Paavo Haavikko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 23:37, 18. júl 2015, ktorú vytvoril Wizzard (diskusia | príspevky)
Paavo Juhani Haavikko
fínsky spisovateľ
fínsky spisovateľ
Narodenie25. január 1931
Helsinki, Fínsko
Úmrtie6. október 2008 (77 rokov)
Helsinki, Fínsko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Paavo Haavikko

Paavo Juhani Haavikko (* 25. január 1931, Helsinki, Fínsko – † 6. október 2008, Helsinki) bol fínsky básnik a dramatik modernizmu päťdesiatych rokov 20. storočia. Je považovaný za jedného z najlepších fínskych spisovateľov. V roku 1984 získal Neustadtskú medzinárodnú cenu za literatúru a v roku 1993 zase Nordickú cenu Švédskej akadémie za literatúru (Nordic prize of the Swedish Academy). Od roku 1989 bol vlastníkom a riaditeľom nakladateľstva Art House.

Životopis

Po skončení štúdií a základnej vojenskej služby v roku 1951 začal pracovať ako realitný maklér. Popri tejto práci sa začal po víkendoch zaoberať literatúrou. Paavo Haavikko bol presvedčený, že človek, ktorý sa venuje výlučne literárnej činnosti a nemá ďalšie zamestnanie, stráca spojenie s realitou. Tento jeho postoj je badateľný aj v jeho poézii, kde je autor akoby priamo v dianí a nie je len pasívnym divákom. Koncom šesťdesiatych rokov sa stáva literárnym redaktorom v nakladateľstve Otava a literárnym konzultantom viacerých tlačiarní.

V roku 1955 sa oženil so spisovateľkou a poetkou Marjou-Liisou Vartio, ktorá ale po jedenástich rokoch manželstva umiera. Jeho druhou ženou sa roku 1971 stala literárna historička Ritva Rainio Hanhineva.

Dielo

Napísal niekoľko básnických zbierok, románov, divadelných, rádiových a televíznych hier, a taktiež napísal aj niekoľko diel literatúry faktu.

Patrí do generácie básnikov, ktorý priniesli do Fínska v päťdesiatych rokoch modernistickú revolúciu. Taktiež vo Fínsku v roku 1958 predstavil absurdnú drámu svojou hrou Münchhausen.[1]

Debutoval v roku 1951 knihou Tiet etäisyyksiin (prekl.: Cesty do diaľok). Svoj debut vydal po odchode z Helsinskej univerzity. V zbierke sa ale nachádzali aj básne z jeho študentských čias (najstaršie z roku 1949).
Celá jeho ranná tvorba je zavŕšená zbierkou Talvipalatsi (prekl.: Zimný palác). Táto zbierka je považovaná za najvýznamnejšiu metapoetickú zbierku fínskej literatúry z povojnového obdobia.[2] Jeho ranná tvorba sa vymyká fínskej literárnej tradícii tým, že autor nepoužíva tradičné básnické formy; používa nový jazyk, rytmus a voľnú juxtapozíciu. Paavo Haavikko sa zo začiatku zaoberá metafyzickými otázkami: vzťah medzi literárnou tradíciou a novou poéziou, proces tvorby, jazyk. Spočiatku bola jeho tvorba považovaná za zvláštnu, ale dnes je klasickou súčasťou fínskej literatúry.

Ďalšiu básnickú zbierku Puut, kaikki heidän vihreytensä (prekl.: Stromy, všetka ich zeleň) vydáva Paavo Haavikko až v roku 1966. Zbierka sa vyznačuje veľkou kritikou nedávnej fínskej histórie, kedy sa autor zaoberá úlohou Fínska v 2. svetovej vojne. S poéziou pokračuje aj po jej vydaní, ale začína písať tiež beletriu a literatúru faktu. Jeho zbierky básní boli preložené do 12 jazykov.

Haavikkovým prvým románom je Yksityisiä asioita (prekl.: Súkromné obavy), v ktorom sa zaoberá kritikou sociálnych, politických pomerov a egoizmu. V knihe sa tiež stavia proti totalitným ideológiám.

Počas celej svojej tvorby sa v jeho dielach objavuje opakovane motív histórie. Často používa historické udalosti alebo osobnosti na to, aby reflektoval prítomnosť. Najviac viditeľné je to v jeho drámach, napr.: Kuningas lähtee Ranskaan (prekl.: Kráľ ide do Francúzska), ktorá bola námetom na rovnomennú operu od Aulisa Saallinena. Historický námet je zrejmý aj v zbierkach básní, napr.: Synnnyinmaa (prekl.: Domovina) sa zaoberá kritickým pohľadom na fínsku históriu; Lehdet lehtiä (prekl.: Listy listov) zase popisuje Zimnú vojnu proti ZSSR cez memoáre ministra obrany.[3]

Ďalšou z tém diel Paava Haavikka bol fínsky folklór, o ktorom píše v diele Kaksikymmentä ja yksi (prekl.: Dvadsať a jeden). Píše tu o čarovnom mlynčeku Sampo. Motív folklóru z Kalevala je použitý v televíznej hre Rauta-aika (prekl.: Doba železná) a postavy z tohto eposu vystupujú v románe Kullervon tarina (prekl.: Kullervov príbeh). Prepojenie folkóru a fínskej histórie môžeme vidieť v hre Agricola ja kettu (prekl.: Agricola a líška).

V osemdesiatych rokoch Paavo Haavikko pokračuje v písaní poézie, ale aj hier a aforizmov, napr.: Puhua, vastata, opettaa (prekl.: Hovoriť, odpovedať, učiť), "kde sa zastáva drobných podnikateľov proti byrokracii moci a bezohľadnosti veľkých spoločností."[4]. V tomto období ostáva verný námetom z histórie, ale tiež používa námety z literatúry, politiky, či ekonomiky.

Haavikko bol známy svojím skepticizmom, realizmom a pesimizmom voči svetu.[5]

Zoznam diel

Zbierky básní

  • Tiet etäisyyksiin (1951)
  • Tuuliöinä (1953)
  • Synnyinmaa (1955)
  • Lehdet lehtiä (1958)
  • Talvipalatsi (1959)
  • Puut, kaikki heidän vihreytensä (1966)
  • Neljätoista hallitsijaa (1970)
  • Runoja matkalta salmen ylitse (1973)
  • Kaksikymmentä ja yksi (1974)
  • Viiniä, kirjoitusta (1976)
  • Toukokuu, ikuinen (1988)
  • Rakkaudesta ja kuolemasta (1989)
  • Talvirunoja (1990)
  • Puiden ylivertaisuudesta (1993)
  • Prosperon runot (2001)

Próza

  • Yksityisiä asioita: román (1960)
  • Toinen taivas ja maa: román (1961)
  • Vuodet: román (1962)
  • Lasi Claudius Civiliksen salaliittolaisten pöydällä: tri novely (1964)
  • Barr-niminen mies: román (1976)
  • Rauta-aika (1982)
  • Erään opportunistin iltapäivä (1988)
  • Fleurin koulusyksy (1992)
  • Anastasia ja minä (1994)
  • Yksityisiä asioita (1995)
  • Fantastisia kertomuksia: Proosa 1976–1995 (1996)
  • Pahin ja paras: román (1996)
  • Mustat kantarellit: tri novely (2004)

Hry

  • Münchausen; Nuket (1960)
  • Ylilääkäri (1968)
  • Soitannollinen ilta Viipurissa 1918 (1978)
  • Viisi pientä draamallista tekstiä (1981)
  • Kullervon tarina (1982)
  • Sulka: 12 näytelmää (1997)
  • Sulka (1973)
  • Ratsumies (1974)
  • Kuningas lähtee Ranskaan (1974)
  • Harald Pitkäikäinen (1974)
  • Agricola ja kettu (1968)
  • Kuningas Harald, jäähyväiset (1978)
  • Kaisa ja Otto (1976)
  • Herra Östanskog (1981)
  • Ne vahvimmat miehet ei ehjiksi jää (1976)
  • Naismetsä (1981)
  • Englantilainen tarina (1990)
  • Anastasia ja minä (1994)
  • Airo ja Brita (1999)
  • Hitlerin sateenvarjo (2004)

Aforizmy

  • Puhua, vastata, opettaa (1972)
  • Ikuisen rauhan aika (1981)
  • Pimeys (1984)
  • Näkyväistä maailmaa: Aforistiset sarjat 1972–1984 (1985)
  • Puhua, vastata, opettaa (1972)
  • Puolustuspuhe (1977)
  • Ikuisen rauhan aika (1981)
  • Pimeys (1984)
  • Rahasta (1973)
  • Kansalaisvapaudesta (1989)
  • Käytännön metafysiikka (2001)

Memoáre

  • Ihmisen ääni (1977)
  • Yritys omaksikuvaksi (1987)
  • Vuosien aurinkoiset varjot (1994)
  • Prospero: Muistelmat vuosilta 1967–1995 (1995)
  • Kahden vuoden päiväkirja: Muistiinmerkittyä vuosilta 1995–1998 (2001)

História

  • Kansakunnan linja: Kommentteja erään tuntemattoman kansan tuntemattomaan historiaan 1904–1990. Laajennettu laitos, 1. laitos 1977 (1990)
  • Nuijasota: Sisällissodan vuodet 1596–1599 (1996)
  • Suuri keinottelu: Pariisin maailmannäyttelystä Tarton rauhaan (1997)
  • Päämaja – Suomen hovi. 4. korjattu painos (1. painos 1999) (2007)

Preklad do slovenčiny

  • Cesta známou rečou, Paavo Haavikko; Slovenský spisovateľ: 1980

Literatúra

  • Slovník severských spisovatelů, Dagmar Hartlová a kol., Libri: 2001

Referencie

  1. ↑ Enotes, Paavo Haavikko (online 11.1.2015)
  2. ↑ Slovník severských spisovatelů, Dagmar Hartlová a kol., Libri: 2001
  3. ↑ Slovník severských spisovatelů, Dagmar Hartlová a kol., Libri: 2001
  4. ↑ Slovník severských spisovatelů, Dagmar Hartlová a kol., Libri: 2001
  5. ↑ Enotes, Paavo Haavikko (online 11.1.2015)

Externé odkazy

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Paavo_Haavikko&oldid=6084244“