Lingvokulturológia

Lingvokulturológia je odbor jazykovedy, zaoberajúci sa vzťahom medzi jazykom a kultúrou, ktorý vychádza z hypotézy, že jazyk je ovplyvnený kultúrou. Vysvetľuje jazykové javy pomocou kultúrnych charakteristík. Sústreďuje sa na kultúrne špecifiká slovnej zásoby, najmä idiomatických výrazov.

Pojem vznikol v Rusku v 90. rokoch 20. storočia a používa sa v oblasti rusistiky.

Báza súčasnej lingvokulturológie

Koniec 20. a začiatok 21. storočia je poznamenaný fundamentálnymi zmenami vedeckej paradigmy v oblasti lingvistiky, ktorá, tak ako mnohé iné rezultáty vedeckých bádaní, okúsila v rámci svojej existencie zrod nových tendencií, smerov i metodologických prístupov v skúmaní kardinálneho objektu, no zároveň aj prípadný ústup novým, efektívnejším podobám interpretácie a budovania systematických výsledkov vedy. Klasický štrukturalizmus, odtrhnutý od „človeka v jazyku“ a „jazyka v človeku“, a jeho imanentný interný svet systému vystriedala nová paradigma, založená na principiálne „ľudských“ fenoménoch (kultúre, jazyku, mentalite a ich reláciách a pod.).

Piliermi nových nasmerovaní lingvistických skúmaní sú:

• Antropocentrizmus, ktorý profiluje jazyk skrz prizmu „ľudského faktora“ a jeho predispozíciami sú systematické osvojenie si jazyka, jeho elementov, textu, diskurzu.
• Kognitivizmus, z aspektu ktorého sa jazyk prezentuje ako rezultát kognitívnej aktivity človeka, spôsob organizácie a ľudskej pamäti poznatkov, priestor demonštrácie noetickej aktivity mysle a ducha. Kognitivizmus tvorí fundamentálny priestor, v ktorom sa realizuje kognitívna lingvistika.
• Lingvokulturologizmus, pretendujúci na hlbinné postihnutie relácie jazyka a jazykovej činnosti nositeľa jazykových kompetencií a kultúry národa.

Kardinálny aparát, ktorý operuje pojmami ako jazyková osobnosť, jazyková spôsobilosť, jazyková kompetencia a rečové správanie, disponuje lingvokulturologickým obsahom, formujúcim sa syntetickým poznaním etnopsychológie, sociológie, histórie a pod. Metodologická báza sa realizuje v praktickej aplikácii metód analýzy jazykového materiálu, založených na „rozšírených“ interpretatívnych aktoch, umožňujúcich stanoviť relácie medzi jazykom, vedomím, spoločnosťou, osobnosťou a kultúrou. Fundamentálnym sa tak pre oblasť lingvokulturologických skúmaní stáva svetonázor, morálne normy, spôsoby poznávania sveta, umelecké diela, duchovné a materiálne hodnoty.

Lingvokulturologická tradícia je úzko spätá s aktivitou F. de Saussure, R. Jakobsona, R. Barthesa, T. van Dijka. Prínosom pre rozvoj situatívno-kultúrnych modelov boli práce L. Wittgensteina, H. G. Gadamera, M. Heideggera, N.Chomského, K. Jaspersa. Počiatky skúmaní relácií svetonázoru, profilujúcom sa skrz jazyk, boli dané prácami W. von Humboldta (jazyk ako „duchovná sila“, „svet ležiaci medzi svetom vonkajších javov a vnútorným svetom človeka“); ideami, ktoré rozvíjali ruskí lingvisti (А. А. Потебня), no takisto A. Meyе, J. Wanderies, E. Benveniest a pod. Postupne dochádza k etablovaniu rôznych interpretačných báz na pochopenie a porozumenie problematike vzťahov medzi jazykom a kultúrou: antropológia, etnopsycholingvistika, sociolingvistka, psycholingvistika. V súčasnej rusistike došlo k vytvoreniu niekoľkých smerov v štúdiu jazyka a kultúry: etnolingvokulturológia N. I. Tolstého, etnografické výskumy A. K. Baburina, J. V. Česnokova, P. M. Kožina, V. V. Vorobjova, štúdium jazykového obrazu sveta – N. D. Toporov, Aruťunovej, V. G. Gaka, J. D. Apresjana, koncepcie V. V. Ivanova, E. A. Zemskej, V. N. Telija, A. D. Šmeleva a pod., Dridzeho, Vereščagina, Kostomarova, Maslovovej a iných.

Tendenčná kapacita lingvokulturológie sa formuje v súčasných smeroch:

• historická lingvokulturológia,
• historicko-typologická lingvokulturológia,
• komparatívna lingvokulturológia a pod.

V. A. Maslovová uvádza štyri lingvistické školy, ktoré sa sformovali na báze skúmaní jazyka a kultúry v moskovskej oblasti:

1. Škola lingvokulturológie J. S. Stepanova, blízka koncepciou pohľadom Benvenestea, cieľom ktorej je deskripcia konštánt kultúry v ich diachronickom aspekte, pričom verifikácia ich obsahu sa realizuje z pozície vonkajšieho pozorovateľa.
2. Lingvistická škola Aruťunovej, bádajúca v oblasti univerzálnych termínov kultúry, extrahovaných z textov rôznych časových epoch a národov.
3. Lingvistická škola V. N. Telia, resp. moskovská škola lingvokulturologickej analýzy frazeologizmov, nasmerovaná na skúmanie jazykových podstát z pozície reflexie nositeľa živého jazyka, t. j. jeho pohľad na disponovanie kultúrnou sémantikou bezprostredne skrz subjekt jazyka a kultúry. Táto koncepcia sa približuje ideám A. Wierzbickej, lingua mentalis, jazykové univerzálie, imitácia rečotvorných mentálnych stavov hovoriaceho.
4. Lingvistická škola Šakleina, V. V. Vorobjova, komparatívna lingvokulturológia pokračujúca v koncepciách Vereščagina, Kostomarova a ďalších.

V súčasnosti sa táto disciplína rozvíja aj na slovenskej pôde v prešovskej lingvistickej škole lingvokulturológie pod vedením Jozefa Sipka (Anna Petríková, Ľubomír Guzi, Martin Blaho, Nikoleta Mertová /Demjanová/ a mnohých ďalších).

Hlavný zdroj
Demjanová, N.: Problematika ekvivalentnosti v súčasnom jazyku ruských a slovenských masovokomunikačných prostriedkov. Dizertačná práca v odbore 73-09-9 Slavistika – slovanské jazyky. Prešov: FF PU v Prešove 2008, s. 22 – 27.

Zdroje a súvisiaca literatúra

• VOROBJOV, V. V.: Lingvokuľturologija. Teorija i metody. Moskva: Izdateľstvo Rossijskogo universiteta družby narodov 1997.
• VEŽBICKAJA, A.: Tolkovanie emocionaľnych konceptov // Vežbickaja, A.: Jazyk. Kuľtura. Poznanie. Moskva 1997, s. 326 – 370.
• ŠMELEV, A. D.: Russkaja jazykovaja modeľ mira. Materialy k slovarju. Moskva: Vyd. Jazyky slavjanskoj kuľtury 2002.
• SIPKO, J.: Hľadanie ozajstného zmyslu. Prešov: FF PU 2008.
• SIPKO, J.: Teksty s povyšennoj etnokuľturnoj konnotacijej – Texty so zvýšenou etnokultúrnou konotáciou. Prešov: Filozofická fakulta PU 2003.
• REVZINA, O. G.: Diskurs i diskursivnyje formacii (Kritika i semiotika). Vyd. 8. Novosibirsk 2005, s. 66 – 78.
• LICHAČOV, D. S.: Konceptosfera russkogo jazyka // Russkaj Slovesnosť. Moskva 1977.