Rytmické krátenie
Rytmické krátenie alebo rytmický zákon alebo rytmické striedanie dĺžok je zmena dlhej slabiky na krátku po predchádzajúcej dlhej slabike.
Slovenčina
Je to typická vlastnosť spisovnej slovenčiny (na úrovní nárečí typická vlastnosť stredoslovenských nárečí) a typický znak, ktorý slovenčinu odlišuje napríklad od češtiny.
Rytmické krátenie sa týka jednotlivých slov (nie skupín slov). Za dlhé slabiky sa považujú nielen slabiky s dlhou samohláskou, ale aj s dvojhláskou a dlhým l a r. Skracovanie dlhej slabiky znamená, že sa dlhá samohláska mení na krátku a dvojhláska sa mení na obyčajnú samohlásku tak, že vypadne jej začiatočné i (ô sa mení na o).
Príklad: Hoci sa povie knihám, povie sa láskam a nie láskám, pretože v slove láska je prvá slabika dlhá (lebo má v strede dlhé a).
Existuje viacero výnimiek z rytmického krátenia. Podrobnosti sú uvedené v Pravidlách slovenského pravopisu (vo vydaní z roku 2000 na str. 125 [1]).
V Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1991 došlo v oblasti rytmického krátenia k viacerým zmenám (presnejšie k redukcii počtu výnimiek); uvedené sú v bode 11. v úvode v KSSJ [2] (napr. predtým píšúci - dnes píšuci; predtým prevádzkár(eň) - dnes prevádzkar(eň), predtým kamzíčí - dnes kamzičí).