Nadnárečie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Nadnárečie alebo interdialekt je postdialektálna jazyková varieta, ktorá zaujíma strednú pozíciu medzi teritoriálnym dialektom a spisovným jazykom[1]. Od štandardu sa odlišuje značnými vplyvmi lokálnych dialektov, obvykle nevedomými alebo ťažko odstrániteľnými[2]. Používateľmi takých regionálnych variet sú významné skupiny príslušníkov daného etnosu, pretože územie výskytu nadnárečia pokrýva oblasť niekoľkých susedných dialektov, vrátane nielen dedín, ale aj miest a sídiel mestského typu[3].

V súčasnej sociolingvistike proces odstraňovania dialektov a ich nahrádzania spisovným jazykom nie je vždy považovaný za nevyhnutný a čoraz častejšie namiesto o zániku dialektov hovorí sa o ich premene na prechodné nárečia. Takéto variety, nestabilné v porovnaní s dialektmi, sa označujú ako interdialekty alebo regiolekty[1][4]. Do ruskej lingvistiky termín regiolekt (региолект) zaviedli V.I. Trubinski a A.S. Gerd[5]. Tento pojem sa vyskytuje aj v románskej dialektológii (régiolecte), a v nemeckej lingvistickej tradícii sa takéto formy jazyka nazýva aj polodialektmi (Halbmundart)[6] alebo dialektoidmi[7]. V poľskej lingvistike ako synonymné používajú sa termíny: regiolekt, intergwara, supragwara (interdialekt, supradialekt); subdialekt, lekt łączony (spojený lekt)[1].

Niekedy sa pre nadnárečie používa termín koiné, čo je pôvodne označenie pre helenistickou gréčtinu, ktorá ako grécky interdialekt plnila úlohu lingua franca Stredomoria. Pojmom koiné sa rozumie spravidla interdialekt, ktorý sa výrazne šíri mimo svoju pôvodnú domovskú oblasť a získava status všeobecne prijímaného komunikačného útvaru. V prípade češtiny býva ako koiné označovaná obecná čeština[8].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Wyderka 2014, s. 110.
  2. Topolińska 1990, s. 32–34.
  3. ЛЮДМИЛА АЛЕКСАНДРОВНА, Грузберг. Региолект. 11. vyd. Пермь : Пермский государственный гуманитарно-педагогический университет, 2010. Dostupné online. (po rusky)
  4. Šipková 2017.
  5. ВАСИЛЬЕВНА ЖЕРЕБИЛО, Татьяна. Словарь лингвистических терминов. 5. vyd. Назрань : «Пилигрим», 2010. Dostupné online. ISBN 978-5-98993-133-0. S. 486. (po rusky)
  6. Региолект как промежуточный идиом во французском и русском языках. Вестник Пермского университета. Российская и зарубежная филология, 2011, s. 32. Dostupné online. (po rusky)
  7. Löffler 1986, s. 234.
  8. Encyklopedický slovník češtiny. Praha: SPN, 2002, s. 81

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • ŠIPKOVÁ, Milena. Nový encyklopedický slovník češtiny. Ed. KAROLAK, Petr; NEKULA, Marek; PLESKALOVÁ, Jana. [s.l.] : [s.n.], 2017. INTERDIALEKT. (po česky)
  • WYDERKA, Bogusław. O rozwoju polskich dialektów. Poznańskie Studia Polonistyczne. Seria Językoznawcza, 2014, s. 101–113. Dostupné online. ISSN 2450-4939. DOI10.14746/pspsj.2014.21.2.6. (po poľsky)
  • LÖFFLER, Heinrich. Sind Soziolekte neue Dialekte? Zum Aufgabenfeld einer nachsoziolinguistischen Dialektologie. Redakcia Polenz, Peter von; Erben, Johannes; Goosens, Jan. [s.l.] : [s.n.], 1986. S. 232–239. (po nemecky)
  • TOPOLIŃSKA, Zuzanna. Charakter i dynamika językowych procesów integracyjnych w powojennej Polsce. Socjolingwistyka, 1990, s. 29–35. (po poľsky)