Autorský plurál

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Majestátny plurál)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Autorský plurál môže byť:

  • plurál skromnosti (lat. pluralis modestiae), použitie 1. osoby množného čísla, aby sa zabránilo opakovaniu výrazu „ja“ a vyjadrila sa istá skromnosť voči čitateľovi; môže zdôrazňovať objektivitu tvrdení[1] alebo vyjadrovať inú modalitu, napr. neochotu autora hlásiť sa k tvrdeniu s plnou osobnou zodpovednosťou a istotou atď. (často je spojený s inými spochybňujúcimi modálnymi prostriedkami, napr. „pokúsime sa načrtnúť“); môže mať efekt posilňujúci vážnosť textu podobne ako majestátny plurál a navodzovať dojem všeobecne prijímaného názoru či vyvolávať v úlohe inkluzívneho plurálu dojem spriaznenosti s adresátmi textu (či už s kolegami v odbore, alebo inými čitateľmi); v anglojazyčnej literatúre je obvyklejšie používanie jednotného čísla a sebavedomejšie osobné prihlasovanie k vlastným názorom, práci aj záverom, použitie autorského plurálu pre jediného autora je považované až za neprípustné a autorský plurál je vyhradený pre kolektívne práce. Smerom na východ stúpa používanie autorského plurálu – obvyklý je v textoch nemeckých, poľských, českých, slovenských a ruských.[2]
  • inkluzívny plurál vyjadruje solidaritu (spolupatričnosť) autora s adresátom textu, ktorý je zahrnutý do pojmu „my“[3]
  • empatický plurál (tiež materský plurál), v ktorom autor prvou osobou množného čísla vyjadruje predovšetkým adresáta komunikácie a svoju účasť s ním (lekár pacienta, matka dieťa, alebo v návodoch, inštrukciách či pravidlách…), môže vyjadrovať tiež iróniu alebo autoritatívnosť.[3]
  • majestátny plurál (lat. pluralis majestaticus, pluralis majestatis, pluralis maiestatis), tiež kráľovský plurál, použitie 1. osoby množného čísla na vyjadrenie moci/nadradenosti (teda spravidla v prejavoch panovníkov). Používať sa začal za rímskej tetrarchie, teda po rozdelení moci za Diokleciána, kedy každý augustus a každý caesar hovoril aj za všetky tri ostatné a vydával zákony aj v ich mene. V dnešnej dobe sa používa napríklad v pápežských listoch.

Poznámka[upraviť | upraviť zdroj]

Encyklopédia jazykovedy oba pojmy zmiešava: „plurál skromnosti, pluralis majestaticus - prvá os. pl., kt. použije autor vtedy, keď za neho majú hovoriť objektívne skutočnosti, fakty, exaktné údaje.“[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b plurál skromnosti. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 325.
  2. PhDr. Jana Chamonikolasová, Ph.D.: Věcný text v české a anglosaské kultuře, Katedra anglistiky a amerikanistiky, Filozofická fakulta, Masarykova univerzita, In Tvůrčí psaní - klíčová kompetence na vysoké škole. Sborník příspěvků z mezinárodní konference, ed. Zbyněk Fišer. Brno : Doplněk, 2005. ISBN 80-7239-182-8, s. 157-165. Oddiel „Osobnost autora – jeho identita a sebevědomí“.
  3. a b doc. PhDr. Milada Hirschová DSc.: Gramatické kategorie slovních druhů, sylabus prednášky, Katedra českého jazyka a literatury, Fakulta pedagogická, Technická univerzita v Liberci, posl. aktualizácia 2008