Redaktor:Domlup/pieskovisko

Islamská expanzia

Počiatočná situácia

Moc islamu sa v dobe smrti proroka Mohameda v roku 632 rozprestierala predovšetkým na Arabskom poloostrov, samozrejme jeho okrajové oblasti zortvávali pod kontrolou východorímskej resp. sásanovskej ríše. Obe tieto neskôr antické mocnosti prenechali obranu svojich pohraničných oblastí z veľkej časti spojeneckým arabským kmeňom a využívali je také vo vzájomných konfliktoch. Východní Rimania sa už od 5. storočia často spoliehali na čiastočne christianizovaných arabských Ghasánovcov, ktorí vládli na území južne od Damašku. Avšak sásanovský veľkokráľ Husrav II. zničil už okolo roku 602 svojho hlavného arabského vazala, ríšu Lachmovcov, jej hlavné mesto Híra sa nachádzalo v dnešnom južnom Iraku. Počas týchto bojov Arabi dobre poznali, že ich pohyblivá lahká jazda sa vyrovná ťažko opancierovaným, sásanovským katafraktom, a dokonca nad nimi dokáže získať i prevahu. Toto zistenie, vlastnou schopnosťou vojensky poraziť mocnou sásanovskú ríšu, sa medzi Arabmi rýchlo rozšírilo a nepochybne zohralo významnú úlohu v neskorších udalostiach. Islamská expanzia bola v podstate reakcia na nebezpečenstvo vzájomných arabských rozbrojov, ktoré nastali bezprostredne po smrti proroka Mohameda. Storočnou vzájomnou nevraživosť jednotlivých arabských kmeňov sa preto prví kalifovia rozhodli prekonať zjednotením veriacich v boji proti nepriateľom.

Arabskú expanziu výrazne zjednodušila vtedajšia slabosť oboch ich mocných súperov: Byzanťania rovnako ako Peržania boli vyčerpaní dlhým obdobím vzájomných konfliktov, ktoré skončili v roku 629. Obe ríše strážili predovšetkým svoje spoločné hranice. Naproti tomu primitívne arabské kmene neboli pokladané za závažnú hrozbu. Toto podcenenie sa malo neskôr ukázať ako osudové. Cisár Herakleios porazil Peržanov a zachránil tak východorímsku ríšu pred skazou, ešte za jeho života začala hlavná fáza arabsko-islamskej expanzie a to práve v okamihu, keď Rimania boli nútení v dôsledku akútneho nedostatku financií zastaviť platby svojím arabským spojencom, čím oslabili svoju pohraničnú obranu.

Šírenie islamu Dobytie rímskeho orientu Už v roku 629 vpadlo do Palestíny arabské vojsko, ktoré však bolo spojenými silami Rimanov a kresťanských Arabov porazené. V roku 630 bola Mekka dobytá Mohamedom. O dva roky neskôr prorok zomiera. Na jeseň roku 633 prenikla do Palestíny a Sýrie ďalšie silná arabská armáda. Dokázala poraziť niektoré menšie cisárskej oddiely, avšak jej postup bol celkovo pomalý. Z časti asi tiež vďaka sústredenému odporu východorímských pohraničných oddielov. Kalif Abú Bakr preto požiadal veliteľa vojska v južnom Iraku, Chálida ibn al-Valíd, aby vyslal do Sýrie posily.

S touto pomocou bol potom lokálnej rímsky odpor konečne zlomený. Cisár Herakleios, ktorý nepočítal s tak silným útokom z púšte, teraz správne zhodnotil rozsah arabského vpádu a vyslal do Sýrie silné vojsko pod velením svojho brata Theodora, ktoré však bolo v lete roku 634 porazené juhovýchodne od Jeruzalema.

Krátko na to sa Arabi zmocnili Damasku. Pri kapitulácii boli mestu stanovené nasledujúce podmienky: nemoslimské obyvateľstvo malo novým pánom odvádzať daň z hlavy (džizja), bolo ale oslobodené od islamskej dane, zakátu. Okrem toho bola neveriacim zaručená možnosť slobodného vykonávaní svojich náboženských obradov a v bežnom živote boli akceptovaní ako rovnoprávni občania.

20. augusta roku 636 sa odohrala na rieke Jarmuk v dnešnom Jordánsku osudová bitka. Rímske vojsko - asi 40 000 mužov - malo síce početnú prevahu, ale bolo vyčerpané predchádzajúcom náročným pochodom. Predovšetkým ale trpelo spory vo velenia, ktoré prispeli k početným chybám. Prevaha arabské ľahké jazdy nad rímsku ťažkú ​​jazdou, zvlášť ale spory vo vrchnom velenia cisárskeho vojska a topografická nevýhodnosť bojisko nakoniec spôsobili, že Rimania, ktorých arabskí spojenci pravdepodobne pred začiatkom bitky prešli k nepriateľovi, boli po krutom boji drvivo porazení. Tým bol osud rímskej Sýria spečatený. Cisár Herakleios, ktorý len niekoľko rokov predtým s veľkou námahou ríšu ubránil pred Peržanmi, opustil Antiochii skôr, než tiež toto mesto padlo do rúk Arabov a stihol sa tak ešte dožiť zrúteniu svojho životného diela. Poničené zvyšky cisárskej armády sa stiahli späť do Anatólie. Cisár sám vraj upadol do úplnej letargie.

Šírenie islamu Dobytie rímskeho orientu

V roku 638 kapituloval tiež odrezaný Jeruzalem. Významný prístav Caesarea Maritima sa s pomocou cisárskej flotily dokázal udržať až do roku 640. Arabom teraz nestála v ceste žiadna rímska armáda, a keď v júli 640 blízkosti dnešnej Káhiry porazili slabú rímsku posádku v Egypte, padla im celá táto bohatá rímska provincia, nazývaná "obilnicou ríše", k nohám. Alexandrie, niekdajší centrum helenizmu, padla v roku 642. Potom čo v roku 646 zlyhala posledná rímska protiofenzíva cisára Konštanta II., Bola táto krajina pre ríšou stratená. Po zdolaní posledného organizovaného odporu cisárskych vojsk sa veľká časť civilného obyvateľstva Sýrie a Egypta pomerne rýchlo prispôsobila novej arabské vláde. Svoju úlohu pritom asi zohrala skutočnosť, že tunajšie kresťania boli z väčšej časti monofyzité a nachádzali sa preto v trvalej opozícii voči ortodoxným cisárom v Konštantínopole. Do akej miery prispela nevraživosť vnútri kresťanskej cirkvi k arabskému úspechu je napriek tomu veľmi sporné. Na severe porazili Arabi do konca päťdesiatych rokov 7. storočia Arménmi. Pohorie Taurus vo východnej Anatólii však bránilo Arabom v rýchlom postupe do Malej Ázie, čo poskytlo Byzantíncom dosť času pripraviť sa na ich vpád. Reakciou na hroziace arabské nebezpečenstvo bolo vytvorenie nového administratívneho systému - Thema. Rimania tu navyše úspešne uplatňovali taktiku spálenej zeme. Rovnako sa vyhýbali akékoľvek rozhodné bitke, lebo si už nemohli dovoliť ďalšie ničivú porážku. Tieto opatrenia nakoniec umožnila Byzantíncom udržať Malú Áziu. Rimania tak naposledy preukázali schopnosť pružne reagovať na vonkajšie ohrozenie. Dva obrovské arabské útoky na Konštantínopol v rokoch 674-678 a 717-718 boli odrazené. Napriek tomu Byzanťania nedisponovali žiadnymi vojenskými ani materiálnymi prostriedkami potrebnými na začatie protiofenzívu k znovu dobytie stratených provincií. V severnej Afrike sa Arabi postupom času prebojovali až do dnešného Maroka. Rímske Kartágo však kapitulovalo až v roku 698, pretože Berberi spočiatku bojovali proti Arabom, rovnako ako predtým proti Rimanom, a spomalili tak ich prenikanie.Impérium stratilo dve tretiny svojho územia, tri štvrtiny svojich daňových príjmov a viac ako polovicu obyvateľstva. Okrem toho prispeli pravidelné arabské vpády do Anatólie k zániku väčšiny tunajších poleis, ktoré boli buď opustené alebo boli nahradené malými, opevnenými sídlami - takéto opevnené obce boli nazývané Kastron. Byzantská ríša potrebovala dve stáročia, než sa zotavila z tohto šoku a mohla opäť prejsť do obmedzenej protiofenzívu. Avšak strata severoafrických teritórií rovnako ako veľké časti Sýrie a Palestíny sa ukázala byť trvalá. Tým prakticky skončila neskoro antická fázy vývoja východorímskeho impéria, k čomu výrazne prispeli aj dôsledky rozsiahlych administratívnych, vojenských a spoločenských zmien. Staré senátorské elity, ktoré boli už za Fokovy vlády vystavené ťažkým úderom, po arabských vpádoch vymizli úplne. S ich zánikom vzal za svoje tiež antický spôsob života rovnako ako klasická vzdelanosť. Na byzantskej území prúdili početní utečenci, ktorí prispeli k posilneniu cisárstva. Východorímska ríše teraz úplne stratila svoj latinsko-rímsky charakter. Metamorfóza vo stredovekú grécku byzantskú ríšu tak bola zavŕšená.

Kolaps sásánovskej ríše Súčasne s inváziou na rímske územie bolo začaté arabskej dobývanie sásánovskej ríše, ktorá bola vedľa Rimanov už 400 rokov najmocnejším štátom na Blízkom východe. V Mezopotámii bol arabský postup najskôr veľmi razantné, lebo zánikom ríše Lachmovců vzalo za svoje nárazníkovú zónu perzských arabských vazalov. Perzský odpor však oslabili predovšetkým vzájomné mocenské a bratovražedné boje medzi Sásánovci po prehratej vojne s Heraclius. Medzi rokmi 628 a 633 panovalo v Perzii celkom 14 rôznych vládcov, vrátane dvoch žien. Až v roku 633 bol opäť nastolený pokoj. Nový veľkokráľ Jazdkart III. odmietol platiť tribút požadovaný Arabmi a energicky sa pripravoval k obrane. Prvému arabskému útoku sa v roku 634 úspešne ubránil.

Počas ďalšieho arabského ťaženia došlo v roku 636 (podľa niektorých prameňov až v roku 637) k bitke pri miesta menom Kádisíja, nachádzajúcim sa v dnešnom južnom Iraku. Sásánovskej vojvodca Rostam, ktorý velil tunajším pohraničnom oddielom, po trojdňovom krutom boji padol a Arabi po svojom víťazstve ovládli celú bohatú Mezopotámii aj s hlavným mestom ríše, Ktésifóntem. Následnému rýchlemu zrútenie sásánovskej obrany zrejme tiež napomohla vojenská reforma z doby vlády Husrava I. Odvtedy totiž čelila eventuálnym útokom len pohraničná armáda, zatiaľ čo v centrálnych častiach krajiny neboli umiestnené žiadne rezervné vojenské oddiely.Následné perzská obranné opatrenia prebiehala najprv úplne chaoticky, neskôr ale sásánovskej odpor opäť zosilnel. Predovšetkým v perzskom vnútrozemí, na iránske náhornej plošine východne od rieky Tigris, sa arabský postup veľmi spomalil. V roku 642 sa však napriek tomu osud Sásánovcov naplnil. U Nehávandu, južne od dnešného iránskeho mesta Hamadánu, došlo k rozhodujúcej bitke. Peržania mali zrejme prevahu, avšak počet 150 000 mužov udávaný arabskými kronikári slúži zrejme len na zvýraznenie arabského víťazstvu. Sásánovskej vojsko zrejme čítalo nanajvýš 70 000 vojakov. Samotný priebeh bitky mal premenlivú povahu. Peržania už takmer dosiahli víťazstvo, avšak nechali sa vylákať zdanlivo ustupujúcimi Arabmi, ktorí sami utrpeli ťažké straty a po tvrdom boji Arabom podľahli. Ťažká opancierovaná sásánovskej kavalérie sa rovnako ako v predchádzajúcich bojoch ukázala málo efektívna proti rýchlej arabskej jazde. Kvôli tomu Peržania stratili bitku a útočníci si tak skoro podrobili celú Iránsku vysočinu. Posledný sásanovský kráľ Jazdkart III. sa následne stiahol na severovýchod do končín svojej ríše, do mesta Merv v dnešnom Turkménsku.Organizovaný odpor Peržanov čoskoro úplne ustal. Mnohí príslušníci perzské šľachty sa zrejme rýchlo prispôsobili novej situácii a naučili sa s útočníkmi vychádzať. Prosté obyvateľstvo napriek tomu čas od času viedlo povstanie proti Arabom, ktoré napokon považovalo za diablov. V niektorých oblastiach pokračoval odpor ešte po desaťročia. V roku 651 bol Jazdkart III. usmrtený jedným svojím miestodržiteľom. Ešte po dlhej dobe potomkovia tohto miestodržiteľa niesli priezvisko "Kralovrah". Pokusy najstaršieho kráľovho syna Péróz znova dosiahnuť môcť s čínskou pomocou, neuspeli. Péróz neskôr zomrel vo vyhnanstve na dvore čínskeho cisára z dynastie Tang. Zánikom sásánovskej ríše tak z javiska svetových dejín zmizla posledná ríše starovekého Orientu, hoci sásánovskej kultúra si udržiavala značný ohlas ešte v časoch abbásovského kalifátu, čím pretrvala zánik ríše. Až okolo roku 900 tvorili moslimovia v Iráne väčšinu. Peržania si navyše na rozdiel od obyvateľstva ostatných Arabmi dobytých krajín zachovali vlastný jazyk.