Norimberský kódex

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Norimberský kódex[1] je súbor zásad medicínskej etiky pre experimenty na ľuďoch, ktorý vznikol ako dôsledok súdu s vojnovými zločincami na norimberskom súde po skončení druhej svetovej vojny.

Desať bodov norimberského kódexu[upraviť | upraviť kód]

  1. Dobrovoľný súhlas ľudskej osoby je absolútne nevyhnutný. To znamená, že dotknutá osoba musí byť právne spôsobilá dať súhlas. Musí byť v postavení, v ktorom má moc vykonávať slobodné rozhodnutia, a to bez ovplyvňovania akýmkoľvek násilím, podvodom, klamstvom/zavádzaním, hrozbami, preháňaním, či inou skrytou/záludnou podobou obmedzovania alebo donucovania. Musí tiež mať dostatočné poznanie a pochopenie podstaty predmetnej záležitosti, čo jej umožní učiniť informované a zasvätené rozhodnutie. To si vyžaduje, aby bol účastník pokusu pred prijatím súhlasného rozhodnutia oboznámený s povahou, trvaním a účelom pokusu, so spôsobmi a prostriedkami, ktoré majú byť v pokuse použité, so všetkými nepríjemnosťami a nebezpečenstvami, ktoré možno odôvodnene očakávať, ako aj s účinkami na svoje zdravie alebo osobnosť, ktoré možno nastanú kvôli jeho účasti na tomto pokuse.
    Povinnosť a zodpovednosť presvedčiť sa o tejto akosti súhlasu s účasťou na pokuse leží na pleciach každého jednotlivca, ktorý daný pokus navrhuje, riadi alebo sa na ňom podieľa. Je to osobná povinnosť a zodpovednosť, ktorú nemožno beztrestne preniesť na iného.
  2. Pokus musí byť navrhnutý tak, aby priniesol pre dobro spoločnosti plodné výsledky, ktoré nemožno získať inými spôsobmi či prostriedkami a ktoré nie sú vo svojej podstate náhodné či nepotrebné.
  3. Pokus musí byť založený na výsledkoch pokusov na zvieratách i na poznaní prirodzeného priebehu danej choroby či iného skúmaného problému a musí byť navrhnutý tak, aby očakávané výsledky ospravedlňovali vykonanie tohto pokusu.
  4. Pokus musí byť vykonaný tak, aby sa predišlo všetkému zbytočnému telesnému či duševnému utrpeniu a poškodeniu zdravia.
  5. Nesmie byť vykonaný taký pokus, u ktorého je vopred známy dôvod domnievať sa, že môže spôsobiť smrť alebo zdravotné postihnutie, snáď s výnimkou prípadov, v ktorých účastníkmi pokusu sú samotní lekári, ktorí pokus vykonávajú.
  6. Stupeň rizika, podstupovaného účastníkmi pokusu, nesmie nikdy prekročiť stupeň rizika, vyplývajúci z humanitárnej dôležitosti problému, ktorý má tento pokus vyriešiť.
  7. Musí byť vykonaná primeraná príprava a poskytnuté náležité vybavenie na ochranu účastníkov pokusu aj pred málo pravdepodobnými poškodeniami zdravia, zdravotnými postihnutiami či úmrtím.
  8. Pokus smú vykonávať len vedecky vzdelané osoby. Počas všetkých stupňov pokusu sa od ľudí, vykonávajúcich pokus alebo zapojených do pokusu, musí vyžadovať najvyšší stupeň zručnosti, skúsenosti a starostlivosti.
  9. Počas pokusu musí mať účastník pokusu slobodu ukončiť svoju účasť na pokuse, ak sa dostal do takého telesného alebo duševného stavu, v ktorom sa mu pokračovanie v účasti na pokuse javí ako nemožné.
  10. Príslušný vedec musí byť pripravený prerušiť prebiehajúci pokus v ktoromkoľvek stupni, ak má dobrý dôvod (použijúc svoju dobrú vieru, vynikajúce zručnosti/skúsenosti a starostlivé zváženie, ktoré sa od neho požadujú) domnievať sa, že pokračovanie v pokuse pravdepodobne spôsobí poškodenie zdravia, zdravotné postihnutie alebo smrť účastníkovi pokusu.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. "Trials of War Criminals before the Nuremberg Military Tribunals under Control Council Law No. 10", Vol. 2, pp. 181-182. Washington, D.C.: U.S. Government Printing Office, 1949, [1]