Nová etnografia

Nová etnografia je smer, ktorý sa rozvíja od začiatku 60. rokov 20. storočia vedľa kultúrnej ekológie, kultúrneho materializmu a antropologickej archeológie. Zahrnuje široké spektrum metód a techník rozpracovaných kognitivnou antropológiou, symbolickou antropológiou, etnosémantikou, etnovedou a etnografiou reči.

Filozofické zdroje novej etnografie možno nájsť v dielach predstaviteľov nemeckých novokantovských škôl (Ernst Cassirer), nemeckej a francúzskej hermeneutiky (Hans-Georg Gadamer, Paul Ricœur), anglickej analytickej filozofie (Ludwig Wittgenstein, Gilbert Ryle) a všeobecnej sématiny. Dôležitú úlohu zohrala aj nemecká fenomenológia (Edmund Husserl), ktorá v transformovanej podobe prostredníctvom diela A. Schtza v 60. rokoch výrazne ovplyvnila aj fenomenologickú sociológiu.

Rozhodujúcu úlohu pre konštituovanie novej etnografie malo tradičné spojenie americkej kultúrnej antropológie s lingvistikou. Dôležitú úlohu tu zohrala najmä teória lingvistického relativizmu (Sapir-Whorfova hypotéza) a koncepcia generativnej transformačnej gramatiky Chomského.

Zdrojom novej etnografie boli aj výskumy osobnosti a kultúry, najmä práce A. F. C. Wallaca venované analýze vzťahu medzi kultúrou a kognitivnou štruktúrou osobnosti. S kognitívnou psychológiou (J. S. Brunner, A. G. Miller) spája novú etnografiu záujem o štúdium funkcií ľudskej psychiky, predovšetkým kognitivnych procesov v konkrétnom sociokultúrnom kontexte.

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.