Redaktorka:Danka001/pieskovisko

ANTON JASUSCH

Začiatkom 20.st. na Slovensku prichádza k spojeniu výchvonej línie a tendencie. Spočiatku trvá snaha o upevnovanie národného povedomia, javí sa realistickejším zobrazením slovenského vidieckeho života, ukazujú sa tu aj nové prúdy z európy a umelecké snaženia prinesené na Slovensko umelcami študujúcimi v zahraničí.

Významnú úlohu hrajú Košice, ktoré svojou výnimočnou politickou situáciou ale aj veľmi zmiešanou štruktúrou obyvateľstva, tvorili špecifické prostredie a umožnili začiatkom 20 rokov vznik tzv. východoslovenskej avantgardy. Jednou z najvýznamnejších osobností, ktorá sa pričinila na vzniku, resp. svojim spôsobom bola akýmsi „predskokanom“ avantgardného hnutia a pripravila mu podmienky na rozvoj, bol rodák z Košíc, Anton Jasusch.

Jeho meno Jasusch sa v rôznych prameňoch vyskytuje v rôznych jazykových prepisoch, napr. Jassusch, Jaszusch.)

Jasusch bol silný individualista, ktorý napriek tomu, že odmietal oficiálne maľby, hľadaľ novátorské postupy a vlastný výtvarný program, a mal podobné ambície ako jeho maliarski súčasníci, nezblížil sa ani s jediným predstaviteľom staršej alebo mladšej maliarskej generácie v Košiciach.

O to významnejší je jeho prínos do slovenskej modernej maľby, pretože vznikol osamotene, individuálne, a bez akéhokoľvek pričinenia sa iných autorov.

Pre lepšie pochopenie maliarovej osobnosti ako aj jeho talentu treba spomenúť i jeho rodinné zázemie, z akého pochádzal a tiež výtvarné školenie, ktorého sa mu dostalo. Jasusch sa narodil v jednej z najbohatších košických rodín, už v detstve výnimočne kreslil, ale mal aj iné záujmy, popri ktorých výtvarné umenie už nebolo najdôležitejšie.

Jeho rodina s dobrým úmyslom zabezpečiť umelcovi s mnohými záujmami istú existenciu chcela aby absolvoval priemyselno-stavebnú školu a po jej skončení vojenské dôstojnícke učilište, no výsledkom bol len definitívne rozhodnutie umelca venovať sa výtvarnému umeniu a Jasusch sa roku 1904 zapísal na Akadémiu výtvarných umení v Budapešti.

Situácia na akadémii so silným preferovaním historickej maľby s umelo komponovanými scénami a prísnym schématizmom však neposkytovala Jasuschovmu nezávislému a novátorskému duchu žiadnu možnosť k ďalšiemu umeleckého vývinu.

Pre lepšie poznanie nových tendencií vo výtvarnom umení odchádza Jasusch do Mníchova, kde však zažil rovnaké sklamanie ako v Budapešti s túžbou vyplniť pocit prázdnoty, presúva sa do Paríža na Académie Julian.

V Paríži sa stretne s umením impresionistov, stále však ovyplňovaný oficiálne propagovanou akademickou maľbou založenou na aktualizácii klasických vzorov.

Po návrate domov, vychádzajúc z postimpresionistických predpokladov, nakoniec nachádza svoj zmysel v estetike vychádzajúcej zo symbolizmu neoddeliteľne spätého so secesiou.

Umelcov príklon k secesnej štylizácii je jasný už pred prvou svetovou vojnou vyvrcholil v dielach z dvadsiatych rokov, poznačených silným zážitkom z frontu a témami o zmysle života a poslaní človeka.

Otras z vojny umelec preniesol do rozsiahleho súboru veľkorozmerných plátien z rokov 1920-1924.

Toto krátke obdobie 4 rokov je považované za jeho najaktívnejšie obdobie a nepochybne aj nadčasovými kompozíciami z tohto obdobia získal Jasusch zvláštne postavenie v slovenskom umení svojou odvahou vo výraze ale aj nekompromisnou intelektuálnou programovosťou.

Tieto diela si získali mimoriadny ohlas aj na bratislavskej výstave roku 1924, kde vytvoril svojím prístupom dovtedy nepredstaviteľnú polemiku najmä vo výtvarníckej obci, kde sa riešili nielen obsahovo-ideové, ale aj výtvarno-štýlové a národnostné otázky. Napriek veľkej skupine priaznivcov, ktorí Jasuschove maľby prijali s nadšením, trvalo takmer pol storočia, kým sa táto výnimočná tvorba začala považovať za vrcholné diela našej maľby prvej polovice 20. storočia.

Po bratislavskej výstave, ktorá sa dá označiť ako prielom v maliarovej tvorbe dochádza k akémusi útlmu.

Jasusch v ďaľšom období tvorí kvalitatívne diela, od obrazov s vysokou kvalitou a náročnostou vychádzajúcimi z maliarovej estetickej skúsenosti a remeselnej schopnosti až po diela jednoduché a oddychové.

Jasusch používa svoje umenie na vyjadrenie momentálnych nálad a zážitkov bez ohľadu na zmysel svojej celkovej tvorby.

Dielam už chýba sila, osobnosť, prežitok a emócie z tvorby zo začiatku dvadsiatych rokov a chýba aj dovtedy vášnivý náboj.

Málo podnetov, doháňa umelca k určitej rezignácii, ktorá sa prejavuje aj u Jasuscha ktorý dovtedy nemal akýkoľvek problém zo spĺňaním požiadaviek trhu. Prispela k tomu aj zlá finančná situácia, stroskotali plány na európske turné, bratislavská výstava bola z predajnosťou obrazov slabá, rodina umelca nechela už podporovať, a tak Jasusch riešil existenčné otázky, mu však boli úplne cudzie.

Situácia bola až tak zložitá že musel rozpredať svoju najlepšiu tvorbu s rokov 1920 až 24, a už nedokázal nadviazať na svoje vrcholné tvorby. Jasuschova tvorba sa potom delí na dve línie, prvá, jednoduchá, s malým spoločenským ohlasom je typická pre 30 a 40 roky. Sú to prevažne krajiny, ktorými sa prezentuje na výstavách.

Druhá je jeho osobná tvorba, ktorú nezahŕňa do výstav a je známa len sčasti, pretože večinu obrazov zničil sám umelec keď našiel "niečo lepšie". Táto tvorba reaguje na sociálnu problematiku, ktorá sa objavuje aj v iných dielach východoslovenských maliarov napr. K. Bauer či K. Kővári-Kačmarik.

V 30 rokoch dochádza v Jasuschovom živote ku zmenám, spoznáva svoj nastávajúcu manželku, čo na umelcov život pôsobí pozitívne či už na umelecký ale aj sociálny. Samotársky maliar sa stáva spoločenským, zapája sa do akcií a zoznamuje s novými ľudmi. A vďaka tomu sa toto obdobie môže považovať za najpokojnejšie a najlepšie v jeho živote. Nachádza nové inšpirácie vo vidieku. Výseky krajín, charakteristické určitým odstupom, zahrnuté aj v rannej tvorbe, nahradil zemitejší a realistickejší, maliarsky úplne rozvinutý pohľad na slovenské dediny.

Avšak, toto obdobie prerušil začiatok druhej svetovej vojny.

Vracia sa k pôvodným témam ako za prvej svetovej vojny, mŕtvy muži ožívajú na obrazoch, ale zlá spoločenská situácia sa odrazila na citlivom autorovi nezadržateľným maliarskzm úpadkom.

Po konci vojny však jeho tvorba nenadobudla zvrat. Tvorba upadala aj množstevne, k čomu prispel aj negatívny vzťah novej generácie k jeho tvorbe.

Hoci v Košiciach sa hneď po vojne spoločenský život "nakopol", o maliara nemal nito záujem a sám sa už neprihlásil.

Podarilo sa to až výstavou k jeho 75. narodeninám, kde sa nachádzali aj diela z 20 rokov.

Okrem opätovného rozpútania diskusií o Jasuschových dielach, umožnili samotnému umelcovi stretnutie so staršími dielami. Výsledok bol prekvapivý, nabudil umelca k tvorbe, a diela ktoré vznikli potom nadvazovali na jeho tvorbu v rokoch 1920-24. Maliar našiel znova chuť tvoriť a to sa odráža aj v rozmanitosti nápadov, bohatosti motívov ktoré svojvoľne mení a pritom sa neopakuje. Dôsledná kompozícia, odstupňované plochy získavajú až monumentálny význam. V čase bezprostredne po rozmachu v 1958-60 svoje pôvodné diela pretváral do väčšieho formátu, avšak pri niektorých dielach došlo až k prehusteniu a strate pôvodného jednoduchého nádychu. V poslednej fáze tvorby v zlom zdravotnom stave vytvoril Jasusch ešte viacero pastelov, čím nadväzoval na začiatky svojej tvorby, keď sa aj v tovrbe pastelom zobrazoval jeho novátorský prístup.

Anton Jasusch svojou samostatnosťou, novátorským prístupom, nerešpektom konvencií a pravidiel sa radí medzi vrcholné osobnosti slovenského výtvarného umenia a jeho diela z prvej polovice dvadsiatych rokov boli výnimočne dôležité v slovenskom výtvarnom živote začiatkom 20. storočia.

Svojím novátorským prístupom, predbehol dobu a vyvolal vlny kontroverzných reakcií.

Trvalo to takmer pol storočia, kým tieto diela dostali patričné uznanie a zaradili sa medzi vrchol maľby na Slovensku v 1. polovici 20. storočia.