Personál (Uhorsko)

Personál alebo osobník (lat. personalis, maď. személynök) patril k najvýznamnejším krajinským hodnostárom v Uhorsku. Je historicky najmladší, funkcia personála sa vytvorila v 15. storočí (1464).

Hodnosťou personála bol poverený osobitne jeden človek, zastupujúci osobnú prítomnosť kráľa na súde (personalis presentie regie in iudicis locumtenens). Pôvodne túto činnosť od 14. storočia vykonával tajný kancelár. Avšak v dôsledku vyťaženosti tajného kancelára vlastným úradom bola táto funkcia prenesená na nového funkcionára, personála.

Úlohy personála spočívali vo výkone sudcovských právomocí. Predsedal personálskemu súdu. V jeho kancelárii pôsobili dvaja protonotári, ktorí vybavovali súdne spisy, týkajúce sa personálskeho súdu. Personálsky súd tvorili pôvodne šľachtici vyberaní spomedzi tých, ktorí žili na kráľovskom dvore. Neskôr členov súdu menoval kráľ zo zástupcov prelátov, magnátov a ostatnej šľachty. Personál bol opatrovateľom kráľovskej súdnej pečate, bol tiež členom kráľovskej rady. Sídlom personála bol Budín.

Zákonný článok 8 z roku 1486 menuje personála zástupcom tajného kancelára a stavia ho na tretie miesto v Uhorsku v poradí hlavných sudcov kráľovstva. Kým v 15. storočí boli personálom duchovné osoby, od 16. storočia je funkcia v rukách neklerikov. Prvým neklerikom vo funkcii personála bol Štefan Verbőci.

Personál mal na starosti aj správu niektorých slobodných kráľovských miest, ktoré sa preto nazývali aj personálskymi. Boli to Stoličný Belehrad, Ostrihom, Levoča.

Po roku 1526 funkcia personála nezanikla, personál sa stal trvalým členom miestodržiteľskej rady. Roku 1608 sa stal natrvalo predsedom dolnej tabule uhorského krajinského snemu. V rokoch 1671-1680, po nastolení gubernia, sa stal jedným zo štyroch predstaviteľov uhorských stavov, ktorí boli členmi guberniálnej rady. Až do roku 1848 mu zostala právomoc v oblasti súdnictva.