Nepočujúci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Nepočujúci alebo nepočujúca osoba je osoba s takým poškodením sluchu, ktoré mu znemožňuje bežné zvukové dorozumievanie sa aj s použitím kompenzačnej pomôcky.[1] Podľa doby vzniku hluchoty možno nepočujúce osoby rozdeliť na:

  • prelingválne nepočujúcich,
  • postlingválne nepočujúcich.

Prelingválne nepočujúci[upraviť | upraviť kód]

Prelingválne nepočujúci sú také osoby, ktoré sa narodili ako nepočujúce, alebo u ktorých porucha sluchu nastala v ranom veku pred osvojením hovorenej reči (približne do 3 rokov) v takej miere, že úplne stratili sluch, alebo ich sluchová funkcia bola ťažko narušená. Následkom hluchoty sa hovorená reč nemôže rozvíjať prirodzenou cestou. Možnosť rozvíjať reč dieťaťa je osvojovaním si posunkového jazyka ako primárneho jazyka.

Postlingválne nepočujúci[upraviť | upraviť kód]

Postlingválne nepočujúci alebo ohluchnutí sú také osoby, u ktorých hluchota nastala po ukončení spontánneho vývinu hovorenej reči (približne od 3 rokov). Majú vybudovaný hovorený jazyk. Na rozdiel od prelingválne nepočujúcich si ohluchnutí hovorenú reč môžu osvojiť prirodzenou cestou.

Do tejto skupiny sa zaraďujú aj nedoslýchaví a osoby s kochleárnym implantátom.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Podľa Z. z. 149/1995

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

  • Vojtechovský, R. Úvod do kultúry a sveta Nepočujúcich. Bratislava : Myslím – centrum kultúry Nepočujúcich, 2011. 272 s. ISBN 978-80-970601-0-7.