenskými súdmi posudzovaná ako keby išlo o bežný dôkaz a nie o výpoveď korunného svedka. Okrem toho ESĽP vytkol, že všetky rozhodnutia týkajúce sa trestného stíhania korunného svedka boli prijaté výlučne v rámci právomoci prokuratúry bez akejkoľvek súdnej kontroly. Z toho všetkého ESĽP dospel k záveru, že použitie dôkazu získaného od korunného svedka nebolo sprevádzané primeranými ochrannými prvkami tak, aby bola zaručená celková spravodlivosť konania.[38][27][39][40]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j k l m n o POLÁK, Peter. Svedok v trestnom konaní. 1. vyd. Bratislava : Paneurópska vysoká škola, 2011. 296 s. ISBN 978-80-89447-49-7. S. 241 a nasl..
  2. a b c III.ÚS 758/2016-19 [1]
  3. a b FRIČOVÁ, Zuzana. Korunní svedkovia už nebudú závislí od milosti prezidenta. Trend (Bratislava: News and Media Holding), 2003-06-19. Dostupné online [cit. 2020-12-15]. ISSN 1336-2674.
  4. a b Najvyšší súd SR o kajúcnikoch a iných právnych problémoch [online]. pravnelisty.sk, [cit. 2020-12-15]. Dostupné online.
  5. a b c HRUBANIČOVÁ, Ingrid. Kajúcnik, kajúcnička – nový význam slova. IN Kultúra slova, [online]. 105, 2021, roč. 55, č. 2, [cit. 2021-10-29]. Dostupné online.
  6. Kronzeuge. In: Hans-Jürgen Lange. Wörterbuch zur Inneren Sicherheit. [s.l.] : Springer-Verlag, 2007. 410 s. Dostupné online. ISBN 978-3-531-90596-9.
  7. Dr. Buchert & Partner Rechtsanwälte PartGmbB. Kronzeuge [online]. dr-buchert.de, [cit. 2020-12-07]. Dostupné online.
  8. Bratislava: Ministerstvo spravodlivosti SR, [cit. 2020-12-07]. Dostupné online.
  9. a b Good practices for the protection of witnessesin criminal proceedings involving organized crime. New York: UN, 2008 [2], S. 19-20
  10. zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (§ 205, 215, 218)
  11. PŮDA, Aleš. Zur Theorie der Lehnprägung im deutsch-tschechischen Sprachkontakt (eine historisch-vergleichende Untersuchung im innerslavischen und europäischen Kontext). [s.l.] : Peter Lang, 2010. 401 s. ISBN 978-3-631-60842-5. S. 244.
  12. heslá crown a evidence. In: The Oxford English Dictionary Second Edition on CD-ROM Version 4.0. ISBN 978-0-19-956383-8.
  13. Black’s Law Dictionary. 6th ed. St. Paul, Minn. : West Publishing, 1990. ISBN 031476271X. S. 802
  14. Witness for a Criminal Case [online]. gov.bc.ca, [cit. 2020-12-15]. Dostupné online.
  15. LAW, Jonathan. A Dictionary of Law. [s.l.] : Oxford University Press, 2015. 677 s. ISBN 978-0-19-966492-4. S. 504.
  16. KING, H. L. Jr. WHY PROSECUTORS ARE PERMITTED TO OFFER WITNESS INDUCEMENTS: A MATTER OFCONSTITUTIONAL AUTHORITY. In: Stetson Law Review 1999, vol. XXIX [3]
  17. a b Nicola Gratteri and Antonio Nicaso, Fratelli di sangue (Cosenza, 2006), Pokrvní bratia, Kalligram 2011, ISBN 9788081015601
  18. Burda: Kajúcnik môže obísť aj úplne bez trestu [online]. Pravda.sk, 2020-12-18, [cit. 2021-10-29]. Dostupné online.
  19. Kult kajúcnika ako trend roku 2020 alebo čo nás môže naučiť prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka - Právne listy [online]. www.pravnelisty.sk, [cit. 2021-10-29]. Dostupné online.
  20. Minulosť učí: pozor na výpovede kajúcnikov! [online]. Pravda.sk, 2020-12-18, [cit. 2021-10-29]. Dostupné online.
  21. a b c d e KOUDELKA, Z. Spolupracující obviněný. In: Právo a bezpečnost, č. 1, ročník 2018 str. 33 a nasl. [4]
  22. HELMEDAG, F. Kronzeugen im Gefangenendilemma. In: TU-Spektrum, Das Magazin der Technischen Universität Chemnitz, 2/2006, S. 30. [5]
  23. zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní (trestný poriadok)
  24. § 40 zák. č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (v znení od roku 1999)
  25. zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
  26. korunný svedok [online]. terminologickyportal.sk, [cit. 2020-12-15]. Dostupné online.
  27. a b c O utajených dohodách medzi prokurátorom a kajúcnikom v trestnom konaní [online]. pravnelisty.sk, [cit. 2020-12-15]. Dostupné online.
  28. § 39 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
  29. KROŠLÁK, Daniel, a kolektív Ústavné právo. 1. vyd. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-511-8. S. 438.
  30. ECHR – Case of Adamčo v. Slovakia (application No. 45084/14) [6], § 59
  31. ECHR – Case of Habran and Dalem v. Belgium (application No. 43000/11 a 49380/11), § 100 a nasl. (obsahuje aj odkazy na ďalšie podobné prípady) [7]
  32. a b Príručka judikatúry ESĽP - Právo na spravodlivý súdny proces z trestnoprávneho hľadiska [8][nefunkčný odkaz] S. 40
  33. ECHR – Case of Adamčo v. Slovakia (application No. 45084/14) [9], § 67-69
  34. KELLÖOVÁ, Laura. Kauza Súmrak: Žilinkova prokuratúra zrušila obvinenie Ficovi aj Kaliňákovi [online]. Aktuality.sk, [cit. 2022-12-02]. Dostupné online.
  35. VAGOVIČ, Marek. Očista Fica a Kaliňáka / Chatári zo Súmračnej a motívy Maroša Žilinku [online]. www.postoj.sk, [cit. 2022-12-02]. Dostupné online.
  36. Zoltán Andruskó. SME (Bratislava: Petit Press). Dostupné online [cit. 2020-12-15]. ISSN 1335-4418.
  37. TASR. Špecializovaný trestný súd oslobodil spod obžaloby Ľuboša F.. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2018-02-14. Dostupné online [cit. 2020-12-15].
  38. ECHR – Case of Adamčo v. Slovakia (application No. 45084/14) [10], § 59, 67-69, 70, 71
  39. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd https://www.echr.coe.int/documents/convention_slk.pdf
  40. MSSR [online]. justice.gov.sk, [cit. 2020-12-15]. Dostupné online.