Redaktor:I2a
Valaská Belá - kto sme a odkiaľ sme prišli
Keď sme sa ako malí chlapci túlali po chotároch našej dediny a objavovali jej hranice vedel som len toľko, že som Slovák a žijem v Československu niekde v strednej Európe. Rozprávať po slovensky bolo tak prirodzené ako chodiť, či jesť. Som nesmierne hrdý na to, že mojim rodiskom je Valaská Belá. Vyrastať na Belej bolo jednoducho krásne a dodnes rád stretávam všetkých kamarátov z detstva. Dnes, keď mám vlastné deti a sledujem ich kroky a obzerám sa s nadhľadom nad časmi uplynulými, viac a viac ma zaujímajú otázky a hľadanie odpovedí na to, kto vlastne boli ľudia, ktorých mám vrytých v pamäti, susedia, kamaráti, moji prarodičia, kto sme my, Belani? To, čo vieme, je, že obec, lepšie povedané belanské lazy, založili pastieri oviec počas tzv. valašskej kolonizácie. Po tatárskom vpáde roku 1241 bola uhorská kotlina vyľudnená. Zalesnené oblasti boli ochranou pred tatármi.Kráľ Belo IV. a jeho nasledovníci prijímali rôzne opatrenia, ako skonsolidovať ľudský potenciál krajiny. Jedným z nich bolo prilákanie horalov z rumunského Valašska listinou tzv. Valašských práv. Valasi boli okrem iného oslobodení od robotovania, na 6 až 20 rokov od všetkých feudálnych povinností. Boli poddaní ale nie typický nevoľníci. Živili sa ovčiarstvom. Postupovali po karpatskom oblúku a obsadzovali, z pohľadu starousadlíkov, najnehostinnejšie kraje. Najvyššie položené povodia potokov, zalesnené pohoria. Svoje územie si zväčšovali vypaľovaním pôvodného lesa. Môžeme predpokladať, že počas príchodu prvých valachov, boli hory od rajeckej doliny až po bánovskú kotlinu a Bojnice jedným súvislým pralesom. Prvou obcou, ktorú títo pastieri oviec založili v tejto oblasti bol Fačkov. Tí ďalší museli pokračovať hore po povodí. Čičmany, Zliechov, Valaská Belá, Čavoj a Temeš. Dominantnou medzi nimi je Belá a jej „99 lazov“. Za iných okolností by na jej mieste asi bolo viac samostatných dedín, veď ešte po 2. svetovej vojne tu bolo 5 samostatných častí a škôl. Všetky tieto obce majú spoločnú históriu. Ako to vieme? A prečo nie napr. blízka obec Kopec?
Jozef Mánes: Marína Kurincová, Valaská Belá, 1854
Vodítkom je ľudový kroj, ktorý je ako písaná kniha. Presnosť výšivky sa nemenila celé generácie. Dá sa povedať, čím sú si kroje bližšie, tým bližší, v tom príbuzenskom slova zmysle, sú si aj ich nositelia. Stačí si pozrieť mapu zobrazujúcu ľudový odev Slovenska a Moravy, a získame veľmi presnú trasu valašských novousadlíkov. A nielen Moravy, aj Ukrajiny, Bieloruska, Rumunska , Moldavska, Bulharska, Čiernej Hory, Chorvátska. Ale to už sme trochu ďalej, než sú všeobecne dostupné informácie. Veľmi by som privítal odborný príspevok v tejto oblasti. Som presvedčený o tom, že ľudový odev je ako uzlíkové písmo starých Inkov. Len ho treba vedieť správne čítať. Naše možnosti pátrať v minulosti posunul rozvoj vedy v oblasti DNA. Pre začiatočníkov doporučujem publikáciu Vladimíra Feráka: Čo hovorí DNA o koreňoch slovenskej populácie. Tento test som si dal spraviť aj ja. A výsledok? Pre naše pátranie je dôležitá Y DNA, teda patrilineárni predok. Ja, tak ako aj všetci potomkovia Jozefa Trepáča - Horára, nar. v roku 1876 na Valaskej Belej sú nositeľmi haploskupiny I2a Dinaric
Uvedená mapa ukazuje ohnisko, odkiaľ sa naši spoločný predkovia rozšírili a ich percentuálne zastúpenie v Euroázii. V nie moc vzdialenej minulosti je to rumunské Valašsko - Wallachia, región ohraničený južnými svahmi karpatského oblúka a rieky Dunaj na jej dolnom toku za Železnými Vrátami. Zaujímavosťou z tohto pohľadu je aj Sardínia. Jej pôvodní obyvatelia sú tiež nositeľmi I2a. Spoločný predok žil v refúgiu Jadranského pobrežia pred 17 tisíc rokmi. V tejto dobe, na vrchole poslednej ľadovej doby bolo Jadranské more o desiatky metrov nižšie a prechod na Apeninský polostrov alúviom ľadovcovej rieky Pád bol ďaleko južnejšie ako dnes. Viem, že nositelia priezviska Trepac žijú v Bulharsku, Chorvátsku, Turecku. Vo svetovej databáze YHRD.org sa nenašla zhoda s mojou DNA. A iba u 3 jedincov sa našiel haplotyp, ktorý sa od toho môjho odlišuje v jednom markeri. Všetci traja pochádzajú z Chorvátska. Ak by boli k dispozícii ďalšie informácie, vedeli by sme kedy sa naši predkovia pohli z tejto oblasti a ako postupovali v časovom horizonte po Karpatskom oblúku. Môžem len typovať, že aj nositelia takých priezvisk z Valaskej Belej, ktorým dnes nerozumieme, sú nositeľmi I2a haploskupiny. Sikel-Siekel, Furka, Satina, Djurmec-Ďurmek, atď. V tejto súvislosti si treba pripomenúť, že priezviská, teda rodové mená, sa v našich krajoch začali uvádzať za Márie Terézie (1740-1780) a povinne až od Jozefa II. (1780-1790). Ak niekto nemal rodové meno, dostal od úradníkov priezvisko, ktoré ho vystihovalo. boli to rôzne zvieracie mená ako Zajac, Ryba, Maco, Sýkora, či meno podľa remesla: Kolár, Kováč, Zvonár, Mečiar.
A ešte niečo podstatné. Nositelia I2a nie sú geneticky Indoeurópania, teda aspoň nie v zmysle slovanskej migrácie zo 6.storočia A možno to bolo celé trochu inak... Nositelia R1a pri príchode do Európy museli prejsť cez jazykový filter I2a tiahnuci sa cez dnešnú Ukrajinu, Moldavsko a Bielorusko...Túto hypotézu podporuje fakt, že najpočetnejšou haploskupinou južného Nórska a priľahlého Švédska je R1a, a napriek tomu nie je historicky doložená žiadna slovanská migrácia do Škandinávie. Všetci títo Severania sa pokladajú a vždy pokladali za pravých Germánov. Nositelia I2a tu boli dávno pred tým, než prišla indoiránska migračná vlna R1, skôr ako Kelti. Pokiaľ Germáni ( nositelia haploskupiny R1b) a Slovania (R1a) sú si geneticky vzdialení iba 17 tisíc rokov, náš spoločný predok a germánsko-slovanský spoločný predok žil pred 46 tisíc rokmi. Rozšírenie slovanskej haploskupiny R1a
Bližšie informácie sa dajú zistiť na stránke Eupedia.
Nasledujúca mapka je odhadom rozšírenia haploskupín v čase pred 2000 rokmi
Veľa otázok? Ale tie aj napriek pokroku vedy vždy zostanú. A čo záverom. Vždy ma fascinoval dátum 9.august 907. Deň poslednej bitky starých Bavorov a Maďarov. Veľká Morava ako aj Svätopluk II. bojovali na franskej strane. Po tomto dátume nastalo v kronikách zlovestné ticho. Vyzerá to tak, ako keby neostal nikto, kto by to zaznamenal. Padli všetci, výkvet Veľkej Moravy, poddaní, šľachtici aj kráľ. A tu si treba uvedomiť jeden fenomén. Populácie, ktoré žili v centre civilizačného bumu boli pravidelne geneticky zdecimované a vždy nastupovali na ich miesto okrajové populácie. Kládol som si teda otázku, kde boli vtedy moji predkovia. Dnes už s istotou viem, že na Veľkej Morave nie. Naši predkovia žili vtedy v rumunských Karpatoch, v krajine, ktorá sa volala, Valachia, Valahia. Napriek tomu a napriek uvedeným skutočnostiam sa cítim byť príslušníkom slovenského národa. Keď som stál v Remešskej katedrále pred siahodlhým zvitkom so zoznamom pomazaných kráľov a skoro úplne na začiatku čítal mená: Mojmír, Rastislav I., Svätopluk I., Rastislav II., cítil som obrovskú pokoru a hrdosť nad tým, odkiaľ som. Nevieme a nikdy sa asi nedozvieme akú mali DNA ale my s nimi zdieľame spoločnú históriu, jazyk a kultúru. A to z nás robí Slovákov.