Redaktor:Petokopec
IZÁK POTTER 1690 - 1735
Éra parných strojov je už však dávno za nami. Vystriedali ju palivové motory a tie už pomaly vytláčajú elektrické. Naša staršia generácia si však ešte dobre pamätá ako pohronskou kotlinou pufkali parné lokomotívy, ťahajúce za sebou naložené vagóny i biely oblak pary. Dvesto rokov kraľovali na technickom nebi. Vystriedali konskú silu, spôsobili v začiatkoch medzi ľuďmi rozruch a ich konštruktér James Watt, škótsky vynálezca a fyzik v roku 1765 nimi naplno odštartoval vedecko-technickú revolúciu. Parný stroj postavený v našom meste, bol jeho predchodca. Vymyslel ho ale niekto iný a ešte o niekoľko desiatok rokov skôr.
Parný stroj vynašiel Thomas Newcomen v roku 1712 a bol to prakticky prvý stroj, využívajúci parnú energiu na výrobu mechanickej práce. Newcomenove motory boli používané v celom Anglicku a v Európe, predovšetkým na čerpanie vody z baní. Parný motor Jamesa Watta bol jeho vylepšená verzia. Hoci Watt bol ďaleko viac slávny, z historického hľadiska si Newcomen vysluhuje prvé miesto vo využití parnej energie.
Písal sa rok 1702 a bane v juhozápadnej časti Anglicka v Cornwalle zaplavovala čoraz viac spodná voda. Thomas Newcomen bol kováč a majiteľ železiarskej dielne v Dortmouth, ktorá obchodovala prevažne s banskými závodmi. Bol považovaný za tvrdohlavého a výstredného intrigána. Na druhej strane to bol ale výborný odborník, húževnatý a cieľavedomý čo samozrejme prispelo k dosiahnutiu jeho úspechu. S určitosťou môžeme povedať, že ho inšpiroval Thomas Savery, ktorý v tom čase konštruoval svoj vynález parné čerpadlo na čerpanie spodnej vody z baní. Toto zariadenie pracovalo na princípe vytláčania vody z nádoby pomocou tlaku pary. “Banícky priateľ“ ako nazval svoje čerpadlo, nemalo v skutočnosti žiadne pohyblivé časti, preto nebolo nikdy považované za motor. Savery si Newcomena najal pre jeho zručnosti aby pracoval na stavbe jeho stroja. Ako každá novota aj toto čerpadlo malo veľa nedostatkov a nedokonalostí, na ich riešenie však mali so Saverym rozdielne názory. Preto so Saveryho dovolením si Newcomen postavil kópiu jeho parného čerpadla, na ktorej vo svojej dielni spoločne s Johnom Calleym pracovali.
Do roku 1708 Thomas Newcomen a John Calley postavili parný stroj, ktorý síce ešte nebol taký dokonalý ale technicky bol od Saveryho výkonnejší. . Hoci bol založený na jednoduchých princípoch, Newcomenov motor bol pomerne zložitý.
Pozostával z kotla- tlakovej nádoby s vodou, valca v ktorom sa pohyboval piest. Ten bol reťazou prepojený k vahadlám a na druhej strane boli zasa vahadlá spojené s piestovým čerpadlom. Čerpadlo bolo ťažšie ako parný piest, takže východisková poloha bola vždy čerpadlo dole, piest parného stroja hore. Keď regulátor otvoril ventil, bola para prepustená z kotla a vyplnila priestor vo valci pod piestom. Regulačný ventil sa uzavrel a nakrátko sa otvoril ventil, ktorý vstrekol vodu do valca. Vstreknutím studenej vody sa para okamžite skondenzovala, čím vytvorila vo valci podtlak-vákum a ten uviedol piest do pohybu, smerom dole a čerpadlo hore. Podtlak, ktorý vznikol kondenzáciou pary bol hlavnou hnacou silou, celého zariadenia. Piest v dolnej polohe zatlačil na ventil, ktorý otvoril ďalší prívod pary a tá okamžite zrušila podtlak. Samotiažou protiváhy čerpadla sa opäť piest vrátil do hornej, východiskovej polohy.
V samotnom začiatku sa para kondenzovala vonkajším chladením valca. Až neskôr bola kondenzácia zdokonalená tým, že sa voda vstrekla priamo do valca, čo spôsobilo rýchlejší priebeh kondenzácie a zvýšenie výkonu z pôvodných 6-8 zdvihov na 12-15 zdvihov za minútu.
V roku 1710 urobili niekoľko súkromných pokusov. O rok neskôr podali návrh na odčerpanie spodnej vody z baní vo Warwickshire, kde bolo na čerpanie vody zamestnaných okolo 500 koní. Je pravdepodobné, že prvý Newcommenov parný stroj, bol postavený v roku 1712. Prvé dva záznamy sú z Black Country blízko Dudley Castle. Ďalší bol v prevádzke v bani vo Wheal Vor, v roku 1715. Tieto stroje postavil Newcomen spolu so svojim partnerom Johnom Calleym, na čerpanie spodnej vody v uholných baniach. Replika stroja stojí dodnes v múzeu v Black Country.
Onedlho prichádzali objednávky z celého Anglicka. Newcomen však nemohol stroj patentovať, pretože Savery vlastnil práva patentu na ohňové stroje, až do roku 1733. Preto bol nútený pristúpiť so Saverym na dohodu. V ďalších rokoch bol patent uznaný neregistrovanej spoločnosti, (majitelia vynálezu na čerpanie vody ohňom). Hoci jeho prvé použitie bolo v uholných baniach, pomáhal tiež pri odvodňovaní močiarov a mokradí, bol tiež aplikovaný na zásobovanie problematických miest pitnou vodou (v Paríži, na rieke Seine). Do Newcomenovej smrti bolo postavených okolo stovky jeho motorov a to nie len na západe krajiny ale aj v severnom Walese, v blízkosti Newcastle a Cumbria. Malá čiastka bola postavená aj v ostatných európskych krajinách, vrátane Francúzka, Belgicka, Španielska tiež v Dánsku, Švédsku a u nás na Slovensku. Treba však pripomenúť, že Slovensko bolo prvým štátom po Anglicku, kde bol Ohňový stroj postavený.
Napriek mnohým zdokonaleniam stroj pracoval s dosť veľkou spotrebou paliva a veľkým problémom bolo aj rýchle opotrebenie stien valca vplyvom pary a jej kondenzácií. Newcomenove motory boli nahradené, keď James Watt zdokonalil jeho verziu v roku 1769. Kondenzáciu preniesol do samostatného priestoru, kondenzátora, ktorý bol spojený s parným valcom samostatným potrubím. Znížil objem valca, čím eliminoval nielen chladenie valca ale hlavne vysokú spotrebu paliva. Po uplynutí patentu v roku 1790 boli Wattove motory hromadne inštalované. Pravdepodobne posledný najdlhšie fungujúci Newcomenov stroj bežal od roku 1795 až do roku 1923. Bol to posledný motor, ktorý zotrval na pôvodnom mieste a možno ho vzhliadnuť v Elsecar Heritage Centre neďaleko Barnsley v južnom Yorkshire.
JOSEPH EMANUEL FISCHER von ERLACH
(13. septembra 1693 vo Viedni - 29.júna 1742 vo Viedni)
Píše sa rok 1714. Cisár Karol VI, odmenil štipendiom vynikajúceho študenta architektúry Josepha Emanuela Fischera, syna slávneho viedenského cisárskeho architekta a staviteľa. Mladý študent odchádza na študijnú cestu po Európe. V Taliansku sa oboznamuje s archeológiou, pri Francúzskom dvore študuje architektúru a nakoniec sa dostane do Londýna. Tam sa dozvedá o novom technickom zázraku, o ohňovom stroji, čerpadle, ktoré poháňa para. Bola to vtedy technická novinka akú si možno teraz vieme len ťažko predstaviť. Veď stroj, ktorý pracoval bez dovtedy známej hnacej sily, čiže ľudskej, konskej či vodnej bolo v tej dobe niečo nepredstaviteľné.
V tom čase Dvorskej komore vo Viedni, robia čoraz viac starosti zlatonosné bane na strednom slovensku. Pravdepodobne od J.E.Fischera alebo možno od významného učenca G.W.Leibniza sa úradníci Dvorskej komory dozvedajú o čerpaní vody z baní v Anglicku pomocou atmosferických parných strojov, ktoré priťahujú zvedavcov z celého sveta. Viedenská dvorská komora preto poverila mladého študenta aby sa s Ohňovými strojmi oboznámil v Anglicku do takej miery, že by ich dokázal aj sám stavať.
Oboznámiť sa s Ohňovými strojmi však nebolo vôbec jednoduché. Spôsob stavby ako aj princíp činnosti bol utajovaný a za prezradenie hrozili nemalé tresty. J.E.Fischer ako neskôr priznal, sa často preobliekaval za robotníka a pracoval ako nádenník až kým sa dokonale neoboznámil s technológiou Ohňových strojov. Je pravdepodobné, že sa osobne stretol s Thomasom Newcomenom. Tu stretáva i konštruktéra, inžiniera Izáka Pottera. Keď J.E.Fischer spoznal v Izákovi Potterovi dokonalého spojenca, hľadajúceho si svoje životné miesto, ponúka mu novú cestu. Cestu s Ohňovými strojmi do Habsburskej ríše.
Úspešnosť tejto, možno povedať dokonalej technickej špionáže, ktorú vykonal J.E.Fischer v Anglicku, spočíva nielen v tom, že priniesol do Rakúsko-uhorska plány Ohňového stroja ale aj jedného z jej konštruktérov Izáka Pottera.
Isaac Potter
Bol pokrstený 17. Februára 1690 v Chaddesley Corbett vo Worcesterchire v Anglicu. Presné prebádanie Potterovej rodiny, zostáva úlohou budúcich historikov. Mohli by sme však vziať do úvahy niekoľko záznamov, v ktorých sa spomína Potterova rodina. Otec Stefen s manželkou Hester, mali spolu päť detí. V niektorých záznamoch sa píše o piatich synoch ale v Potterovom testamente v roku 1735 sa spomínajú aj sestry. (Nie je ale celkom jasné, či sestry jeho matky alebo vlastné sestry). Keď Potter odchádzal z Anglicka v roku 1720, mali ohňové stroje v Anglicku len osemročnú tradíciu, mohli by sme z toho usudzovať, že otec Štefan. ktorý na nich pracoval, stál už pri zrode týchto strojov a zasvetil do tejto práce aj svojich synov.. Jednoznačne môžeme povedať že Abrahám Potter bol Isaacov brat, pretože v roku 1740 prišiel do Banskej Štiavnice. John Potter, Humpherey Potter sa spomínajú v záznamoch ako stavitelia ohňových strojov predovšetkým vo Francúzku.
Príchod Isaaca Pottera do Habsburgskej monarchie...
Isaac Potter prišiel do Viedne spolu s Jozefom Emanuelom Fischerom pravdepodobne v júni 1720. Mal 30 rokov a v jeho doprovode bol Pierre Sabathery, ktorý ovládal nemčinu, robil Potterovi tlmočníka a neskôr pomáhal pri stavbe strojov, hlavne zaobstarávaním súčiastok. Sluha Lumley, ktorý sa tiež vyznal v stavbe ohňových strojov, so svojou dcérou Amáliou, ktorá viedla Izákovi domácnosť až kým sa neoženil.
Dňa 3.júla 1720 písal totiž radca Dvorskej komory vo Viedni Šebastián von Peyer, správcovi Hlavného komornogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici Jánovi Aignerovi, že sa u cisárskeho majestátu prezentoval istý Angličan a predniesol, že si trúfa čerpať vodu z baní ohňom a to s nízkymi nákladmi. Cisár ho odkázal na radcu von Peyera s tým, aby ho vyslal do Banskej Štiavnice a zariadil u tamojších banských úradníkov, aby Angličanovi ukázali na Vindšachte všetky čerpacie zariadenia a to tak v baniach ako aj na povrchu aby mohol presne povedať či a ako môže realizovať svoj úmysel. radca von Peyer súčasne oznámil banskoštiavnickým úradníkom, že Angličan neovláda reč, len Anglickú ale že má so sebou tlmočníka a sluhu, ktorý sa rozumie aj stavbe ohňových strojov. Napísal tiež, že pokladnica dvorskej komory im poskytla na cestu 200 fl. a že majú odcestovať na druhý deň alebo na tretí, teda 4. alebo 5.júla. Na konci listu radca naliehavo žiadal úradníkov banskoštiavnickej dvorskej komory aby vyšli Angličanovi v ústrety a všetko mu ukázali aby nemal príčinu sťažovať sa po návrate u cisára, lebo na najvyšších miestach sa domnievajú, že taký stroj jestvuje, že podáva bezchybný výkon a že treba aby sa Angličan vrátil spokojný.
Na druhý deň, 4. júla poslal von Peyer do Banskej Štiavnice druhý list. Oznámil v ňom, že onen Angličan sa volá Izák Potter a znovu žiadal aby zariadili všetko tak ako písal v predchádzajúcom liste.
Príčinou Potterovej cesty na stredné Slovensko boli teda ťažkosti s čerpaním vody z baní v Banskej Štiavnici, predovšetkým v závode Horná štôlňa Bíber. O Novej Bani sa v listoch nič nepísalo a zo strany viedenského dvora ani neuvažovalo.
Isaac Potter v Banskej Štiavnici.
Úradníci banskoštiavnickej komory odpovedali na Peyerove listy 7. júla. Sľúbili, že venujú Angličanovi náležitú pozornosť, no boli skeptickí pokiaľ išlo o uplatnenie jeho stroja. Poznajú vraj dobre tamojšiu situáciu, hĺbku a rozsiahlosť baní a domnievajú sa, že dosiahnuť dobrý výsledok s nejakým strojom nebude ľahké. Skôr by to azda šlo v nejakom menšom banskom závode.
Potter navštívil Banskú Štiavnicu so svojim sprievodom niekedy medzi 8. – 17. júlom. V správe z 18. júla úradníci z Banskej Štiavnice píšu, že „Angličan“ tam bol, že mu podľa nariadenia ukázali všetky čerpacie zariadenia v baniach i na povrchu, ba že sa spolu s ním odobrali aj do Novej Bane a ukázali mu aj tamojšie banské diela. Potterovi sa vraj zdali novobanské bane vhodnejšie, pretože sa tam nachádza všetko, čo na stavbu a chod stroja potrebuje.
Ďalšie rokovania Izáka Pottera s viedenským dvorom nie je zatiaľ možné bližšie objasniť. Zdá sa, že Potter po návrate do Viedne naozaj predložil návrh postaviť stroj v Novej Bani. Dá sa o tom usudzovať z listu banskoštiavnických úradníkov radcovi von Peyerovi zo 6. októbra 1720. Písali v ňom, že sa nechcú miešať do plánovanej výstavby stroja v Novej Bani a dúfajú, že potrebné financie nebude musieť poskytnúť banskoštiavnická komora. Možno chceli takto ovplyvniť rokovania s Potterom a jeho priaznivcami a poukázať riziko spojené s takýmto podujatím. Zdá sa, že práve obava pred rizikom bola príčinou odďalovania stavby stroja.
Prečo v Novej Bani?
Prečo sa teda Potter rozhodol postaviť parný stroj v Novej Bani a nie v Banskej Štiavnici, zostáva možno malou záhadou, pretože dvorská komora vo Viedni vôbec neuvažovala so stavbou stroja v Novej Bani. Jej záujem smeroval predovšetkým do Banskej Štiavnice na hornú štôlňu Bíber, ktorá sa ukazovala ako veľmi nádejná. Zo strany Pottera sa mohlo jednať o akúsi obavu, z rozsiahlosti banského závodu. Zložitý systém nemusel vyhovovať jeho predstavám. Ale prečo sa nerozhodol postaviť parný stroj v niektorom menšom banskom závode ostáva možno malou záhadou. Aj keď sa Potter vyjadril, že novobanské bane sa mu zdajú vhodnejšie, pretože sa tam nachádza všetko čo na stavbu a chod stroja potrebuje, predsa sa vynára otázka, či Pottera na toto rozhodnutie nenaviedla zámerne Banská komora. Úradníci Banskoštiavnickej komory boli totiž skeptickí voči takýmto vynálezcom. Problémy so spodnou vodou privádzali do Banskej Štiavnice rôznych zlepšovateľov, ktorí zaručene so svojím vynálezom prišli odstrániť tento problém. Ich príchod bol takmer na dennom poriadku a naprostá väčšina ich skončila neúspechom a útekom, v obave pred možným trestom. Aj keď Potter mal požehnanie od samotného cisára, Banskoštiavnická banská komora vyjadrila svoju obavu ešte pred jeho príchodom v liste, kde pochybujú o účinnosti takéhoto stroja a odporúčajú ho postaviť v nejakom menšom banskom závode. Aj v ďalšom liste adresovanom do Viedni vyjadrujú presvedčenie v obave, že nebudú musieť znášať náklady spojené so stavbou a prevádzkou stroja. Keby Štiavnická banská komora mala záujem o stavbu stroja, určite by nešli ukázať zatopené šachty v Novej Bani. Takto pravdepodobne Pottera nepriamo vysunuli mimo územie Banskej Štiavnice a tak v odstupe mohli sledovať jeho počínanie a prípadný neúspech (v čo pravdepodobne aj verili), nemuseli s ním znášať v priamom kontakte.
Od obhliadky miesta po podpísanie kontraktu s Dvorskou komorou trval približne rok. Kde sa do toho času Potter nachádzal nie je celkom jasné. Naskytujú sa nám dve možné odpovede. Tá prvá hovorí o tom, že Potter sa vrátil späť do Anglicka, nechal si všetko uležať v hlave, pripravil projekty a spolu so svojim sprievodom sa vrátil do Viedne. Druhá verzia hovorí o tom, že Potter zostal do podpisu už vo Viedni a pripravoval projekty s Fischerom. Ten Pottera zoznámil s ďalšími schopnými konštruktérmi Louisom de la Hayem a Jeanom Costebadiem s ktorými vytvorili spoločnosť "Assoziertem Companie". Títo štyria tvorili akúsi spoločnosť, ktorá vystupovala ako právnická osoba a ktorá sa podľa všetkého podieľala aj na Potterovom privilégiu.
Kontrakt na postavenie parného stroja.
Kontrakt na postavenie parného stroja v Novej Bani, uzavrela dvorská komora vo Viedni s Isaacom Potterom 21. augusta 1721. Dvorska komora súhlasila s financovaním stavby stroja. Stroj mal byť taký výkonný, že za 24 hodín vyčerpá 42 000 vedier vody ( 1vedro cca 50 litrov vody). Potter sa zaviazal zaučiť do obsluhy stroja inžiniera alebo iného mechanika, ktorého mu erár pridelí a to tak aby dokázal bez pomoci Pottera vyčerpať, buď jedným alebo viacerými strojmi, ktoré by sa prípadne postavili za 24 hodín 42 000 vedier vody a to z akejkoľvek hĺbky nech by dosahovala 300 alebo aj viac siah. Na stavbu stroja komora vyčlenila 6000 florénov, s možnosťou vyčerpať pár sto zlatých viac alebo menej. Komora sa zaviazala dodať všetok materiál ako aj pracovné sily. Stroj sa mal postaviť za 6 – 8 mesiacov. Počas stavby stroja mal Potter dostávať denne 8 florénov. Po dokončení stavby sa mala uskutočniť skúška, ktorá mala trvať celý mesiac aby sa overila jeho sila a výkonnosť. Po skúške sa malo ponechať na rozhodnutí cisára, čo sa stane so strojom. Ak by stroj nechcel používať banský erár, mal sa dať do vlastníctva Potterovi ako odmena za jeho námahu. Ak by sa stroj pri skúške osvedčil, mohol by Potter dostať na stavbu takýchto strojov privilégium 20 rokov. Ak by sa však neosvedčil, mohol by cisár toto privilégium priznať niekomu inému, hoci by stroj zostal v Potterovom vlastníctve. Potterovi sa malo hneď vyplatiť 300 florénov a to 50 ako náklady na cestu do Novej Bane a 250 ako záloha na plat, ktorý bude dostávať počas stavby stroja. Konkrétnu pomoc mala Potterovi poskytnúť aj štiavnická banská komora. Mala určiť úradníka na vedenie účtovnej agendy, súvisiace so stavbou stroja, mala zaobstarať všetok potrebný materiál, poskytnúť ľudí a rôzne pomocné práce. Peniaze na stavbu stroja mal poslať Soľný úrad v Tokaji a Ružomberku.
Isaac Potter do Novej Bane.
Po uzavretí kontraktu a poskytnutí finančných prostriedkov Isaac Potter odišiel so svojim sprievodom do Novej Bane. Prišiel sem 9.septembra 1721. Hneď na druhý deň sa odobral do Banskej Štiavnice, kde mal dohodnúť s administrátorom hlavného komorsogrófskeho úradu J Aignerom, poskytnutie materiálu, ľudí a financií na stavbu stroja. Potom spolu s Aignerom a Jánom Halbwaxom, ktorý bol poverený správou sumy priznanej na stavbu stroja, vrátili sa do Novej Bane. Obaja úradníci, predstavili najprv Pottera mestskej rade. Potom si obzreli miesto, kde mal stáť stroj, teda ústie šachty Althandel, a hneď tam vymerali miesto
na stavbu stroja. Administrátor Aigner prisľúbil Potterovi, že pošle z Banskej Bystrice do Novej Bane odborníka na prácu s meďou aby mu Potter mohol zadať pokyny na vyhotovenie potrebných súčiastok. Po návrate do Banskej Štiavnice, napísal o tom správu do Viedne.
Potter však v Novej Bani márne čakal na mediara, preto sa do Banskej Bystrice vybral so svojím tlmočníkom Pierom Sabathelym. Tam vybavil hneď dve veci. V medenom hámri dal vyhotoviť veľký medený kotol, ktorý potreboval na vyrábanie pary a k nemu patriace rôzne rúry a iné súčiastky. Banskomestká komora za tento kotol vyúčtovala 1883 florénov. Ďalej s tamojším zvonolejárom Jáno Fridrichom Klugom dohodol Potter vyhotovenie valca parného stroja, teda veľkej medenej alebo mosadznej rúry a iných potrebných súčiastok.
Problémy so zvonolejárom Klugom.
Hoci model mal zvonolejár hotový za desať týždňov, banskobystrickí komorskí úradníci celú vec zbytočne naťahovali. Najprv nechceli vydať potrebný materiál, potom zas dojednávali cenu a nakoniec vnucovali zvonolejárovi nekvalitnú meď, ktorá nebola na tento účel vôbec vhodná. Zvonolejár prišiel do Novej Bane za Potterom a spolu obaja zašli za administrátorom Aignerom aby dal veci do poriadku. Rúra bola teda odliata až koncom januára 1722.
Potter sa už domnieval, že je vec vyriešená, no tentoraz začal robiť zasa problémy zvonolejár Klug. Vyhlásil, že rúru nebude skôr vŕtať, pokiaľ nedostane 200 florénov. Keďže správca financií na stavbu stroja Šalamún Müller mal v pokladnici iba 150, musel zvyšných 50 zaplatiť Potter z vlastných peňazí. Zvonolejár však aj tak prácu naťahoval a spomínanú rúru priviezol do Novej Bane až 1. mája 1722. Bolo to však proti dohode, pretože Potter chcel totiž rúru prekontrolovať v Banskej Bystrici, kde by sa dali ešte odstrániť prípadné nedostatky a kde ju chcel aj odvážiť. Keď teda zvonolejár priviezol rúru do Novej Bane, museli k nej dopraviť aj veľkú váhu, čo sa podarilo až o tri týždne. Potom museli zas čakať ďalšie týždne, kým prišiel Klugov pomocník vŕtať do rúry diery na skrutky. Najväčšou chybou však bolo, že rúra bola navŕtaná nerovnomerne, že v nej bolo veľa voľného miesta, vyplneného len olovom.
Dokončenie stavby stroja v nedohľadne...?
Aj rôzne iné menšie súčiastky zhotovil Klug. Bolo to množstvo rôznych rúr a rúrok, rôzne ventily, piesty a páky. Hlavná rúra, čiže valec stroja vážila 25 centov a 59 funtov. Za cent rúry mal Klug dostať ako mzdu 20 fl, za cent menších výrobkov 30 fl. Dovedna mal teda dostať za prácu 927 florenov. Správca financií Müller mu však vyplatil len 633 fl . Zvyšok dostala jeho vdova až v roku 1731. Celková hodnota kovov pre zvonolejára a na kotol bola teda 3939 florenov. Banská komora v Banskej Štiavnici dodala okrem toho deväť vypracovaných volských koží na tesnenie pieta a 1cent a 60 funtov olova z Baia Mare v Rumunsku v celkovej hodnote 62 fl. Tokár Michal Mosser, dodal drevenú rúru, skrutky a iné výrobky v hodnote 17 fl. K tomu ešte treba pripočítať materiál na stavbu strojovne, mzdy pre robotníkov, plat pre Pottera, prispôsobenie ústia šachty Althandel ku stroju stálo asi 900 fl. K tomu sa pripočítali aj sumy, ktoré v kontrakte neboli obsiahnuté. Napríklad oprava cesty na Althandel, prispôsobenie ústia Dedičnej štôlne na dopravu častí čerpadla, odmena pre banského majstra , takže stavba stroja vyšla spolu 16 000 florénov. ( z plánovaných 8 000 )
Podľa kontraktu mal byť čerpací stroj hotový najviac za 8 mesiacov, ale nebol. Od začiatku septembra 1721, do konca mája 1722, vyplatil erár Potterovi ako plat 2184 fl. Stroj však nebol v takom stave aby sa na ňom dala previesť skúška. Šalamún Müller, správca erárneho panstva Revište, ktorý bol od novembra 1721 poverený správou sumy priznanej na stavbu stroja, zastavil po uplynutí 9 mesiacov Potterovi plat. Nespokojnosť nad preťahovaním stavby stroja však nebola len v Banskej Štiavnici, ale aj vo Viedni. Potter sa však vyhováral najmä na zvonolejára Kluga. mal však aj iné ťažkosti. Jednou z nich bolo, že neovládal reč. Určite sa za ten čas podučil nemecky, možno aj slovensky ale na zadávanie špeciálnych úloh to nestačilo. Ľuďom zasa bolo ťažko vyhotovovať rôzne súčiastky a stavať niečo, o čom nemali ani predstavu a čo nikdy ani nevideli...
Prvá predbežná skúška..
Konečne bol začiatkom septembra 1722 v takom stave, že sa na ňom mohla uskutočniť aspoň predbežná skúška. Administrátor Hlavného komornogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici Ján Aigner delegoval na ňu správcu hlavného banského závodu na Vindšachte Maximiliana Kirchnera a pomocníka vrchného strojmajstra Františka Kornheimba. Skúška trvala 8 dní, stroj sa za ten čas pokazil trikrát. Každá oprava trvala dlhší čas. raz sa musel odstrániť aj vrchnák z kotla, ktorý bol priletovaný. Vyslaní účastníci aj napriek tomu navrhli začať s hlavnou skúškou.
Administrátor Aigner sa však chcel presvedčiť o kvalite stroja aj sám. Žiadali to od neho aj cisárski komisári, ktorí boli práve v stredoslovenských banských mestách. A tak sa Aigner vybral 10. novembra 1722 do Novej Bane, spolu so správcom hlavného banského závodu Horná štôlňa Bíber Maximiliánom Kirchnerom a pomocníkom strojmajstra Františkom Kornheimbom. Dňa 11. novembra si prezreli najprv stroj na povrchu. potom sfárali do podzemia, kde boli tri piestové čerpadlá. Jedným čerpadlom sa vytiahlo na jeden zdvih 43 litrov vody. Zo všetkých troch sa naraz vytiahlo 2,5 vedra vody(1vedro - cca 50 litrov). Stroj za minútu uskutočnil 12 -13 zdvihov. Teda za 24 hodín vyčerpal 43 200 vedier vody. Údiv pred tým skeptických úradníkov, takýmto výkonom stroja bol zaiste nemalý. Do svojej správy poslanej Dvorskej komore do Viedni napísali, že by si stroj zaslúžil aby ho zhliadol aj samotný monarcha. Nakoniec ale Potterovi navrhli predížiť potrubie tak, aby vyčerpaná voda vytekala na povrch a nie len po dedičnú štôlňu.
Veľká poruchovosť stroja...
Hlavná skúška s „anglickým strojom“ ako v tej dobe stroj nazývali, sa konala od 11.januára do 6.februára 1723. Zo správy, ktorú o skúške podali obaja vyslaný úradníci, je zreteľné, že veľká poruchovosť stroja trvala naďalej. Za prvé tri týždne sa stroj pokazil, alebo ho museli pre rôzne príčiny zastaviť asi dvadsaťkrát. Iba posledný týždeň pracoval stroj pomerne spoľahlivo, pokazil sa iba raz. Stroj však po úprave výtokového potrubia, ktoré bolo predĺžené o 32 siah, čo je zhruba 65m od Dedičnej štôlne až na povrch, nedosahoval taký výkon ako pred touto úpravou. Pravdepodobne v potrubí vznikali hydraulické rázy, pretože v tom čase ešte nepoznali kompenzátor, vyrovnávajúcu nádržku, ktorá sa začala používať až o storočie neskôr. O poslednú štvortýždňovú skúšku požiadal Potter koncom novembra 1722. keďže sa už v prvých dňoch vyskytli na stroji vážne chyby, stala sa z nej opäť len predbežná skúška, ktorá trvala od 8. do 19. novembra.
O ďalšej skúške podal M. Kirchner veľmi podrobnú správu. Stroj sa za ten čas pokazil päťkrát. Bolo treba vymeniť aj tesnenie, namontovať nové rúry, čo trvalo skoro tri dni. Potom zasa zamrzla v prívodnom jarku voda, takže stroj viac stál ako pracoval. Z piatich prípadov sa stroj trikrát pokazil za Potterovej neprítomnosti. 15. decembra zastal stroj šesťkrát, 16. stál raz, 17. dvakrát, 18. stál dve hodiny, pre nedostatok pary. 19. decembra skúšku prerušili. Veľkú poruchovosť stroja spôsoboval aj nekvalitný materiál, z ktorý sa použil na súčiastky. Kontrólny úradníci poukazovali na nekvalitné železo, v skutočnosti krehkú liatinu, ktorá pochádzala z Hronca, no lámali sa aj medené súčiastky. Zdá sa že stroj mal aj iné konštrukčné chyby.
Hoci ani jedna z predbežných skúšok neskončila pre stroj najlepšie, predsa Potter požiadal koncom roka 1722 o dohodnutú štvortýždňovú skúšku. V liste administrovi Aignerovi uviedol, že do obsluhy stroja zapracoval tak dôkladne dve osoby, že sa bude môcť na stroji pracovať nepretržite štyri týždne. Aigner nad touto poslednou skúškou poveril banského dozorcu Karola Riedla a strojmajstrovho pomocníka z Vindšachty (Štiavnické Bane), Jakuba Šindlera.
Prvý parný stroj na Európskom kontinente...
Isaac Potter postavil teda prvý parný stroj na Európskom kontinente v roku 1722. Rok výstavby potvrdzoval aj nápis, vytesaný do veľkého kameňa, nad vchodom do strojovne. Bolo na ňom Potterovo meno a rok 1722.
V niektorých štúdiách sa píše o veľkej poruchovosti stroja aj po jeho dokončení. Až vo februári 1724 sa dodatočnými úpravami stroja, podarilo J.E. Fischerovi tieto chyby odstrániť a stroj úplne dokončiť. Teraz začínala hladina banskej vody v šachte klesať a svitala nádej, že sa podarí celú šachtu odvodniť. No pre časté prestávky pri čerpaní, ktoré zapríčiňovali predovšetkým ďalšie poruchy a nevyhnutné opravy zariadenia, nepodarilo sa toto banské dielo v krátkom čase odvodniť. Pretože keď stroj stál a nečerpal, voda v šachte prudko stúpala. Neďaleko ústia šachty sa preto postavil čerpací gápel, ktorý zabezpečoval plynulejšie čerpanie vody v čase odstávky atmosférického stroja.
V tomto čase pracovalo pri prevádzke stroja 14 zamestnancov. Stroj sa snažili udržať v 24 hodinovej prevádzke. Pri takomto zaťažení stroja erár čoskoro zistil, že jednak prevádzka stroja je veľmi nákladná a veľké zaťažovanie stroja viedlo vždy k nadmernej poruchovosti. keď si tento stav viedenská komora ujasnila, rozhodla sa sama odstúpiť od tohto pokusu. Urobila to tak, že stroj a nádej na vyčerpanie šachty a jej ďalšie exploatovanie postúpila novovzniknutému Potterovmu konzorciu súkromných ťažiarov.
Vysokú poruchovosť stroja by sme mohli zhrnúť do niekoľkých bodov.
1.) Konštrukčné chyby. Nedokonalá technológia, ktorá bola prakticky v začiatkoch. Od spustenia prvého parného stroja v Dudley Castle, uplynulo len osem rokov.
2.) Problémy pri zadávaní požiadaviek. Potter komunikoval hlavne v začiatkoch, prostredníctvom svojho tlmočníka Pierra Sabathelyho. Remeselníci pred tým nikdy nič také nevideli a nevyrábali, preto ani sami dobre nevedeli, čo majú zhotovovať.
3.) Nekvalitné materiály. V správach sa často poukazuje nekvalitné materiály z ktorých boli jednotlivé súčiastky zhotovené. Poukazuje sa hlavne na vysokú lámavosť železných súčiastok vyrobených v Hronci, ale ako píšu, lámali sa aj medené súčiastky.
4.) Francúzky učenec Montesqieu, navštívil Novú Baňu a napísal: Najväčšie problémy na stroji spôsobuje okolité obyvateľstvo. Hlavne tí čo prenajímajú kone ku gáplom, ako aj tí čo zabezpečujú krmivo či materiál na údržbu, podobne ako aj tí ktorí ju vykonávajú. Títo všetci jednotlivci chránia svoje záujmy a boja sa, že ich stroj pripraví o živobytie. Potter bol teda prinútený dať svoj stroj strážiť, za čo mestu dlhoval neskôr peniaze. Mestský kapitán Rumor mu hrozil väzením.
Potter v núdzi...
V rokoch 1722 – 1723 sa postavil v monarchii ešte ďalší ohňový stroj a to v Schwarzenbergovej záhrade vo Viedni. Bol asi o 1/3 menší ako novobanský a používal sa na čerpanie vody zo studne pre záhradné fontány. Stavba stroja sa pripisuje Fischerovi, no pripúšťa sa aj Potterova spolupráca. Fischer bol bezpochyby schopný stavať ohňové stroje aj samostatne, no je otázne, či to urobil vzhľadom na Potterovo privilégium. Fischerovi sa pripisuje aj stavba ďalšieho ohňového stroja, ktorý mal postaviť tiež v roku 1722 pre hessensko-kasselského landgrófa Karola.
Prvé správy o parnom stroji v Novej Bani, vyšli v niekoľkých dobových časopisoch, z nich najobsiahlejší opis stroja napísal v roku 1725, G.M. Kortum a bol publikovaný v časopise Sammlung von Natur und Medizin. Časť tohto opisu sa nachádza v knihe Dejiny vedy a techniky na Slovensku I, z roku 1962. Ďalej sa uvádza, že stroj poháňal tri piestové čerpadlá. Za minútu stroj dosiahol priemerne 13 zdvihov a tak za 24 hodín dokázal vyčerpať až 45 000 vedier vody, t.j. 2300 m3 vody. Na tie časy to bol vynikajúci výkon. Čerpadlo poháňané vodným kolesom, za 24 hodín vyčerpalo len 2 880 vedier vody, pritom na tento výkon spotrebovalo 180 000 vedier pohonnej vody. Výkon novobanskej „ohňovej mašiny“ sa rovnal výkonu štyroch gápľov, ktoré poháňalo dovedna 64 koní. Okrem G.M. Kortuma navštívil Novú Baňu aj učenec a cestovateľ J.G. Keyssler, člen londýnskej Royal Society, nemecký polyhistor F.E. Bruckman, ba po ňom aj slávny Francúz Charles de Montesquieu.
Po uplynutí deviatich mesiacov, za ktoré mal Potter postaviť stroj, mu Banská komora prestala vyplácať plat. Potter sa zadĺžil a hrozilo mu väzenie. Rôznym obchodníkom a remeselníkom v Novej Bani dlhoval za víno, mäso, pivo a iné veci 215 fl, 17gr. Oveľa viac však dlhoval mestu Nová Baňa. V roku 1724 vykázalo mesto, že Potter mu zostal dlžný, za potraviny, za stráženie stroja a iné veci 1224 fl. Mestský kapitán Rumor mu hrozil väzením.
Potter sa preto obrátil niekoľkými naliehavými listami na Hlavný komornogrófsky úrad v Banskej Štiavnici a na Dvorsku komoru vo Viedni. Žiadal plat aj na ďalších deväť mesiacov, teda od februára 1722, do mája 1723, spolu 2184 fl. V žiadostiach podával aj obsiahly rozbor príčin, prečo sa pretiahla stavba stroja, prečo stál viac ako bolo dohodnuté v kontrakte a prečo stroj pri poslednej skúške podal menší výkon ako to sľúbil. predlžovanie stavby odôvodňoval predovšetkým neskorým prideľovaním materiálu, veľkým časovým oneskorením pri zhotovovaní súčiastok a zmenou vo vyhotovení výtlačného potrubia, ktoré musel dodatočne predlžovať zhruba o 65m. Ani za neúmerne vysoké náklady sa Potter necítil byť vinný. Vyhováral sa na zlé hospodárenie so sumou, pretože sa z tejto sumy financovali aj veci, ktoré neboli v kontrakte dohodnuté. Na konci žiadosti Potter dodáva: Postavením stroja získal erár mnoho tisícové hodnoty a tak plat na ďalších deväť mesiacov, bude len nepatrným výdavkom, vzhľadom na osoh, aký eráru priniesol.
Assozierte Compagnie...
Aj napriek týmto argumentom musel Potter dlho čakať aspoň na čiastočne vybavenie svojej žiadosti. V apríli 1724 rozhodla Dvorska komora, že všetky náklady spojené so stavbou stroja bude niesť banský erár. Bolo preto nariadené, nahlásiť všetky dlhy, ale ich preplatenie sa uskutočnilo až o 6 až 7 rokov neskôr. V roku 1730 povolila Viedeň vyplatiť Potterovi plat za ďalších päť mesiacov, čo staval stroj vo výške 1184 fl. Ďalšie dlhy vo výške 1025 fl, vyplatili v roku 1731. Vtedy však už bol Potter vo veľkej núdzi a keď ho chcel banský erár udržať v stredoslovenskej banskej oblasti, musel mu poskytnúť finančnú pomoc.
V súvislosti so stavbou novobanského parného stroja treba objasniť vec, či sa na stavbe stroja Potter podieľal sám, alebo boli do stavby zainteresované aj iné osoby. Do úvahy preto musíme vziať dve skupiny ľudí, ktorí mu viac či menej pomáhali. Prvú skupinu tvorili osoby, ktoré prišli s Potterom z Anglicka. Už v prvej správe smerujúcej do Banskej Štiavnice sa písalo o dvoch osobách ktoré sprevádzajú Pottera. Prvou osobou bol Piere Sabethery, ktorý sa tiež vyznal v stavbe strojov, robil Potterovi tlmočníka a z jeho častých ciest sa dá usudzovať, že pomáhal Potterovi predovšetkým pri zaobstarávaní materiálu a súčiastok na stroj. Tou druhou osobou bol Potterov sluha Lumley, ktorý sa tiež vyznal v stavbe strojov a ktorý mal so sebou aj dcéru Amáliu Lumleyovú. Tá viedla Potterovi domácnosť až kým sa neoženil.
Druhú skupinu ľudí, ktorá bola zainteresovaná do stavby novobanského stroja ale pravdepodobne aj do stavby podobného atmosferického stroja vo Viedni tvorili: Josef Emanuel Fischer, Louis de la Haye a Jean Gril Costebadie. Potter s Fischerom tvorili pravdepodobne staviteľský základ. Dňa 1. septembra 1721, teda ešte pred odchodom do Novej Bani uzavrel Isaac Potter, pred notárom Adamom Alverom vo Viedni dohodu, ktorou dal Louisovi de la Hayemu a Jeanovi Grillovi Costebadiemu plnú moc vo všetkom najmä však čo sa týkalo záležitostí súvisiacich so stavbou novobanského čerpacieho stroja. Mohli v jeho mene vybaviť všetko potrebné a to buď ústne alebo písomne. Potter vopred súhlasil s tým, čo oni zariadia. Títo štyria spoločníci vystupovali aj v nasledujúcich rokoch spoločne ako „ Assozierte Compagnie“. Všetci štyria poznali technológiu čerpacieho stroja, najmä však Josef Emanuel Fischer mal podľa všetkého vynikajúce vedomosti z matematiky a mechaniky.
Po postavení čerpacieho stroja, odišiel Isaac Potter do Viedne. Pravdepodobne ešte pred stavbou stroja v Novej Bani, všetci štyria počítali s tým, že získajú tamojšie opustené a zatopené bane a že sa pokúsia v nich podnikať. No Potter sa pokúsil postupovať aj samostatne. Okolo 20. marca 1723, keď bol administrátor hlavného komornogrófskeho úradu z Banskej Štiavnice J. Aigner vo Viedni, predložil Potter dvorskej komore návrh na postavenie štyroch čerpacích strojov na závode Horná štôlňa Biber. Stavbu strojov mienil realizovať bez spoločníkov zainteresovaných do stavby stroja v Novej Bani. Keďže radcovia dvorskej komory neprejavili o tento návrh dostatočný záujem, uberali sa ďalšie Potterove snahy k založeniu účastinárskej spoločnosti. Už koncom apríla 1723 predložil Isaac Potter dvorskej komore vo Viedni päťbodovú žiadosť, v ktorej žiadal pre seba a svojich spoločníkov:
1.) Aby bola jemu a jeho spoločnosti zverená stavba čerpacích strojov v Banskej Štiavnici.
2.) Aby sa jemu priznalo privilégium na stavbu týchto strojov vo všetkých cisárskych a dedičných zemiach.
3.) Aby sa jemu a jeho spoločnosti pridelili novobanské bane.
4.) Aby sa im pridelili aj k baníctvu potrebné lesy, vody, cesty a ostatné náležitosti.
5.) Aby boli tieto bane oslobodené na 10 rokov od všetkých poplatkov, nech sú akékoľvek.
Tieto body tvorili aj obsah ďalších troch žiadostí, ktoré predložil v máji 1723 dvorskej komore a aj petície, ktorú poslal cisárovi Karolovi VI. Niektoré veci v žiadostiach ešte spresnil. Odvolával sa na kontrakt z roku 1721 v ktorom mu bolo sľúbené privilégium na stavbu „ohňových strojov“ a žiadal ho pre seba a svojich spoločníkov na 20 rokov. V jednotlivých žiadostiach uvádzal, načo všetko sa dajú čerpacie zariadenia použiť. V inom liste zasa žiadal odovzdať stroj do trvalého vlastníctva pre seba a svojich spoločníkov. Poukazoval na veľké riziko, ktoré vyplýva pre jeho spoločnosť, spojené s podnikaním v novobanských baniach a žiadal oslobodenie od všetkých poplatkov na 10 rokov.
Žiadal ponechať svojej spoločnosti všetko vyťažené striebro, vyňať ho spod povinnosti zmincovania a oslobodenie od povinnosti zamieňať zlato za limitovanú cenu, ale aby dostávali za marku 70 dukátov ( 1 marka či hrivna - 0,245 kg).
Dvorska komora poslala výťah z týchto žiadostí na vyjadrenie hlavnému komornogrófskemu úradu a banskému súdu v Banskej Štiavnici. Obe tieto inštitúcie sa vyjadrili kladne k žiadosti o pridelenie novobanských baní a poukázali na riziko s tým spojené. Mali však námietky proti oslobodeniu baní od poplatkov na desať rokov. Taký prípad nepoznali, pretože v praxi sa takéto privilégium udeľovalo najviac na 5 rokov a tak to aj odporúčali. Ďalej žiadali, aby sa pri udeľovaní baní postupovalo podľa platného Maximiliánovho banského poriadku.časť 19.
Potter dosiahol o čo žiadal...
Na schôdzi radcov dvorskej komory 18. júna 1723 sa všetky žiadosti prerokovali a prijali sa uznesenia:
1: ) Isaacovi Potterovi a jeho spoločníkom sa povoľuje prepožičať novobanské bane.
2: ) Dostanú k dispozícií tamojšie okolité lesy.
3: ) Ohňový stroj sa im zapožičiava na 5 rokov do bezplatného používania. Sú však povinný starať sa o stroj, udržiavať ho v dobrom stave a to na vlastné náklady.
4: ) Bane sa oslobodzujú na 5 rokov od akýchkoľvek poplatkov, no striebro a zlato sú povinní zamieňať v kremnickej mincovni. Povolilo sa však vyplácať za tieto kovy vyššiu cenu ako bola limitovaná.
Isaac Potter dosiahol v podstate všetko o čo žiadal, aj keď s menšími výhodami. Zaiste mali na to vplyv aj jeho priaznivci a záujemcovia o účasť na tomto podniku. Najväčšie zásluhy na tomto možno úspechu sa pripisujú Josefovi Emanuelovi Fischerovi. ktorý ako vyštudovaný architekt a stavebný inžinier sa v decembri 1722 stáva dvornym architektom. Udržoval blízke kontakty členmi dvorskej komory. V roku 1725 preberá po svojom otcovi miesto a stáva sa prvým dvorským architektom.
Ako sme už spomínali, veľkú poruchovosť stroja sa podarilo odstrániť Josefovi Emanuelovi Fischerovi a to až vo februári 1724. Naskytuje sa tu otázka, či táto poruchovosť nebola v určitej forme predstieraná a či nehrala do karát celej Potterovej spoločnosti. Pretože v samotnom kontrakte sa uvádza: Po skúške sa malo ponechať na rozhodnutí cisára, čo sa stane so strojom. Ak by stroj nechcel používať banský erár, mal sa dať do vlastníctva Potterovi ako odmena za jeho námahu. Možno sa Potter obával aby o stroj neprejavil záujem erár, možno by tým skrížil podnikateľské plány celej spoločnosti, ktorá zaiste svoj zámer exploatovať novobanské bane plánovala dávno pred tým.
Však ani Potter a zrejme ani jeho spoločníci nemali bližšiu predstavu o tom, čo znamená takéto podujatie. Znovuotváranie zatopených baní si vyžadovalo obrovský kapitál. Keby sa na to podujal banský erár, možno by to prinieslo väčší úspech ale súkromná spoločnosť bola vopred odsúdená na krach, hoci v nej boli bohatí a vplyvní ľudia.
Na obede u richtára...
Po súhlase dvorskych orgánov vznikla 20. 11. 1723 účastinárska spoločnosť, ktorá na jej ustanovujúcej schôdzi hlavných podielnikov, už prijala aj stanovy a boli dohodnuté rôzne formality. Za riaditeľa spoločnosti bol jednohlasne zvolený cisárov radca a osobný lekár Chevalier Pius Nicolaus Garelli, ktorý vlastnil 4 /64 banského majetku spoločnosti. Generál barón de Schmettau, veliteľ cisárskej stráže a jeho spoločníci mali tiež 4 64 a toľko vlastnil aj jeho brat, barón Karol de Schmettau. Generál de Schmettau spolu s grófom Caimom mali tiež po 6 /64 a jeho spoločníci 3 64, Jean Baptista Bossano a jeho spoločníci 4 /64, cisárov radca a lekár Jean Baptista Garelli a jeho spoločníci 4 /64, Jean Gottfried Helenbach 8/ 64, mesto Konigsberg ( Nová Baňa) 5 64 atď. Isaac poter a jeho traja spoločníci dostali spoločne 16/ 64, z ktorých patrilo Potterovi 5/ 64. S týmito štyrmi podielnikmi uzavrela spoločnosť samostatne dohodu. V porovnaní s ostatnými spoločníkmi, boli značne zvýhodnení, pretože sa podielali na stavbe stroja a na založení spoločnosti. Nemuseli napríklad platiť od svojich podielov príslušné výrobné náklady až do vyčerpania základného kapitálu spoločnosti, ktorý predstavoval 24 000 fl. Nesmeli však svoje podiely predať bez predchádzajúceho súhlasu spoločnosti. Boli povinný udržiavať stroj v takom stave aby bol schopný pracovať. Isaac Potter sa stal riaditeľom parného stroja. Od každého banského podielu mal dostávať ročne 24 florenov.
Novozaložená účastinárska spoločnosť dostala v Novej Bani takmer celé rudonosné územie so všetkými starými banskými dielami. Dňa 9. februára 1724 sa začalo s odčerpávaním vody zo zatopených baní. Správu novobanského banského závodu mal na starosti najprv Johan Gottfried Helenbach ale už v roku 1724 ho nahradil skúsený banský odborník Viliam Albert Deutgen. pochádzal z Aschenu, kde bol jeho otec lekárom. Deutgen prišiel do Novej Bane s dvoma dcérami. Postupne sa pre správu novobanských baní a stúp vyvinul dosť početný úradnícky aparát. Podľa všetkého po dodatočných úpravách, čerpací stroj pracoval pomerne dobre. Už v novembri 1724 bola väčšina baní odvodnená. Pravda, vodu bol treba stále odčerpávať.
Potter zapracoval do obsluhy stroja viac ľudí a tak sa mohol venovať aj iným veciam. Z niekoľkých záznamov banského súdu sa dá urobiť obraz o jeho osobných vlastnostiach. Už pri prvom pobyte v Novej Bani sa prejavil u Pottera sklon k pitiu alkoholických nápojov. V podnapitom stave bol prchký a svárny. Dňa 13. júna 1724 bol napríklad spolu s inými úradníkmi na obede u mestského richtára Jána Wolfa. Pri obede sa zaiste aj pilo. Po obede došlo medzi Potterom a banským majstrom Kirchenhoferom k ostrejšej výmene názorov, kvôli istému strojníkovi, ktorý Potterovi ušiel. Potter najprv banskému majstrovi vynadal, potom ho niekoľkokrát tak silno udrel do tváre, že krv striekala až na stenu. Dňa 13. decembra 1724 Potter zasa žaloval pisára závodu Jána Rudolfa Lea, že ho urazil a ublížil mu. Pisár sa však bránil tým, že mu Potter dal prvý zaucho. Veľmi časté spory viedol Potter s riaditeľom baní Deutgenom. Tieto spory mali pracovný ale aj súkromný charakter. musel ich riešiť nielen banský súd ale aj sám hlavný komorný gróf. Situácia sa trochu zlepšila, keď koncom mája 1726 prišiel za riaditeľa novobanských baní Potterov spoločník Jean Grill Costebadie.
Potterova svadba...
Aj napriek častým nezhodám s banským majstrom Deutgenom sa Potter zoznámil s jeho dcérou a chcel sa s ňou oženiť. Bránili mu v tom jeho neustále finančné problémy. Obrátil sa preto v roku 1726 na svojho priateľa a spoločníka Louis de la Hayea vo Viedni a požiadal ho o sprostredkovanie predaja jedného banského podielu. Keďže podľa stanov ťažiarstva bolo možné len so súhlasom ostatných členov spoločnosti, vyžiadal si na to De la Haye najprv súhlas riaditeľstva. Dostal ho pod podmienkou, že Potter predá svoj diel záujemcovi vo Viedni, nie niektorému z uhorských pánov. Istý viedenský obchodník javil o podiel skutočne záujem a to i napriek tomu, že jeho cena bola dosť vysoká – 4000 florénov. Louis de la Haye poslal teda predom Potterovi do Novej Bane 3000 fl. Dlh 1000fl. si zadržal. Náklady na skoro dvojročné zaopatrenie si nestiahol, pretože Potter naozaj súrne potreboval peniaze, bol aj zadlžený a tak chcel počkať, kým sa finančne trochu nepostaví na nohy. Medzitým bližšie neuvádzaný obchodník stratil však o podiely záujem a tak ostal podiel De la Hayemu. Práve tento predaj banského podielu spôsobil neskôr Potterovým dedičom veľké problémy.
Poskytnutá suma pomohla Potterovi asi aj k tomu, že mohol uzavrieť manželstvo s Máriou Jozefou Karolínou Deutgen. Bola to jedna z dvoch dcér riaditeľa novobanských baní Wiliama Alberta Deutgena. Druhá jeho dcéra Ľudmila Katarína sa vydala za Potterovho spoločníka Costebadieho. Potterov sobáš sa uskutočnil 14. júla 1726 v Novej Bani. Sobášil ich kňaz novobanského pôvodu, Martin Kidoncsek. V archívnom zápise sa píše: Premissis preamittendiss copulatus est dominus Isaac Potter juvenis machinae magister cum virgine Marie Josepha Carolina domini Vilhelmi Alberti Deutgen filia. Presenti testibus Georgio Wolf et Michaele Lansky. Samotný obrad sa pravdepodobne uskutočnil v kostole sv. Alžbety, v tzv. dolnom kostole, pretože horný kostol Narodenia Panny Márie bol od vpádu Turkov v roku 1664 až do roku 1725 v ruinách. Mesto Nová Baňa odpredalo časť svojich podielov na Althandli v novembri 1726 cisárskemu radcovi a komorníkovi grófovi Jánovi Gašparovi von Cobenzl aby za získané peniaze mohlo opraviť horný aj dolný kostol, spolu aj s baníckym špitálom. Farský kostol bol opäť vysvätený v roku 1729.
Finančná situácia sa ani potom Potterovi veľmi nezlepšila. Potter sa snažil predať aj ostatné banské podiely, o ktoré vraj mal záujem biskup z Namuru, ktorý bol pôvodom Angličan a s Potterom udržoval spojenie. Potter ich plánoval predať, nie lacnejšie ako 15000fl.
Spoločnosť sa rozrastá, peniaze sú fuč...
O banské podiely v Novej Bani bol v tomto období veľký záujem, pretože bane sa ukazovali veľmi sľubné. Z pôvodných 64 podielov sa postupne utvorilo 256. Vedenie spoločnosti obmedzovalo prístup k podielom „ uhorským pánom“ a predávalo ich záujemcom z cisárskeho dvora a cudzincom. V polovici roka 1726 vlastnilo podiely v banskej účastinárskej spoločnosti už okolo 40 účastinárov. Medzi nimi boli také osobnosti ako Mons. de Bourg, francúzky rezident vo Viedni 1/64, dvorsky kancelár gróf Zinzendorf 1/64, Angličan Dudley Folley z Londýna 4/64, vyslanec Janova markíz d´Oria 1 64 a iní. Účastiny sa predávali za dosť vysoké ceny. Dňa 23. júla 1726 kúpil napríklad Ján Michal von Puchberg, cisársky správca strelného prachu vo Viedni, polovicu banského podielu 1/128 za 1700 fl. V novembri 1727 mala spoločnosť už okolo 50 účastinárov. Okrem už spomenutých mal v nej podiely aj generál St. Saphorin, bývalý anglický veľvyslanec na viedenskom dvore, markíz Giuseppe Solar di Bregio, vyslanec Sardinie, Abbé Striklond, biskup z Namur, parmský vyslanec gróf Giuseppe von Salvatico, lotrínsky vyslanec barón von Ianguemain, zástupca Vatikánu Abbé Anton Merenda, vyslanec z Lukána opát Wany a iný. Z Uhorska bolo len deväť podnikateľov členmi tejto spoločnosti.
Už v roku 1726 no najmä v priebehu roka 1727 sa finančný stav spoločnosti rapídne zhoršil. Základný kapitál sa vyčerpal. Dňa 16 februára 1726 vypukol štrajk baníkov pre nevyplatenie mzdy. Hrozilo zatopenie šachty Althandel, preto kramrichter Trstiansky v úsilí zachrániť situáciu, povolal so súhlasom komorného grófa šesť haviarov z Vindšachty (Štiavnické Bane), ktorí mali zachrániť banský závod pred katastrofou. Pôvodcovia štrajku Andrej Bajerský, Tobias Probner a Juraj Windisch boli uväznení, odsúdení na telesné tresty a prepustení z práce. Vtedy mala spoločnosť ešte dostatok kapitálu aby dala veci rýchle do poriadku. Začiatkom roka 1727 si vymohla aj zvýšenie ceny za zamieňané zlato striebro. Za marku striebra mala mincovňa v Kremnici platiť spoločnosti 20 fl. 30 gr. a za marku zlata 78 dukátov. Zdá sa že v roku 1727 sa v Novej Bani uvažovalo s výstavbou ďalšieho ohňového stroja. Dá sa to usudzovať z rozhodnutia Viedne, ktoré poslala 10. augusta 1727 Hlavnému komornogrófskému úradu do Banskej Štiavnice. Nariaďovalo sa v ňom, že sa novobanskému ťažiarstvu majú z Banskej Bystrice poskytnúť základné materiály pre stavbu nového ohňového stroja, ako meď, železo, olovo.
Isaac Potter je na dne...
Stroj sa už ale nestaval. Účastinári spoločnosti už neboli ochotní investovať väčšie sumy. Medzi podnikateľmi sa čoraz viac začala prejavovať nejednotnosť a v banskej výrobe neporiadok. pohromu zavŕšil útek riaditeľa baní Jeana Grilla Costebadieho, ktorý vzal so sebou aj pokladnicu spoločnosti a pripravil ju tak o niekoľko tisíc zlatých. Hlavný komorný gróf Sternbach poslal síce banskému majstrovi v Novej Bani Wilidienerovi 30. decembra 1727 list, v ktorom ho upozorňoval na možnosť Costebadieho úteku a žiadal, aby ho dal tajne strážiť. Skôr však ako sa podarilo list doručiť, Costebadie ušiel.
Napriek tejto nepriaznivej situácií sa však našli v spoločnosti aj jednotlivci, ktorí chceli pokračovať v ťažbe, lebo 14. februára 1728 navrhol banskému majstrovi v mene členov spoločnosti gróf Solar Marchése di Breglio odvodniť zatopenú šachtu Karol. Preto spoločnosť plánovala postaviť nový čerpací stroj, stupy a získať aj väčšie množstvo povrchovej vodnej energie. Celý projekt sa odhadoval na 20 000 zl. a pokladali ju za jedinú možnosť záchrany novobanského baníctva v budúcich rokoch.
Návrh sa ale nerealizoval najmä pre nesúhlas a vzájomné nezhody členov spoločnosti. Rozpad spoločnosti bol už iba otázkou času, preto na návrh komorského grófa súhlasila Dvorska komora s prevzatím podielov spoločnosti. V tomto období sa zle vodilo aj Potterovi, dňa 27 marca písal riaditeľovi spoločnosti do Viedne, že je vo veľkej biede. Len z času na čas niečo dostane, čo mu nestačí ani na živobytie. 18. apríla zasa napísal, že už 15 mesiacov nedostal riadny plat. Bol už rozhodnutý odísť z krajiny, no zdá sa, že nemal na to finančné prostriedky.
Potter sa dostal do ešte horšej finančnej tiesni. Veritelia vymáhali dlhy. Uchýlil sa preto aj so svojim sluhom do Viedne, kde ho opäť prichýlil jeho starý priaznivec Louis de la Haye. Manželku nechal v Kyslej pri Hodruši, kde bol zamestnaný jej otec. Vo Viedni si Potter znovu požičiaval peniaze, no začali sa hlásiť starí veritelia. Tak podal na neho žalobu istý Dove Wiliamson, cisársky hodinár a Potterov krajan, pre dlh 489 florénov, ktorý s úrokmi už činil asi 650 fl. Potter nemal z čoho platiť a starí priatelia už nepomohli. Preto musel pred veriteľmi z Viedne zutekať. Vrátil sa na stredné Slovensko.
Isaac Potter podnikateľ....
Spoločnosť však mala o neho naďalej záujem, pretože 14. februára 1728 písal gróf di Breglio hlavnému komornému grófovi Sternbachovi, že sa o Pottera postarajú tak, aby mal dosť finančných prostriedkov na živobytie i na platenie výdavkov na štyri banské podiely, ktoré ešte stále vlastnil. Žiadal však hlavného komorného grófa, aby dal Pottera strážiť a zabránil mu v úteku. Dozor nad ním mal byť však tajný.
V rokoch 1727 – 1728 sa Potter venoval nielen baniam v Novej Bani, ale skúšal šťastie aj ako podnikateľ. Spolu s Costebadiem mutovali baňu v Baba – Doline pri Pukanci. Baňa však nepriniesla očakávaný rýchly zisk a na dlhšie podnikanie a väčšie investície neboli financie. preto ju podnikatelia v roku 1728 opustili. Robotníkom zostal dlžný na mzdách 68 fl. 22 gr.
Keď Potter videl, že jeho ohňový stroj nemá budúcnosť, pričom predvídal aj rozpad a krach spoločnosti, pustil sa do podnikania. Na Veľkom Poli neďaleko Horných Hámrov, našiel ložisko železnej rudy a 18. decembra 1727 žiadal Banský súd v Novej Bani o údel. Záujem o ťažbu malo aj mesto Nová Baňa, viacerí novobanskí mešťania a iní. Potter vytvoril banskú spoločnosť „ Polnischer Eisen-Bergwerck“ a 2. novembra 1728 žiadal Banský súd o zápis členov spoločnosti. Pretože prevažná časť Veľkého Poľa patrila reholi Paulínov a nálezisko železnej rudy sa nachádzalo na ich území, uzavrel Potter s Paulínmi dohodu, podľa ktorej sa Paulíni zaviazali, že nepoškodia banskú ťažbu, najmä nebudú pri banskom závode čapovať pivo, pálenku a víno a uhlie budú prednostne predávať tomuto ťažiarstvu. Paulíni žiadali od ťažiarstva počas prvých troch rokov 7 centov železa, potom každý rok 10 centov. Súčasne si nárokovali na 1/16 podielu spoločnosti. Spoločnosť si vyhradila, že Paulíni nebudú prekážať, ak by v budúcnosti rozširovala ťažbu. Za rehoľu podpísali zmluvu Adam Selli, prior, Adalbert Bako, prefekt, a Karol Reddi, profesor filozofie. Za spoločnosť Izák Potter, zaslúžilý riaditeľ slávneho novobanského ťažiarstva ( Isaac Potter einer loblicher Konigsberger Gewerkschaft Direktor).
Krach účastinárskej spoločnosti...
Situácia v Novej Bani sa zatiaľ neustále zhoršovala. Od 3. apríla 1728 prevzala síce časť banských podielov v mene banského eráru banskoštiavnická banská komora, ale úplný zanik ťažiarstva nezastavil ani energický zákrok hlavného komorského grófa Sternbacha. Ten pre úpadok ťažby v šachte Althandel a pre tušiaci sa rozpad spoločnosti 8. apríla 1728 nariadil banskému majstrovi, zanechať hlboké dobývky v šachte Althandel, v južnej a severnej čelbe. Počet haviarov prikázal znížiť na šesť, zrušiť úkolovú prácu a podľa jeho uváženia prepustiť z práce štajgra. Namiesto neho mal ustanoviť dozorcu s týždenným platom 35 grošov. Podľa uváženia mal zlikvidovať aj skúšobňu rudy a vyťaženú mal posielať na skúšku do Banskej Štiavnice. Súčasne nariadil prepustiť taviča rudy, banského inžiniera, strážcu banských jarkov, tesárov a remenára, ktorý šil postroje pre kone. Gápeľ mal pracovať iba na jednu zmenu, zvyšných robotníkov nariadil prepustiť a znížiť mzdu banského kováča. Podklady na mzdy baníkov mal vyhotoviť účtovník štiavnickej komory. Tieto opatrenia mali v podstate znížiť prevádzkové náklady.
Skúška kovnatosti rudy 19. novembra 1728 zo šachty Althandel dopadla nepriaznivo. Nádeje na veľké zásoby zlatej rudy v šachte Althandel sa týmto definitívne rozpadli. Komisia odborníkov dňa 19. júla prehliadla šachtu a jej priľahlé štôlne a rozhodla sa zanechať hlboké dobývky. Stroje vytiahli na povrch a „ohňový stroj“ dňa 23. júla, ráno o 8. hodine definitívne zastavili. Dôvody na takéto rozhodnutie vyplývali najmä zo straty 8887 zl. 48 gr. ktorú spoločnosť vyprodukovala od 3.apríla 1728 do 6. augusta 1729. Voda v šachte postupne stúpala. Najprv rýchlo, potom pomalšie až konečne 17. júla 1730 dosiahla úroveň dedičnej štôlne, t.j. o 28 siah a 64 cólov.
Dňa 12. augusta 1729 na Althandli zanechali podiely všetci účastinári, takže sa spoločnosť definitívne rozpadla. Isaaca Pottera poväčšine opustili aj všetci priatelia ktorí dúfali, že sa pomocou jeho čerpacieho stroja dostanú k bohatým ziskom. Bol tu však ešte niekto, kto mal o Pottera a o jeho znalosti záujem. bol to banský erár, ktorý vlastnil v tom čase na strednom Slovensku prevažnú väčšinu baní a ktorý ako jediný mohol jeho stroj naozaj využiť.
Potter v službách eráru...
V rokoch 1730 – 1731 sa viedenskí i banskoštiavnickí banskí úradníci začali vážne zaoberať otázkou využitia týchto alebo iných strojov na odvodnenie banskoštiavnických baní. Výdavky na ťažné kone pri gáploch boli totiž príliš vysoké. Viedeň odporučila brať do úvahy Potterov stroj, a to najmä preto, že v okolí Banskej Štiavnice bol veľký nedostatok dreva a pri neďalekej obci Ilja sa našlo uhlie, takže by nebol problém ani s palivom. Ložisko uhlia našiel Ernest Durchlasser. Bolo na majetkoch grófa Koháryho.
Uhlie bolo však nekvalitné a pri horení vydávalo málo tepla. Potter, ktorý sa v banskoštiavnickej hute pri pokusoch zúčastňoval, predpokladal, že Ilijské uhlie, bude v hĺbke kvalitnejšie. Začala sa preto hĺbiť šachta, ale tú zaliala voda. Ani ďalší pokus, pri ktorom zmiešali minerálne uhlie s dreveným sa nepodarilo. Preto sa Potter spojil s kapitánom anglickej lode a staviteľom Thomasom Pridgesom, ktorý mal doviesť kvalitné uhlie, aby sa s ním dali robiť pokusy.
O Pottera ako vynikajúceho odborníka mal stále záujem komorský gróf Ján Andrej Wenzel von Sternbach, lebo chcel, aby podobné ohňové stroje staval aj na Vindšachte (Štiavnické Bane). Jeho zásluhou dostal Potter plat so spiatočnou platnosťou, ba v priebehu roka 1731,Viedeň zaplatila aj jeho staré dlhy a od júna 1732 mu povolila vyplácať týždenne 4 zlaté. V rokoch 1730 – 1731 postupne predal svoje podiely na Veľkom Poli, prevažne záujemcom z Banskej Bystrice. Jeho účasť na železorudnom baníctve na Veľkom Poli sa skončila, hoci spoločnosť tu podnikala do roku 1739.
Isaac Potter teda v roku 1730 odišiel z Novej Bane do Banskej Štiavnice, kde sa intenzívne zaoberal pokusmi vykurovať pece na tavbu rudy, minerálnym uhlím. Pokusy sa robili v hute v Banskej Štiavnici ale aj na „ohňovom stroji“ v Novej Bani. Potter na ňom skúšal za aký čas dokáže uhlie privezené z rôznych nálezísk, uviesť stroj do činnosti. Pre veľmi zlú kvalitu uhlia boli však tieto pokusy neúspešné.
Čerpanie vody v banskoštiavnických baniach bolo stále takým pálčivým problémom, že nútilo komorských úradníkov hľadať nové možnosti. Novému stroju sa po novobanských skúsenostiach veľmi neverilo. Para bola stále neznáma sila, ktorú nepoznali, nevedeli s ňou kalkulovať a prepočítať jej výkon. Neboli si istý, či dvakrát väčší stroj, podá aj dvakrát väčší výkon. Isaac Potter stále tvrdil, že postaví výkonnejší stroj (tvrdil, že mu môžu hlavu odrezať, ak nebude mať nový stroj taký výkon ako je to potrebné). na základe nariadenia Viedne, poslal hlavný komorný gróf Sternbach 9. decembra 1731 Dvorskej komore, rozsiahli rozbor, ktorý mal rozhodujúci význam aj pre ďalší Potterov osud.
Bol taký skutočne?
Aby sa štiavnické bane udržali „ohňový stroj“ bol jedinou možnou záchranou. Stroj však musel byť výkonnejší ako novobanský. V Banskej Štiavnici bolo treba vyčerpať za 24 hodín 12 000 vedier vody do výšky 65 siah. Potter sa zaručoval svojim životom, že postaví stroj, ktorý vyčerpá do uvedenej výšky bez ťažkostí 14 000 vedier. Sternbach a ostatný úradníci sa však domnievali, že by sľúbil hocičo, len aby dostal povolenie na stavbu ďalšieho stroja. Sternbach, ktorý Pottera dobre poznal a veľa pre neho urobil, tvrdil, že sa nemožno spoľahnúť na jeho sľuby, lebo jeho vedomosti z matematiky a mechaniky sú slabé. Potter bol vraj predovšetkým praktik, bez hlbších teoretických vedomostí. Ako ďalej napísal do Viedni, obával sa či je možné zveriť Potterovi takúto zodpovednú úlohu. Je to veľmi dobrý človek a dá sa s ním dobre vyjsť ale len keď je triezvy. Keď pije, prevýši v grobianstve aj Anglických námorníkov. Sám ho vraj už veľakrát presviedčal aby to nechal. jeden čas ho všade brával so sebou, aby si od pitia odvykol, ale keď sa mu naskytla príležitosť, znovu upadol do starého zvyku. Toto boli okolnosti, pre ktoré hlavný komorný gróf navrhol aby sa v tejto veci obrátili na baróna Fischera. Jednoznačne sa teda Sternbach zasadil za to, aby konkrétne návrhy vypracoval alebo o nich rozhodol Josef Emanuel Fischer, ktorý bol vtedy už radcom Dvorskej komory. Mal totiž výborné teoretické vedomosti a vyznal sa v stavbe čerpacích strojov. Pottera počas stavby strojov navrhol podriadiť banským úradníkom, a prideliť mu dvoch expektantov, ktorých by zaučil do stavby a obsluhy strojov. Keď bude stroj postavený, môže byť Potter jeho riaditeľom, ale opäť tak, že bude pod dozorom dvoch banských úradníkov. Plat mu navrhli 400 fl. ročne hoci Potter žiadal 500 fl. Táto Potterova charakteristika možno vysvetľuje jeho stálu zadlženosť, časté spory a podľa všetkého aj predčasnú smrť.
Však v súvislosti s touto správou si však treba položiť aj otázku, či gróf von Sternbach nebol v spojení s Fischerom a či mu túto veľkú príležitosť úmyselne neprihral. Obaja boli totiž nemeckej národnosti a barón Fischer patril medzi vplyvné osobnosti, keďže v tomto čase sa stal aj radcom dvorskej komory. Je viac než isté, že Fischer mal o stavbu čerpacích strojov záujem a aby svoj zámer mohol aj zrealizovať, potreboval niekoho, kto by takpovediac potopil Pottera. Či teda bola všetko pravda čo Sternbach o Potterovi napísal celkom isté nieje.
Zmluva s Josephom Emanuelom Fischerom..
20. marca 1732, teda o tri mesiace neskôr, Viedeň oznámila, že radca dvorskej komory, architekt J.E.Fischer podal návrh na odvodnenie baní v Banskej Štiavnici. Sľubuje tím ušetriť výdavky na čerpanie vody a odvodniť hĺbky na Vindšachte. Súčastne nariadila Viedeň Sternbachovi, aby pripravil návrh kontraktu. Ten sa s ním poponáhľal, lebo už 9. mája mu dvorská komora poslala k nemu pripomienky. V nich sa okrem iného písalo, že ak je pri stavbe strojov potrebný aj Isaac Potter, poskytuje sa mu týždenný plat vo výške 8 fl. a dávajú sa mu k ruke dvaja mladí expektanti.
S uzavretiu kontraktu sa poponáhľala aj Viedeň. Obe strany ho podpísali 8. júla 1732 a 16. augusta ho schválil aj cisár Karol VI. Fischer sa v kontrakte okrem iného zaviazal, že postaviť na Vindšachte dva „ohňové stroje“, ktoré budú v každom čase schopné vyčerpať 17 – 20 000 vedier vody z 5. na 7. obzor, čo je asi 57 siah ( cca 120m). Suma na stavbu stroja predstavovala 15 – 18 000 fl. v mesačných splátkach po 1500 fl. Fischer mal z tejto sumy dostávať na cestovné trovy 600 fl. Komora sa zaviazala dodávať pre postavené stroje palivo a to buď drevo, alebo použiteľné minerálne uhlie. Za hotové a funkčné stroje mal Fisher dostávať týždenne 250 fl, za obidva stroje 500 fl.
Z týchto peňazí mal udržiavať nielen stroje ale aj budovy, platiť ľudí ktorí ich obsluhovali a v prípade ak by vodu nestačili odčerpávať, mal z nich platiť aj konský gápeľ.
Ľudí k strojom mal právo prijímať a prepúšťať len Fischer alebo ním ustanovený strojný inšpektor. Keď bude dosť vody pre štangenkunsty a čerpacie stroje budú stáť, dostane Fischer týždenne len 50 fl. za jeden stroj. V kontrakte sa zakotvilo aj jeho privilégium, že za 12 rokov nesmie v celej monarchii nikto iný postaviť podobný stroj. Fischerovi sa stroje prenajímali na osem rokov od začatia prevádzky. Po ich uplynutí má Fischer alebo jeho dedičia odovzdať oba stroje so všetkými náležitosťami banskému eráru. Ďalej sa musel zaviazať, že zaučí k stavbe strojov a k ich obsluhe dvoch, troch praktikantov, ktorých určí Hlavný komornogrófsky úrad. Komora sa ešte zaviazala, že uzavrie kontrakt len s Fischerom ak bude treba postaviť v budúcnosti ďalšie stroje, no vyhradila si právo určiť ich výkonnosť.
Aj keď kontrakt s Dvorskou komorou uzavrel Fischer, participovali na ňom aj Potter, Louis de la Haye a Jean Grill Costebadie. Potterovi patrilo 5/32 zo ziskov, ktoré budú plynúť zo stavby nových čerpacích strojov.
Novobanský stroj presťahoval Potter na Kyslú..
Po uzavretí kontraktu sa Fischer odobral do Banskej Štiavnice. Vedením prác pri stavbe obidvoch strojov pri šachte Jozef poveril samozrejme Pottera. Koncom septembra bola už suma 15 000 fl. na stavbu stroja vyčerpaná, no stroje ešte neboli celkom hotové a tak Viedeň povolila ešte ďalších 3 000 fl., ktoré mal poskytnúť Soľný úrad v Ružomberku. Začiatkom októbra 1733 sa robila so strojmi prvá skúška. Za banský erár sa jej zúčastnil správca baní Kirchner, ktorý sa pred 11 rokmi zúčastňoval skúšok v Novej Bani. Počas skúšky sa ukázali niektoré nedostatky, ktoré mal podľa nariadenia Viedne odstrániť sám Fischer. Druhá skúška sa uskutočnila začiatkom novembra. Zúčastnil sa jej opäť Kirchner ale aj Hlavný komorný gróf Sternbach. Počas skúšky došlo k sporom medzi Kirchnerom a Fischerom, preto Viedeň doporučila urobiť ešte jednu skúšku. Začiatkom januára 1734, boli obidva stroje hotové a začali pracovať. Potter bol teda na stavbe týchto strojov plne zainteresovaný, viedol konkrétne práce a iste pomáhal aj pri zhotovení plánov a ich rozpočtov. Mal totiž so stavbou aj s obsluhou najlepšie skúsenosti.
V roku 1732 mal Potter znovu dočinenia aj s novobanským strojom. Niekedy v máji 1732 sa totiž obrátil na Dvorsku komoru vo Viedni, poľný maršal Ján Pálfi, ktorý bol principálom ťažiarstva štôlne Nanebovzatia P. Márie v Kyslej pri Hodruši so žiadosťou o prepožičanie novobanského „ohňového stroja“. V žiadosti uviedol, že postavenie stroja stálo Dvorsku komoru nemalú investíciu a že už niekoľko rokov stojí nevyužitý. Ťažiarstvo postavilo už pri bani štangenkunst, ale potrebovalo by aj čerpací stroj. Viedeň súhlasila so zapožičaním stroja na tri roky s podmienkou, že ho ťažiarstvo vráti v dobrom stave, alebo dá postaviť pre banský erár iný čerpací stroj. Viedeň tiež určila, že ťažiarstvo, smie rúbať pre stroj palivové drevo len v lesnom obvode, ktorý určí Hlavný komornogrófsky úrad a že má pre vykurovanie stroja používať aj minerálne uhlie. Demontážou, presťahovaním a znovupostavením stroja poverilo ťažiarstvo Pottera, za odmenu 30 dukátov. Po uplynutí troch rokov, navrhol Hlavný komorný gróf presťahovať stroj na šachtu Pacher v Banskej Štiavnici. Tu stopy po novobanskom „ohňovom stroji“ končia. Či sa stroj na šachtu Pacher naozaj presťahoval nie je dokázané, pretože sa o presťahovaní stroja zatiaľ nenašla žiadna zmienka.
18. februára 1745 na poludnie zomiera Isaac Potter..
Oba Fischerove „ohňové stoje“ postavené v roku 1733 na šachte Jozef sa osvedčili. Až do naplnenia štiavnických jazier vodou v roku 1734, kedy sa dali do chodu lacnejšie štangenkunsty, pracovali dobre a spoľahlivo. Preto sa cisár na návrh radcov dvorskej komory rozhodol postaviť ďalšie dva stroje na šachte Magdaléna, ktoré mali čerpať vodu zo siedmeho obzoru Piroch na Hornú Bíberovú dedičnú štôlňu. Výškový rozdiel medzi uvedenými banskými dielami bol 53 siah. Dvorská komora uzavrela už v júni 1734 s Fischerom nový kontrakt na postavenie ďalších dvoch strojov. Ten sa v podstate zhodoval s tým prvým, odsúhlasila sa v ňom však hneď výška sumy 18 000 fl. Keďže stroje nemuseli čerpať toľko vody ako predchádzajúce, priznal sa po postavení týždenný poplatok od jedného stroja len 200 fl. ak pracovali, ak nepracovali malo sa platiť za stroj 50 fl. Potterovi sa stanovil týždenný plat 8 fl., po dobu 26 týždňov, teda predpokladanej dĺžky stavby strojov.
Fischer aj s Potterom v roku 1734 začal teda stavať na šachte Magdaléna ďalšie dva stroje. Potter bol zároveň riaditeľom aj prvých dvoch strojov, postavených na šachte Jozef. V decembri 1734 však začal Potter chorľavieť. Liečenie nepomáhalo. Hlavný komorný gróf Ján Nepomuk Mitrovský urobil preto opatrenia, aby stroje mohli pracovať ďalej a aby sa nepotratili súčiastky pripravené na ďalšie dva stroje. Poveril pomocníka pri stavbe strojov, erárneho úradníka Františka Feltonera a expaktanta Jána Adama Artnera, aby na všetko dozerali. Potter cítil aj sám, že sa jeho stav zhoršuje. Zašiel preto 1. februára 1735 na Banský súd do Banskej Štiavnice, vzal so sebou aj svojho pomocníka Feltonera a chcel tam napísať testament. Bol však tak chorý a slabý, že ho nevládal ani nadiktovať. Napísal mu ho teda na druhý deň pomocník banského pisára Andrej Pachlinger. Potter testament podpísal, pritlačil naň svoju pečať a podpísali ho aj štyria prítomný svedkovia: Emrich Rust, František Feltoner, Pavel Trenčiansky a Andrej Pachlinger. Dňa 18. februára 1735 napoludnie Potter zomrel ako 45-ročný na Vindšachte, kde býval.
Potterov testament...
V testamente poručil Potter najprv 100 zlatých opusteným vdovám a sirotám. manželke zanechal všetok hnuteľný majetok. Z peňazí, ktoré mal dostávať podľa kontraktu, uzavretého so spoločníkmi na stavbe ohňových strojov (Hern Feuer- Machin Assocyrten), odkázal tiež polovicu svojej manželke. Druhú polovicu z týchto peňazí zanechal svojej matke a po jej smrti bratovi a sestrám. Na dve časti sa mali rozdeliť aj 30 dukátov, ktoré mu dlhovalo ťažiarstvo Nanebovzatia P. Márie za presťahovanie novobanského stroja. Svojmu sluhovi Lumleymu zanechal ako almužnu na každé štyri týždne 1 fl. a to na osem rokov. Nakoniec si želal, aby sa z jeho pravidelných príjmov zaplatili všetky jeho dlhy.
Banský súd považoval testament za právoplatný a urobil opatrenia na jeho vykonanie. Oznámil teda jeho obsah aj Potterovej matke, ktorá žila v Anglicku, prostredníctvom Anglického veľvyslanca vo Viedni.. Hester Potter vyslala do Európy svojho syna Abraháma, ktorý bol tiež inžinierom a pracoval pri stavbe čerpacích strojov v Newcastle a splnomocnila ho prevzatím dedičstva.
Abrahám Potter prišiel na Slovensko pravdepodobne v roku 1740. Predpokladal, že po smrti jeho brata niet odborníka na stavbu a obsluhu atmosferických parných strojov. Vyjadril ochotu vykonať na existujúcich strojoch rozličné zdokonalenia aby nevyžadovali obsluhu. Ponúkal sa i za riaditeľa týchto strojov. Abraháma Pottera so strojmi oboznámili dozorcovia ohňových strojov František Feltoner a Ján Adam Artner, ktorí k celej záležitosti podali aj odborné vyjadrenie. Z neho vyplýva, že Abrahám Potter bol presvedčený o tom, že Fischerove stroje sú len kópiou stroja jeho brata v Novej Bani. Keď ho oboznámili s novými technickými prvkami strojov, priznal že sa mýlil. Dokonca pripustil i to, že ani materská krajina týchto strojov Anglicko, nemá také dokonalé stroje.
Proti testamentu však protestoval Louis de la Haye. Tento spor s Poterovými dedičmi sa ťahal až do roku 1745. Vymáhal najmä 3000 fl., ktoré poskytol Potterovi ešte v roku 1726 za účastinu, ktorú odkúpil od Pottera. Účastinu vraj nechcel pre seba ale ju chcel len sprostredkovať. Ďalšie peniaze požičiaval Potterovi pri rôznych príležitostiach a 500 fl. žiadal zato že v roku 1729 Potter aj so svojim sluhom dlhší čas vo u neho Viedni býval aj sa stravoval. Celková požadovaná suma činila 5500 fl.
Aj keď Banský súd v Banskej Štiavnici vyniesol ako prvostupňová inštancia rozsudok v prospech Louisa de la Haye, Hlavný komorný gróf Mitrovský sa však ako revízne fórum priklonil na stranu Poterových dedičov.
Ohňové stroje po Potterovej smrti...
Fischer zveril dozor nad oboma hotovými strojmi a nad výstavbou ďalších svojmu starému spoločníkovi Costebadiemu. Ten bol však tiež chorý a tak sa Fischer tiež viac zdržoval na Vindšachte, kde mal vlastný byt. O jeho dlhšom pobyte svedčia jeho návrhy na rôzne vylepšenia rôznych technických zariadení. Veľmi dobre sa napríklad osvedčil jeho návrh kónických bubnov pri konských gáploch. V priebehu roka 1735 sa dokončili oba stroje pri šachte Magdaléna. Do chodu ich uviedli v októbri 1735.
4. augusta 1736 uzavrela Dvorska komora s novopečeným „barónom“ Fischerom tretí kontrakt. Fischer sa v ňom zaviazal, že pri šachte Jozef postaví ešte jednu strojovňu a presťahuje do nej oba stroje zo šachty Magdaléna. Stroje mali čerpať vodu tak ako dovtedy, t.j. z obzoru Piroch na Bíberovú dedičnú štôlňu. Na šachte Magdaléna mal barón Fischer postaviť nový, v poradí piaty čerpací stroj, ale značne väčší a výkonnejší, ako boli predchádzajúce. Dostal naň 10 000 fl., v mesačných splátkach o 2000 fl. Po postavení mal Fischer dostať opäť stroj do prenájmu a za čerpanie vody mal dostávať týždenne 200 fl. Pri stavbe tohto stroja výdatne pomáhal Feltoner. V decembri 1738 bol aj tento stroj hotový a začal pracovať.
Na šachte Jozef teda pracovali štyri parné stroje až do roku 1766. Prvé dva stroje poháňali každý vlastným čerpacím sútyčím kaskádu šiestich piestových čerpadiel, ktoré čerpali vodu z Pirochovho horizontu, po úroveň Bíberovej dedičnej štôlni. Vertikálna výška čerpanej vody predstavovala 50,5 siah, teda 102 m. Druhé dva stroje poháňali kaskádu siedmich piestových čerpadiel (3+4), ktoré čerpali vodu z 5. Sargoziho horizontu na Pirochov horizont, teda do výšky 57 siah čiže 115,5 m. Môžeme si teda predstaviť aké obrovské konštrukčné či prevádzkové ťažkosti muselo spôsobovať usporiadanie štyroch čerpacích sútyčí v jednej šachte. Pritom boli dĺžky týchto sútyčí mimoriadne veľké. Postupne asi po 50 m sa zväčšovali. Tieto dĺžky dosahovali kolmú dĺžku až 215 m. A predsa toto usporiadanie sa podarilo udržať desiatky rokov v prevádzke. Pri tejto šachte pracoval aj jeden konský gápeľ (Fross-Kunst).
V roku 1766 dokončili zo šachty Jozef prekop do novovybudovanej nižšie položenej dedičnej štôlne cisára Františka. Preto nebolo potrebné viac čerpať banské vody až na úroveň Bíberovej dedičnej štôlne. Od tých čias čerpali vodu z 5. Sargozyho horizontu iba do výšky 34,4 m, sústavou dvoch dvojitých piestových čerpadiel po úroveň novovybudovanej štône. Preto boli dva čerpacie stroje odstavené z prevádzky.
Čerpací stroj postavený v roku 1738 na šachte Magdaléna čerpal banské vody zo siedmeho na piaty horizont a to do výšky 32 siah, teda 64 m.
Na prelome rokov 1736-1737 sa vodohospodárska situácia v Banskej Štiavnici a jej okolí značne zlepšila postavením nových záchytných jarkov a budovaním tajchov. Úradníci preto navrhovali prikloniť sa k menej nákladnej verzii a odčerpávať vodu pomocou štangenkunstov.
Koniec Newcomenových strojov na Slovensku.
Prvé dva stroje, ktoré boli v správe baróna Fischera podľa kontraktu mali pripadnúť banskému eráru 6. a 16. januára 1742, teda po uplynutí 8 rokov od začatia činnosti. Fischer mal zo strojov značný zisk. Dňa 16. novembra 1741 sa obrátil na komoru so žiadosťou, aby mu stroje boli ponechané až do smrti. V liste poukázal na to, že týmito strojmi sa nedosiahla len istota a kontinuita baníctva, ale že sa v porovnaní z predchádzajúcimi výdavkami na črpanie banských vôd, ktoré činili ročne okolo 70 000 fl. ušetrilo každý rok asi polovica. Za osem rokov to bola nemalá suma. Aby dostal stroje do ďalšej správy, Fischer značne znížil požiadavky. Podarilo sa mu vraj nájsť značné množstvo paliva, uhlia, čím mienil ušetriť lesy. Za jeden stroj žiadal týždenne len 100 fl. a mzdy pre robotníkov. Erár mal tiež financovať opravy. Ak stroje nebudú pracovať, žiadal na každý týždeň 50 fl. Na premývanie haldy Spitaler bol ochotný dodávať teplú vodu zo strojov zdarma.
Komorný gróf neodporučil Viedni splniť túto Fischerovu žiadosť, pretože sa práve dokončilo Pachómiovo aj Veľké Richňavské jazero, takže vody na čerpanie štangenkunstami malo byť dosť. Okrem toho napísal, že sa ťažko pracuje, keď o jednej veci rozhodujú dvaja. Kým komora má záujem o čo najrýchlejšie odčerpanie banských vôd, majiteľ stroja a jeho personál zasa, aby stroj čo najdlhšie pracoval. Keď budú stroje patriť komore, bude platiť len skutočné výdavky, kým takto nájomca na nich zarába.
Josef Emanuel Fischer však nezarábal dlho ani na ostatných strojoch, ktoré patrili pod jeho správu. 29. júna 1742 zomrel ako 49-ročný vo Viedni na vysoké horúčky. Josef Emanuel Fischer von Erlach, ktorý ako vyštudovaný architekt a stavebný inžinier sa v decembri 1722 stal dvornym architektom. V roku 1725 preberá miesto po svojom otcovi Bernhardovi Fischerovi von Erlach a stáva sa prvým dvorským architektom. V roku 1729 bol menovaný do rady dvorskej komory. Pre jeho technický talent a výstavby „ohňových strojov“ v Habsburgskej monarchii, bol v roku 1735 odmenený titulom baróna. Oženil sa v roku 1727 s Annou Máriou Dietrich , s ktorou mal sedem detí. Svojim potomkom zanechal rozprávkový majetok v hodnote 130 000 zlatých.
Posledný šiesty „ohňový stroj“ v banskoštiavnickom rudnom revíre, postavil v roku 1758 Jozef Karol Hell, na šachte Konigsegg. Toto najväčšie čerpacie zariadenie, čerpalo banské vody z 5. Siglisbergského horizontu na úroveň Trojičnej dedičnej štôlne a to do výšky 70 siah, teda 141,5 m.
Záver...
Týmto sa éra Newcomenových parných strojov u nás skončila. Viac sa na Slovensku nestavali. Vystriedali ich Hellove vodostĺpcové čerpadlá, ktoré prcovali s menšími nákladami a boli omnoho účinnejšie. „Ohňové stroje“, však určite prispeli v nemalej miere k rozvoju baníctva, predovšetkým v Banskej Štiavnici a jej okolí.
Isaac Potter spoločne s Josefom Emanuelom Fischerom priniesli na jar v roku 1720 okrem plánov „ohňového stroja“ aj významný okamih dejín. Postavením prvého parného stroja, obaja odštartovali vedecko–technickú revolúciu nielen u nás na Slovensku, ale aj na Európskom kontinente. Postavením Newcomenovho parného stroja, sa mesto Nová Baňa významne zapísalo do svetových dejín techniky.