Mediácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Mediácia je forma riešenia sporov, ktorou osoby zúčastnené na mediácii riešia prostredníctvom tretej osoby mediátora spor, ktorý vznikol z ich zmluvného alebo iného vzťahu. Mediátor, ako tretia nezávislá a nestranná osoba, je nápomocný pri identifikovaní záujmov strán sporu a pri hľadaní možných riešení, ktoré by zohľadňovali ich potreby[1].

Mediácia na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

V podmienkach Slovenska mediáciu upravuje zákon č. 420/2004 Z. z., o mediácii a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Mediáciou je možné riešiť spory, ktoré vznikli z občianskoprávnych vzťahov, rodinnoprávnych vzťahov, obchodných záväzkových vzťahov a pracovnoprávnych vzťahov.

Mediáciu, ako podnikateľskú činnosť, môže vykonávať výlučne mediátor registrovaný v registri Ministerstva spravodlivosti SR. Mediátor vystupuje ako tretia nezávislá a nestranná osoba a stranám sporu vytvára podmienky pre vzájomnú komunikácia a na zmierlivé riešenie, ktoré bude zohľadňovať ich záujmy.

Chýbajúca stavovská organizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Na rozdiel od iných slobodných povolaní (advokát, notár, exekútor, audítor, a i.), mediátori nemajú zákonom zriadenú stavovskú organizáciu – komoru. Mediátori spadajú výlučne pod odbor dohľadu nad právnickými profesiami Ministerstva spravodlivosti SR. Napriek tomu sa vyskytujú určité organizácie, spravidla občianske združenia, ktoré poskytujú svojim členom určitú podporu[1].

Výhody mediácie[upraviť | upraviť zdroj]

Mediácia je konanie nezávislé od súdneho konania. Mediáciu možno začať tak pred súdnym konaním, počas súdneho konania a ak je to účelné, aj po súdnom konaní.

Medzi najväčšie výhody mediácie patrí dobrovoľnosť celého konania, zákonná mlčanlivosť o priebehu a výsledku mediácie, rovnosť účastníkov, flexibilita mediačného konania, rýchlosť, predvídateľnosť nákladov, výhra oboch strán sporu v prípade úspechu, záväznosť dohody v prípade spísania mediačnej dohody vo forme notárskej zápisnice alebo v prípade schválenia dohody súdom, obnova narušených vzťahov, a ďalšie.>[2]

Rozdiel medzi rozhodcovským konaním a mediáciou[upraviť | upraviť zdroj]

Základným rozdielom medzi mediáciou a arbitrážou (rozhodcovským konaním) je, že dohodou strán sporu o predložení veci na rozhodnutie rozhodcovi sa strany sporu vzdávajú možnosti ovplyvniť výsledné rozhodnutie a budú sa musieť podvoliť rozhodnutiu rozhodcu. Takéto rozhodnutie sa stáva záväzným a vykonateľným bez ohľadu na to, či sa strany sporu s konečným rozhodnutím stotožňujú alebo nie.

Naproti tomu, dohodou o začatí mediácie sa strany sporu nevzdávajú práva ovplyvniť výsledok mediácie. Zverujú právomoc mediátorovi viesť mediačné konanie, ktoré má strany sporu doviesť ku konsenzu, prípadne aspoň ku kompromisu. Napriek tomu, že v závislosti od dojednaných podmienok vedenia mediácie má mediátor v určitej forme právo vysloviť svoj subjektívny názor alebo navrhnúť možnosti riešenia sporu, nemá právo strany sporu nútiť ním navrhované riešenie prijať, ani spor autoritatívne rozhodnúť.

Rozdiel medzi týmito dvoma inštitútmi sa prejavuje v účele konaní. Mediačné konanie je zamerané na záujmy strán sporu a hľadanie obojstranne prijateľného riešenia, zatiaľ čo rozhodcovské konanie je zamerané na právne posúdenie sporu. Rozhodcovské konanie garantuje výsledné rozhodnutie, mediačné konanie takúto garanciu neposkytuje.[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Zákon č. 420/2004 Z.z., o mediácii
  2. [1]
  3. [2]