Misophonia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Misophonia (doslova „nenávisť zvuku“) je neurologická porucha, pri ktorej špecifické zvuky vyvolávajú abnormálnu reakciu – hnev, odpor, paniku a pod.. Môže ísť o zvuky rôzneho charakteru a hlasitosti (silné, no i tie najjemnejšie). Tento termín bol po prvýkrát použitý dvojicou amerických neurolóov Pawol Jastreboff a Margaret Jastreboff, a je často zamieňaný s pojmom selektívna zvuková citlivosť (selective sound sensitivity). Misophonia zatiaľ nebola klasifikovaná ako samostatná porucha v systéme DSM-5 alebo MKCH-10, no v roku 2013, traja psychiatri z Academic Medical Center v Amsterdame formulovali diagnostické kritériá na základe veľkého množstva spoločných znakov u pacientov trpiacich misophoniou, a navrhli klasifikáciu misophonie ako samostatnej neurologickej poruchy.

Misophonia zahŕňa jedinečný súbor symptómov, ktoré sa dajú pripísať neurologickej príčine, nesúvisí však s dysfunkciou sluchového aparátu. Môžeme ju opísať ako bezprostrednú a extrémne negatívnu emocionálnu reakciu na konkrétne sluchové, zrakové a čuchové podnety, ktorá je sprevádzaná automatickým únikovým správaním. Misophonia narúša každodenný život pacienta a môže mať značný negatívny vplyv na sociálne interakcie. Prehľad najvýznamnejších súčasných neurologických štúdií z roku 2013 a štúdie fMRI (funkčná magnetická rezonancia) mozgu v súvislosti s touto poruchou predpokladajú, že dysfunkčné vyhodnocovanie nervových signálov sa vyskytuje v prednej cingulárnej kôre a ostrovnej kôre. Práve tieto oblasti sú centrom pre spracovanie hnevu, bolesti a zmyslových informácií. Iní výskumníci sa zhodujú v tom, že dysfunkcia je lokalizovaná v štruktúrach centrálneho nervového systému.

Symptómy[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudia trpiaci misophoniou sú často podráždení, nahnevaní, alebo až rozzúrení z okolitých zvukov, ktoré vytvárajú ostatní ľudia, ako napr. štikanie nechtov, čistenie zubov, cvakanie perom, chrúmanie, mľaskanie, sŕkanie, povzdychy, zívanie, kýchanie, poťahovanie nosom, kašeľ, žuvanie žuvačky, smiech, chrápanie, ťukanie po klávesnici, klepanie príborom, pukanie hánkami, chôdza, vyslovovanie niektorých hlások, alebo opakujúce sa zvuky a iné. Niektorí sú ovplyvnení tiež vizuálnymi podnetmi, napr. opakované pohyby nôh, rúk alebo mimiky; a to i pohyby, ktoré sú pozorovateľné čo i len kútikom oka. Toto všetko môže viesť k vyvinutiu intenzívnej úzkosti a vyhýbavému správaniu, čo má za následok zníženú socializáciu. Niektorí ľudia cítia nutkanie napodobniť to, čo počuli alebo videli. Napodobňovanie má zmierňujúci účinok, pomáha trpiacemu cítiť sa lepšie.

Prevalencia a komorbidita[upraviť | upraviť zdroj]

Prevalencia misophonie je doposiaľ nezistená, ale počet ľudí, u ktorých bol identifikovaný tento stav, je vyšší než sa doteraz predpokladalo. Holandská štúdia publikovaná v roku 2013 vo vzorke 42 pacientov trpiacich misophoniou zistila iba nízku súvislosť s psychiatrickými poruchami, s výnimkou obsesívno-kompulzívnej poruchy (52,4 %).

Tiež je naznačované, že existuje spojitosť medzi misophoniou a synestéziou. Základným problémom môže byť patologické narušenie spojenia medzi štruktúrami limbického systému a sluchovou kôrou, čo spôsobuje zvukovo-emocionálnu synestéziu. Sú ľudia, u ktorých sa vyskytujú oba tieto úkazy, misophonia aj synestézia.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Misophonia na anglickej Wikipédii.