Lineárna taktika
Lineárna taktika bola taktika boja vojsk, bojujúcich v zomknutej zostave, využívaná najmä v 18. storočí. Zaviedol ju a úspešne využil pruský kráľ Fridrich II. Veľký počas sedemročnej vojny. Poskytovala najlepšie podmienky pre paľbu salvou, jednotky zoradené do lienárnej formácie však boli málo pohyblivé a zraniteľné útokmi jazdectva. Neskôr ju doplnila a prekonala taktika kordónov a kolón.
Princíp
Vojsko sa pred bitkou rozvinulo do dvoch až troch sledov, z ktorých sa každý skladal z troch až šiestich radov. Najčastejšie mal sled 3 rady, ktoré stáli asi pol metra od seba, vojaci v nich boli vedľa seba pomerne blízko, ale iba natoľko aby mali dostatok miesta na nabíjanie zbrane. Najsúvislejší bol prvý sled, kým ďalšie mali zaplniť medzery, vysunúť sa na krídla alebo chrániť tylo. Vzdialenosť medzi jednotlivými sledmi predstavovala 150 - 300 krokov. Pokiaľ armáda útočila, ťažké delostrelectvo stálo pred prvým sledom a na krídlach, ak išlo o obranný boj, obvykle delá stáli za prvým sledom. Plukovné, ľahké delostrelectvo krylo medzery medzi prápormi. V centre bojovej zostavy bola pechota, na krídlach jazdectvo. Boj sa začínal spravidla delostreleckou prípravou. Pechota postupovala v dlhých radoch rovnomerným krokom proti nepriateľovi. Keď sa dostala na účinný dostrel, na povel spustili paľbu celé prápory alebo čaty tak, že najprv strieľali nepárne čaty postupne od prvej až po siedmu, potom ich na rozkaz predbehli párne čaty a všetko sa opakovalo. Takto sa paľba prelínala pozdĺž celej útočnej línie. Pešie prápory pri útoku stále vyrovnávali rady a udržiavali krok. Nesmeli ich narušiť ani vtedy, keď sa im pod nohy prikotúľal granát. Táto strnulosť síce umožňovala zachovať bojovú zostavu, no spomaľovala jej pohyb a viazala ju na rovný nečlenitý terén. Keď sa pechota priblížila k nepriateľovi, podnikla bodákový útok. Ten sa však konal zriedkavo, lebo brániaca sa strana často zvolila radšej ústup, pretože boj zblízka mal za následok veľké straty. Z rovnakého dôvodu obvykle pechota neprenasledovala nepriateľa, pretože by tým nenarušila svoju zostavu a vystavila sa neočakávanému útoku protivníkovho jazdectva. Boj teda rozhodla účinnosť a sila paľby, a nie boj zblízka ako bolo bežné v minulosti. Aplikovanie lineárnej taktiky vyžadovalo dobrú koordináciu a najmä zdĺhavý výcvik jednotlivých vojakov, ktorí museli poznať svoje miesto vo formácii, čo si vyžadovalo časté cvičenia.