Občianska veda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Občianska veda je vedecký výskum, ktorý čiastočne alebo úplne uskutočňujú amatérski vedci, teda ľudia, ktorí nevykonávajú vedeckú prácu ako profesiu.[1] Občianska veda zapája verejnosť do vedeckého výskumu. Medzi jej formy patrí napríklad monitoring s účasťou dobrovoľníkov, alebo participatívny akčný výskum (angl.: participatory action research). Výsledkom občianskej vedy je pokrok vo vedeckom výskume, príležitosť pre vedeckú komunitu získať alebo spracovať viac dát, ako aj zvýšenie vedeckej gramotnosti verejnosti.[2][3][4]

Princípy občianskej vedy[upraviť | upraviť zdroj]

Projekty občianskej vedy vznikajú vo všetkých vedných odboroch a môžu byť veľmi rôznorodé, spájajú ich však isté spoločné vlastnosti. Európska asociácia občianskej vedy (European Citizen Science Association, ECSA) formulovala desať princípov,[5] ktoré by mali projekty občianskej vedy spĺňať. Projekty občianskej vedy by podľa týchto princípov mali:

  1. Aktívne zapájať občanov do vedeckého úsilia, ktorého výsledkom sú poznatky nové pre vedu. Občania do týchto projektov môžu vstupovať ako prispievatelia, spolupracovníci, alebo aj vedúci. Zohrávajú v projekte zmysluplnú úlohu.
  2. Produkovať skutočné vedecké výsledky (napr. zodpovedať výskumnú otázku, dodávať podklady pre manažment alebo politiku ochrany životného prostredia).
  3. Profesionálnym aj občianskym vedcom prinášať prospech, napríklad v podobe vedeckých publikácií, príležitostí na učenie, spoločenského úžitku, uspokojenia z riešenia vedeckých otázok alebo problémov lokálneho, národného alebo medzinárodného charakteru a prípadne prostredníctvom toho vplyv na správu vecí verejných.
  4. Umožniť občianskym vedcom, ak si to želajú, zúčastniť sa na viacerých fázach vedeckého výskumu (od formulovania výskumnej otázky, cez navrhovanie metód, zber a analýzu dát, až po komunikáciu výsledkov projektu).
  5. Poskytovať občianskym vedcom spätnú väzbu (napríklad o tom, ako sa využívajú dáta, ktoré pomohli zbierať, aké sú vedecké a spoločenské dopady výsledkov projektu).
  6. Ponímať občiansku vedu ako akýkoľvek iný vedecký prístup, s limitmi a možnými zdrojmi predpojatosti, ktoré je potrebné zvážiť a kontrolovať. Avšak, na rozdiel od tradičných prístupov k výskumu, poskytuje občianska veda príležitosť pre väčšie zapojenie verejnosti a demokratizáciu vedy.
  7. Sprístupňovať dáta a metadáta z projektu a tam, kde je to možné, publikovať výsledky výskumu otvoreným prístupom.
  8. Pri zverejňovaní výsledkov a v publikáciách uznávajú zásluhy občianskych vedcov (napr. formou poďakovania, uvedenia mien tých, ktorí sa na výsledku podieľali, ak si to želajú).
  9. Byť hodnotené podľa vedeckých výstupov, kvality dát, prínosu pre účastníkov a širšieho dosahu na spoločnosť a tvorbu politík.
  10. Vedúci projektov občianskej vedy by mali brať do úvahy právne a etické otázky týkajúce sa autorských práv a uvádzania autorstva, duševného vlastníctva, súhlasu na zdieľanie dát, dôvernosti a dosahu na životné prostredie pri všetkých aktivitách v rámci projektu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. GURA, Trisha. Citizen science: amateur experts. Nature, 2013, roč. 496, čís. 7444, s. 259-261. Dostupné online [cit. 2022-01-25]. ISSN 1476-4687. DOI10.1038/nj7444-259a.
  2. STEVEN, Rochelle, Megan Barnes, Stephen T. Garnett, Georgia Garrard, James O'Connor, Jessica L. Oliver, Cathy Robinson, Ayesha Tulloch, Richard A. Fuller. Aligning citizen science with best practice: Threatened species conservation in Australia. Conservation Science and Practice, 2019, roč. 1, čís. 10, s. 1-12. Dostupné online [cit. 2022-01-25]. ISSN 2578-4854. DOI10.1111/csp2.100.
  3. HAND, Eric. Citizen science: People power. Nature, 2010, roč. 466, čís. 7307, s. 685-687. Dostupné online [cit. 2022-01-25]. ISSN 1476-4687. DOI10.1038/466685a.
  4. DOYLE, Cathal. Using the Web for Science in the Classroom: Online Citizen Science Participation in Teaching and Learning [online]. 2019, [cit. 2022-01-25]. Dostupné online. DOI:10.1145/3292522.3326022
  5. ECSA. Ten principles of citizen science [online]. 2015, [cit. 2022-01-25]. Dostupné online.